Aj dnes ju ešte občas chytí "depka", že všade sú schody a že každý čumí

Máloktorá žena je spokojná s tým, čo jej pri narodení bolo nadelené. Všetky filmovými hviezdami či modelkami byť nemôžu. To však neznamená, že sa treba kvôli vzhľadu dennodenne trýzniť, trápiť telo i dušu a nepozerať sa do zrkadla. Mgr. Ľubica Fečková už tieto komplexy prekonala a so svojou telesnou výškou 102 cm žije plnohodnotný život.

Ľubica Fečková sa narodila v malej dedinke pri Starej Ľubovni. Tí, ktorí dovtedy nič také nevideli, si šuškali, že sa narodil nejaký "netvor". Za jej ochorením však bola iba obyčajná genetická porucha. "Mama tvrdí, že som bola pekným dieťaťom. I keď som bola mrňavá, baby z našej dediny ma inak ako ´piskatou´ nevolali. Keďže od malička som mala rada ľudí, stála som pri bránke a každému, kto išiel okolo, som sa prihovorila. Niekoho som pochválila, iného aj skritizovala," pousmiala sa Ľubica pri spomienke na detské roky.

Vďaka odvahe i pocitu, že sa od iných nelíši, len je trochu nižšia, základné vzdelanie získala v bežnej škole. Sedela síce v prvej lavici, no bez akejkoľvek úľavy či úpravy. Prekonávanie prekážok sa, ako hovorí, stalo od narodenia jej národným športom. "S knihami mi pomáhala sestra Iveta. Mama mi školskú tašku ušila z koženky. V mojich detských časoch nebolo ani malé veci z oblečenia dostať, a tak mi ich šila mama. Keď aj čosi v obchode objavila, museli sme to upraviť. Už od mala som bola tvrdohlavá, chcela som dobre vyzerať." Ako deti ich s o rok mladšou sestrou mama rovnako šatila. A predsa boli úplne iné. Kým sestra bola viac chlapčenský typ, Ľubica si na seba dávala mašličky, náramky, náhrdelníky, prstienky. "Doslova som bola ´parádnica´."

Keď mama doma šila, Ľubica často sedávala pri nej a pozerala sa, ako sa z látky rodí blúzka, sukňa, nohavice. Odkukávala tak dobre, že ako šiestačka si dokázala aj sama niečo "spichnúť." Šitie sa jej vážne zapáčilo, chcela sa mu aj naďalej venovať. "V blízkosti rodiska však žiadna odevná škola nebola. Až vo Svidníku, čo je skoro 100 km z nášho mesta. Rodičia sa báli pustiť ma samú na internát. Darmo som plakala, boli neoblomní. Vtedy znovu prišla ponuka, že by som mohla ísť študovať do Košíc alebo Bratislavy na odbornú školu pre telesne postihnutých. Ja som však povedala, že aj keď je to zložitejšie, chcem študovať na bežnej škole. Mojím hendikepom je predsa len výška. Hoci je veľa bariér okolo, ja to zvládnem. Prečo by som sa mala sama od rovesníkov oddeľovať?"

V prvom ročníku na gymnáziu prišla krutá rana. Ľubici náhle na infarkt zomrel otec, ktorý bol jej obrovskou oporou. Po prvýkrát si vážnejšie uvedomila, že dnes sme tu a zajtra byť nemusíme. Stále viac a viac sa zamýšľala nad zmyslom života. Situáciu nie vždy zvládala, a preto to riešila po svojom. "V tomto veku som s kamošmi chodila na diskotéky, do baru a snažila sa zabudnúť, ako mi otec chýba. Vždy v medziach slušnosti, no žiaden vážny cieľ som pred sebou nemala. Na gymnáziu ma štúdium veľmi nebavilo. Keďže som napriek tomu mala dobre výsledky, nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem na vysokú školu."

Na "výške" tiež bola zo začiatku pre okolie metrovým "exotom". Postupne si na ňu zvykli. Bývala na internáte so spolužiakmi, na víkendy cestovala domov preplnenými autobusmi. Na vysokej škole prežila krásne nezabudnuteľné roky. Ľubica tvrdí, že je to i vďaka tomu, lebo v živote stretáva kopu úžasných ľudí, ktorí jej neponúkajú súcit, ale priateľstvo. "Po ´výške´ som už nejaký ten rok, ale kamarátstva z tohto obdobia stále pretrvávajú. Dobre funguje najmä naša šesťčlenná ´babská´ partia. Ešte na výške sme pri fontáne snívali, aké by to bolo bombové, keby sme mohli žiť a pracovať v tomto meste. A splnilo sa to."

Na vysokej škole sa Ľubica stretla prvýkrát s ľuďmi s telesným postihnutím. Dovtedy nevedela o ich problémoch nič. Ich postavenie a problémy ju však veľmi zaujali. Po štúdiu začala pracovať v Detskom klube zdravotne postihnutých detí i mládeže a súčasne študovala špeciálnu pedagogiku na Prešovskej univerzite - odbor etopédia. V detskom klube pracovala štyri roky, kde sa začala viac venovať skupine vozičkárov.

Teraz tretí rok pôsobí v občianskom združení na Alžbetinej ulici ako sociálna poradkyňa a projektová manažérka. Absolvovala niekoľko tréningov a školení, aby skvalitnila svoju prácu. Vypracovala okolo 10 projektov zameraných na prácu so sociálne znevýhodnenými skupinami a nezamestnanými, kde patria aj ľudia s telesným postihnutím. Niekoľko návrhov i koordinovala. Robí tiež projekty na rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky na Alžbetinej 49, s cieľom vybudovať tam Sociálno-remeselné centrum. "Práca, ktorú robím, ma baví, pretože pracujem s ľuďmi a pre ľudí. Získavam nové kontakty, hľadám nové možnosti, financie, a stále pracujem i na sebazdokonaľovaní."

Túži po partnerovi

K negatívnym myšlienkam, lebo pred nimi sa nedá ujsť, jej predtým "dopomáhali" tvrdenia ľudí, že si len veľmi ťažko nájde zamestnanie, pretože je malá. Vtedy ich rečiam verila a trápila sa. "Až neskôr som pochopila, že nemôžem brať všetky reči úplne vážne, ani si ich príliš pripúšťať. Na tomto svete nie som náhodou. Všetko, po čom som túžila a čo som od Boha prosila, som dostala. Túžila som žiť vo veľkom meste, žijem. Chcela som mať auto, mám ho. Priala som si byť nezávislou. I to sa splnilo. Ešte by som si rada našla partnera, ktorý by ma ľúbil takú, aká som, ktorému by som bola oporou a on mne. Myslím, že by som ho vedela urobiť šťastným. Som presvedčená, že aj to sa mi splní."

Ľubica chodí pravidelne do posilňovne. Neskúša namáhavé cviky, ale také, čo posilnia jej telo a zbrúsia nejaký ten tuk. Nie je vôbec tlstá, no chce mať vyformovanú postavu. I s priateľkou, ktorá je len o niečo vyššia ako ona, keď do posilňovne prídu, ostatné návštevníčky majú menšiu show. Aby mohla na "mašine" správne sedieť, musí mať okolo seba, aj pod sebou, kopu vankúšov. Sprvu i tam na ňu každý čumel, čo za "čudo" to prišlo. Teraz je pre tie, čo tam chodia pravidelne, samozrejmosťou. "Dokonca pre baby, ktoré potrebujú nejaké kilo zhodiť, som možno i dôvodom na nalievanie si sebavedomia. Ony majú predsa výšku od narodenia dobrú, a s tým ostatným môžu čosi urobiť."

Bez problémov Ľubica Fečková tiež šoféruje. No takmer to nevyšlo, pretože, keď si chcela urobiť vodičák, v každej autoškole ju odmietli. "Pomohol mi pán z jednej autoškoly, ktorý bol kedysi inštruktorom v Domove sociálnych služieb. Vodičský kurz som robila na vlastnom aute s ručným ovládaním. Najprv sa však sám musel naučiť riadiť na upravenom aute, až tak mňa. No nemala som ďalšiu brzdu. Preto, ak bolo treba brzdiť, kričal o dušu, nech zastavím. Už šiesty rok jazdím dennodenne, môžem sa rýchlo premiestniť, cestovať na školenia, a samozrejme domov za rodinou."

Kým nemala auto, premiestňovala sa autobusom, čo bolo pre ňu veľmi namáhavé. "Nosila som ťažké veci na chrbte, ťažko sa mi nastupovalo a vystupovalo. Keď bol plný autobus, nevidela som, kde som. Niektorí cestujúci sa ľútostivo pozerali, iní sa tvárili, že ma nevidia, že tam stojím. S autom som konečne samostatná."

Dnes všetko vníma inak

V Košiciach býva Ľubica v podnájme na 5. poschodí s kamoškami, lebo na vlastný byt si ešte nenašetrila, a ani tak skoro nenašetrí. V byte nie je nič upravené, čo je trošku zložité. No v kuchyni pri linke, keď si pripravuje jedlo, má pomocný rebrík. Pri činnostiach, ktoré sama nezvláda, využíva pomoc osobných asistentov.

Vo voľnom čase sa rada zabáva, stretáva sa s priateľmi, ktorých ma vďaka svojej veselej povahe neúrekom. Študuje taliančinu, cestuje a spoznáva nové miesta a nových ľudí. Pestuje izbové kvetiny, zájde do kina, divadla, surfuje po internete. Ľubica je veselá kopa. Má rada srandu. Keď ide po chodníku, takmer nikoho nevidno, ale počuť veru je čo. Bezprostrednou povahou dokáže k sebe pritiahnuť veľa ľudí. "Každý deň je dôvod na radosť a smiech". Aj z blbostí," tvrdí Ľubica.

Rada chodí so svojou o trocha vyššou kolegyňou z práce. Ak prídu niekam dve, ony sa cítia uvoľnenejšie a okolie menej poškuľuje. "Dve sú zrejme prijateľnejšie ako jedna." Jedna pani raz na diskotéke povedala, či sem neprišli z nejakej asociácie. "Obe sme sa na tom dlho smiali a zabávali. Keď ideme my dve po meste, často sa rehoceme a smejeme z toho, že sa za nami ľudia obzerajú."

Mala i ťažké chvíle, to netají. Smrť otca bola jednou z najväčších bolestí. Presne v deň jej 18. narodenín jej zase zomrel veľmi mladý ujo. Občas ju potrápili tiež predsudky ľudí, že ju ľutovali alebo sa na ňu pozerali ako na mimózu. "Vtedy som i plakala, že chcem byť veľká a pekná. Dnes všetko vnímam inak. Alebo, aby som bola presná, i keď je ťažké žiť medzi ľuďmi, keď je človek ´iný´ ako ostatní, snažím sa pozerať sa na všetko inými očami a predsudky nevnímať. Keď má niekto problém z toho ako vyzerám, je to v prvom rade jeho problém, nie môj."

Ľubica Fečková si žiadnu odlišnosť neuvedomuje. Len vtedy, keď sa za ňou na ulici otáčajú, život jej pripomenie, že pre väčšinu je predsa len "iná" a stále ostane. "Ľudia majú i dnes predsudky voči tým, ktorí sú nejakým spôsobom ´iní´. Treba sa s tým zmieriť." Ľubica je sama so sebou, aj s mnohými vecami a faktami už vyrovnaná a ako správna cholerička a sanqvinička ide stále dopredu. Netvrdí, že svet je gombička. To vôbec nie. Aj dnes sú chvíle, keď ju chytí "depka" alebo má na všetko nervy. Zo seba, zo svojej výšky, z toho, že nič nedotiahne, že všade sú schody, že každý čumí...

Práve preto, že život je to najťažšie, robí všetko, aby nad ním prestala nariekať. Venuje sa práci, priateľom, synovcom, ale ako tvrdí, aj sama sebe. Predsa má svoju hodnotu. S Božou pomocou sa vypracovala tam, kde je. Napriek bariéram skončila vysokú školu, stále pracuje, robí všetko, čo ju zaujíma. K tomu, ako každá žena, o seba dbá, chodí cvičiť, zájde ku kaderníčke, kozmetičke a keď je čas ušije si niečo nové pre seba. Predtým, to priznala, utekala sama pred sebou tak, že bezhlavo pomáhala druhým.

"Našťastie, prišiel zlomový bod, pri ktorom som si uvedomila, že pomoc druhým nesmie byť mojím zúfalstvom, útekom. A už vôbec si nemôžem myslieť, že keď tu ja nebudem, celý svet padne, pretože tých druhých už nikto nezachráni. To nie je pravda. Pomáhať treba, ale človek musí najprv pomôcť sám sebe, a prijať sám seba, aby si sám seba vážil. Až potom môže pomáhať druhým. Inak by to bol útek od seba samého. Takže, všetko treba robiť s mierou" dodala Mgr. Ľubica Fečková.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári