Jedna sa s túžbou pomáhať narodí, druhá k tomuto presvedčeniu dospeje

Na rohu Smetanovej a Šoltésovej ulice stojí na prvý pohľad nenápadná budova. Len ľudia bývajúci v najbližšom okolí vedia, že jej obyvateľkami sú ženy, ktoré sa rozhodli pre zasvätený život. Prednedávnom sme mali možnosť navštíviť ich a bližšie spoznať tých, čo patria do Spoločenstva Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.

Sprievodkyňami v sesterskom dome nám boli hlavná sestra Veronika a sestra Karitas. Keď sme prechádzali chodbou, pristavili sme sa pri soche sv. Vincenta de Paul, zakladateľa dievčenského rádu. Vznikol v roku 1633 a od prvopočiatkov sa zasvätil pomoci najúbohejším a najchudobnejším. Spoločenstvo Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, hovorí sa mu tiež vincentky, pokračuje v jeho myšlienkach. "Súčasné spoločenstvo vzniklo v 50-tych rokoch minulého storočia. Odvtedy sa riadi napríklad tým, že nie chudobní budú chodiť do nemocníc, pretože mnohí na to nemajú peniaze, ale, že my pôjdeme za nimi. Tak ich už naše predchodkyne začali ošetrovať, starať sa o nich."

Prvé záznamy o pôsobení spoločenstva v Košiciach sú z roku 1877, kedy prišlo 10 sestier nemeckej, chorvátskej a slovinskej národnosti pracovať do starého špitálu na Komenského ulici. Prvé slovenské sestry tam prišli v roku 1922. Tiež sa venovali chorým a čakali na nástup do novej nemocnice, terajšej Fakultnej nemocnice L. Pasteura na Rastislavovej ulici. Spočiatku tam nielen pracovali, ale aj bývali. Keď sa začalo hovoriť o tom, že sa ich spoločenstvo musí omladiť, v priestoroch, kde dnes vincentky pôsobia, začali stavať prvú ošetrovateľskú školu na Slovensku. S vojnovou prestávkou existovala od roku 1932 do roku 1950. Vtedy štát začal likvidovať všetky rehoľné školy. Medzi nimi aj ošetrovateľskú školu na Smetanovej ulici. Počas tzv. barbarskej noci boli sestry násilne odvezené do pracovných táborov. Až po 41 rokoch, v septembri 1991, bol objekt vincentkám vrátený a odvtedy je ich sesterským domom.

Ženy v svätých šatách sa od vzniku rádu venovali ošetrovaniu chudobných. Učili ich čítať, písať, rátať. Raz v týždni dnes dve sestry prichádzajú na osobné rozhovory s odsúdenými do väznice. Každú druhú nedeľu s nimi slávia svätú omšu, na ktorú sa vopred pripravujú nácvikom piesní a modlitbami. Vincentky v minulosti nechýbali ani na bojiskách, kde prejavili veľkú odvahu, pretože pôsobili doslova medzi lietajúcimi guľkami. Ošetrovali ranených a modlili sa za mŕtvych.

"Dnes našu službu delíme medzi väzňov, bezdomovcov, viacpočetné rodiny, chorých, starých a opustených," vraví sestra Veronika. "Potom na službu v Zariadení opatrovateľskej služby na Mlynárskej ulici, službu v základnej škole, spoluprácu s konferenciou sv. Vincenta a spolkom kresťanskej lásky. Opatrujeme aj staršie a choré sestry v našej komunite, pretože roky ani medzi nami nemožno zastaviť." Momentálne je v sesterskom dome 15 starších sestier, ktoré potrebujú pomoc mladších.

Vstávajú pred piatou

Denný režim v sesterskom dome začína o 4.45 budíčkom. O 5.15 je spoločná ranná modlitba, o šiestej svätá omša. Potom sa rozchádzajú za prácou, podľa toho, ktorá sestra kde je zamestnaná. Tie, čo ostávajú v kláštore, upracú, uvaria, operú. O 13. hodine, v zime i v lete, podávajú polievku bezdomovcom. Denne takto nakŕmia do 40 ľudí bez strechy nad hlavou. Chodia tiež k občanom v okolí. Jednej starkej bývajúcej neďaleko, pretože nemá peniaze na zaplatenie bytu, každý deň prinesú teplé jedlo. S iným sa aspoň porozprávajú, pretože niektorí, čo žijú sami, potrebujú kohosi, kto ich vypočuje a komu sa môžu aspoň požalovať. O 16. hodine začína spoločný program - sestry ho volajú rekreácie. Rozprávajú sa napríklad o tom, čo všetko počas služieb zažili. O 16.30 h majú modlitby, po nich spoločnú večeru a voľno. Každá ho využíva inak. Niektorá na štúdium, čítajú hlavne životopisy svätých, iná dokončí to, čo nestihla cez deň.

Sesterský dom opúštajú len raz ročne na 10 dní. Vtedy majú "dovolenku." Inak nie, pretože by všetku prácu, ktorú majú, nepostíhali. "Pre nás je tento dom domovom. Tu robíme to, čo patrí k životu. Presne tak, ako vonku, kde treba dbať na chod domácnosti." Povedať si, že dnes si urobia voľno, sa podľa sestry Veroniky nedá. Hoci zriedkavo, no stane sa, že sa aj pohádajú. Veď sú tiež len ľudia s rôznymi povahami. Večer však pokorne prídu a jedna druhej sa ospravedlnia. Vedia si odpúšťať.

Odpustiť vedia aj tomu, kto, keď okolo neho prechádzajú, povie na ich adresu niečo škaredé alebo si dokonca odpľuje. Sestry to vnímajú tak, že ten človek si neuľavil pred nimi ako pred osobami, ale kvôli tomu, že sú v svätom šate a zasvätené. Ak by boli v civile, určite by to neurobil.

Všetky mladšie sestry-vincentky sú zamestnané, staršie berú dôchodky. Z toho žijú, z toho sa starajú o seba, o sesterský dom a ešte robia dobročinnosť druhým, ktorí ich pomoc potrebujú. Veľmi oceňujú, že ľudia nie sú bez srdca. Chcú a vedia pomáhať. Napríklad tým, že k nim donesú šatstvo, čo doma nepotrebujú, ale chudobným a bezdomovcom sa zíde. Iní sa podelia s jedlom.

"Veľa mladých je takých, že ak sa im veci správne vysvetlia, pochopia ich a prídu napríklad podávať bezdomovcom polievku alebo ich odvšivaviť či ošetriť omrzliny," tvrdí sestra Karitas. Každý mladý človek chce mať istý cieľ - nejaký bod. Keď sa mu predostrie, že ním môže byť pomoc iným, a keď sa presvedčia, že je to potrebné, pomôžu.

Vincentky trápia najmä bezdomovci a chudobní. Rady by im zriadili nejakú miestnosť, kde by sa mohli aspoň osprchovať a poskytla sa im základná zdravotná pomoc. A tiež miestnosť, v ktorej by bol stôl. Nech polievku, čo dostanú, jedia v ľudských podmienkach. A nie, že misku držia v rukách. Veľmi by im chceli poslúžiť, no zatiaľ nevedia, ako.

Skúšobná doba všetko preverí

Stať sa sestrou Spoločenstva Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul nie je jednoduché. Ked sa dievča pre vstup rozhodne, najprv sa prihlási do provenciálneho domu u hlavnej predstavenej - vizitátorky. Tam povie pohnútky, prečo chce do spoločnstva vstúpiť. Matka predstavená rozhodne, či ju prijmú alebo nie. Dievča, ktoré sa napríklad len sklamalo v láske a z "trucu" sa chce stať sestrou, skúšky nevydrží. Takže ani nešťastná láska, ani chvíľkové sklamanie zo svetského prostredia, nemôžu byť pohnútkou. Po čase by ju to určite ťahalo späť, do života, ktorý opustila. Vincentkou sa môže dievča stať len vďaka pevnému rozhodnutiu, ktoré ju dovedie k pokore a k tomu, že sa chce obetovať pre službu druhým.

"Ani keby bola uchádzačka dobrou herečkou a istý čas by skrývala pravé pohnútky, dlho neuspeje. Najmenej rok totiž trvá tzv. obdobie, kedy je kandidátkou," uviedla podmienky vstupu do spoločenstva sestra Veronika. Za rok dievča spoznáva život sestier a sestry spoznávajú ju. A za toto obdobie sa ukáže, čo je v nej. "Okrem psychickej pevnosti musia byť adeptky zdravé aj fyzicky, aby všetko, čo je na ne kladené, zvládli. Ak by bolo niektoré dievča psychicky alebo telesne labilnejšie, pri väčšej záťaži nevydrží."

Po spomínanom roku, ako pokračovala sestra Veronika, prichádza prehodnotenie. Keď ním dievča prejde, postúpi na najmenej ďalší rok do postulátu. Aj počas neho, podobne ako prvý rok, hoci už žije v komunite so sestrami, stále ešte chodí v civile. Keď postulát uplynie, rozhoduje sa, či sa dostane do noviciátu. Ten trvá dva roky a tiež je skúšobným obdobím. Spolu teda musí dievča prejsť skúškami štyri roky, ktoré preveria, či jej môže patriť miesto medzi vincentkami. Ak všetko zvládne, po štyroch rokoch ide do komunity a tam už žije ako sestra a nosí sväté šaty. Keby niektoré z období nezvládla, kedykoľvek môže odísť. Nie je za to postihovaná, pokojne sa môže vrátiť do bežného života.

"Stáva sa, že sa dievča rozhodne pre návrat a nie pre habit. Človek je tvor silný aj slabý. Po rokoch dievča môže zistiť omyl v rozhodnutí a prísť na to, že nechce byť celý život sestrou. Vždy je takéto rozhodnutie lepšie a prijateľnejšie, ako keby poslanie nerobila srdcom." Rozhodnutie každej dievčiny či ženy musí byť podľa sestry Veroniky slobodné a nie z donútenia.

"Ruku do ohňa za nikoho nemožno vopred dať. No za dievčatá v tomto spoločenstve áno," presvedčená je sestra Karitas. "Všetky sme sa pevne rozhodli, že len takto chceme prežiť svoj život. Často o poslaní a rozhodnutí hovoríme. A ako naše debaty skončia? Rozprávaním o chudobných, biednych, zúbožených a o tom, ako im pomôcť. Takže, asi sme sa rozhodli tak, ako sme sa mali rozhodnúť. Ako nám to bolo predurčené."

Jej život sa naplnil

Presvedčenie sestry Karitas vstúpiť do spoločenstva sa formovalo postupne. "Niektoré dievčatá a ženy sa už narodia s túžbou stať sa pomocníčkami. Ďalšie potrebujú čas, aby si niektoré veci ujasnili. Aj ja som mala kamarátky, kamarátov a sprvu som uvažovala o partnerovi, o deťoch, o tom pekne sa obliekať, vymaľovať sa a ako žena sa páčiť. Veď to je úplne normálne."

Potom prišlo pozvanie od tety, ktorá je tiež sestrička, aby len tak nezáväzne, prišla k nim v lete na brigádu. Nakoniec takto cez prázdniny brigádovala tri roky. "Za ten čas ma zasvätený spôsob života stále viac oslovoval. Až som sa rozhodla, že chcem pomáhať druhým. Túžba stať sa vincentkou bola teda silnejšia ako pominuteľné svetské veci. Moje rozhodnutie sa mi začína navracať. Napríklad pri mojej mame. Bola ťažko chorá a ja som mala umožnené byť s ňou do poslednej chvíle. Viem, že pre mamu to bola osobitne veľká chvíľa. A pre mňa zase veľké požehnanie od Boha."

Z rozhodnutia vstúpiť do spoločenstva Dcér kresťanskej lásky je sestra Karitas šťastná. Cíti, že jej život sa naplnil. Bez zaváhania môže po rokoch povedať - áno, to je cesta, na ktorú sa mala vydať. I súrodenci ju vnímajú ako niekoho, na koho sa môžu obrátiť, pýtať si radu, rozhodnutie. V civilnom živote má sestra Karitas viacero kamarátok i priateľov. Tiež chápu jej rozhodnutie, a preto ich úprimné kamarátstvo pretrváva.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Kačica ruánska

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári