Nerád chodí po tých istých cestách, radšej si hľadá "fialové" chodníčky
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňovali či ovplyvňujú chod mesta. Nie vždy pritom musí ísť o veľké činy. Niekedy si aj tie menšie zaslúžia našu pozornosť. Preto od začiatku roka prinášame publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes venujeme priestor známemu milovníkovi prírody a turistiky Čeněkovi Čermákovi.
Veľkú časť aktívneho pracovného života prežil tento čiperný muž, ktorý na budúci rok oslávi 80 rokov, vo vojenskom školstve. Začínal na Morave, no keď sa vojenské učilište presťahovalo z Prostějova do našej metropoly, bol prevelený do Košíc. Ako dôstojnícka šarža nemohol uvažovať o tom, či sa mu chce alebo nechce. V tých časoch by to "smrdelo" prinajmenšom prepustením z armády. "Byt som dostal v Moldave nad Bodvou, preto som do práce do mesta 10 rokov dochádzal," Ako vojak z povolania učil okrem iného topografiu, letecké predpisy i leteckú meteorológiu, ktorá sa časom stala aj jeho koníčkovo-srdcovou záľubou.
Písal sa rok 1968, keď v nesprávny čas a na nesprávnom mieste Č. Čermák povedal o príchode sovietskych vojsk na naše územie to, čo nemal. Keďže ľudí, čo radi počúvajú a ešte radšej donášajú, je všade dosť, z armády bol prepustený do civilu.
Tri veľké lásky
"Od tej chvíle až do odchodu do dôchodku som pracoval v košickej pobočke Slovenského hydrometeorologického ústavu ako odborný pracovník - špecialista. Vypracoval som stovky odborných štúdií pre poisťovne, bezpečnosť, súdy a rôzne inštitúcie." Ak človek chce mať o vývoji počasia aký-taký prehľad, musí preštudovať záznamy aspoň 30 rokov dozadu. Len potom môže urobiť objektívne prehľady o vývoji klímy. Tak vznikli povestné porovnávacie prehľady Č. Čermáka. Na ich základe vie, koľko bolo v ktorý deň stupňov Celzia, aký bol tlak vzduchu i množstvo zrážkok.
Okrem meteorológie boli a sú jeho láskami turistika a príroda. Na formovaní lásky k prírode majú u Č. Čermáka zásluhu rodičia. Detstvo s nimi prežil na bývalej Podkarpatskej Rusi a cez víkendy často chodievali na výlety. Čeněk ešte nemal 5 rokov, keď s nimi vystúpil na Hoverľu, najvyšší vrch Polonických Karpát. Vysoký je približne ako Ďumbier, no leží na rozhraní niekdajšieho Československa, Poľska a Rumunska. Pri túre sa využili huculské kone, na ktoré naložili batohy. "Najprv som šliapal pešo. No potom ma museli rodičia na koníka posadiť, lebo som nevládal. Na vrchol som sa teda dostal na konskom chrbte. Tam si otec zažartoval, lebo, keď ma otočil raz, bol som v Poľsku, potom ma prehodil v rukách iným smerom a bol som v Rumunsku... To boli moje turistické začiatky," spomína Č. Čermák.
V súvislosti s "detskou" turistikou si spomenul ešte na jednu príhodu s rodičmi. Marmaros Sziged v Rumunsku sú známe soľné bane. V tých časoch sa v rámci malého pohraničného styku dalo do nich dostať po moste vedúcom cez Tisu. Návšteva baní mala však jednu chybu, deti tam nesmeli. "Bol som možno 6-ročný a naši ma na prehliadku veľmi chceli dostať. Mama ma teda šupla pod svoju širokú sukňu. Keď sa na to prišlo, boli sme v šachte, a tak sa už nikto neodvážil poslať ma preč..."
O Č. Čermákovi je známe, že nerád chodí po tých istých cestách. Snaží sa vyhľadávať tzv. fialové chodníčky, teda také, ktoré nie sú ľuďmi poznané a obkukané. "Aby som nezažil nepríjemnosť, pretože nie každá cesta končí tam, kde človek chce, ale ´záverečnou´ by mohla byť rieka, cez ktorú nevedie most alebo ohradené územie, najprv si trasu sám preverím. Až potom privediem ostatných..." Správny vedúci by nemal riskovať, veď ľudia mu dôverujú a idú za ním. Zaujímavé je, že počas túr, a to Č. Čermák našliapal už dosť kilometrov, žiadne väčšie zranenie alebo úraz neutrpel.
I hady sa mu vyhýbali, len kliešte nie.
S vreckovým nožíkom zdolával ľad
A predsa smrť na neho trikrát ruku položila, no potom ju vždy odtiahla... Prvýkrát to bolo počas vojenskej prezenčnej služby, kedy mu asistovala aj mladícka nerozvážnosť. S dvoma kamarátmi sa na Veľkú noc rozhodol, že nepôjdu domov, ale urobia si výlet. Prejdú z Liptovského Mikuláša cez Nízke Tatry do údolia Hronu. Veľkonočné sviatky vyšli vtedy na marec a všade boli ešte kopy snehu. Pritom oni mali na sebe len vojenské kabáty. Žiadnu deku či oblečenie naviac. "Prvého kamaráta začali bolieť zuby, a tak výlet v Kraľovanoch vzdal. Ten druhý so mnou došiel k chate Srdiečko v Nízkych Tatrách. Lenže potom sa tiež odpojil. Ďalej som teda pokračoval sám. Nemal som pri sebe mapu, ale zo zemepisu som si pamätal, že Nízke Tatry sa tiahnu od západu na východ, a že teda, ak ich chcem preliezť, musím ísť zo severu na juh."
Terén, po ktorom sa mal Č. Čermák vyšplhať hore, bol zľadovatelý, každú chvíľu hrozilo, že zletí dolu. Našťastie, mal pri sebe nožík, ktorým si vydlabával jamky, aby mal kde oprieť raz jednu, raz druhú nohu. Tak sa pomaly posúval hore. Na druhej strane hrebeňa ho čakala tá istá tortúra pri ceste dolu. Pritom sa už začalo stmievať a ako naschvál, do údolia sa spustila ešte aj lavína. "Našťastie, keď sa odtrhla, bol som nad ňou. Inak by ma strhla a nikto by nevedel, kde som skončil. Noc som strávil v krmeľci. Ako sa len dalo, tak som sa snažil vryť do sena. Lenže aj tak som minimálne 30-krát vyliezol a pobehoval okolo neho, aby som sa aspoň trošku zahrial. Muselo byť minimálne 10 stupňov pod nulou. Nakoniec som sa ráno šťastne dostal do doliny a cez Vernár hodinu pred skončením opušťáku aj do kasární v Novom Meste nad Váhom. Viackrát by som si to nechcel zopakovať. Keď je človek mladý, nedocení nebezpečenstvo a riskuje."
Druhýkrát mu išlo o život pri havárii autobusu, ktorému zlyhali brzdy a prevrátil sa. Zastavila ich našťastie, kopa štrku. Keby tam nebola, autobus by samovoľne "zacúval" do priekopy. Tretie pohrozenie "zubatej" zažil pri likvidácii starej tehelne okolo ktorej vojaci robili kordón. Pyrotechnik zle odhadol množstvo náplne, takže odkiaľsi priletel kus tehly, ktorý Č. Čermáka trafil do hlavy.
"Kto sa venuje turistike, ten musí byť milovníkom prírody, pretože jedno bez druhého nemôže existovať. Je teda samozrejmé, že ani ja sa prírode neotáčam chrbtom. Patrím k zakladateľom základných organizácií Slovenského zväzu ochrany prírody a krajiny v okresoch Košice-mesto a vidiek." Príroda je pre Č. Čermáka druhým domovom, preto ho vždy pichne pri srdci, keď vidí, ako sa k nej niektorí nekultivovane a vandalsky správajú. Práve takíto ľudia ho doviedli k tomu, že sa stal oficiálnym strážcom prírody. Od roku 1977, teda už 29 rokov, pravidelne chodí na celoslovenské tábory ochrancov prírody a krajiny.
Do prírody s Večerom 24 rokov
Príroda a prechádzky ňou bol i jeden z momentov, aby Č. Čermák na podnet našej redakcie začal pred rokmi s turistickou akciou Do prírody s Košickým večerom za zdravím. "Prvá túra bola 23. mája 1982 a viedla na Hradovú do Kavečian. Ľudí prišlo toľko, že tri autobusy nás museli vyviezť na štart túry. Túto úspešnú akciu organizujeme doteraz."
Č. Čermák tvrdí, že rád má všetky kúty Slovenska, pretože každá prírodná scenéria má svoje čaro. "Mojimi naj sú Slovenský kras a Kráľovohoľské Tatry, ktoré sú súčasťou Nízkych Tatier. I môjho srdca." I keď sa dnes dá ťažko nájsť miesto, kde ešte ľudská noha nevkročila, Č. Čermák rád organizuje aj tzv. túry do neznáma. S ostatnými si dajú zraz na nejakom mieste, no nikto, okrem neho nevie, kam sa pôjde. Počas cesty ostatní podľa priebehu trasy hádajú, kde asi skončia. Kto sa trafí, dostane prémiu. Od každého turistu môže padnúť len jeden typ a oprava nie je možná.
"Keď hovoríme o prírode, priznávam sa ešte k jednej záľube. K hubám. Rád ich zbieram. Platí však pri nich zásada, že človek sa na ne musí vybrať v správnom čase a na správne miesto. Potom sa mu podarí to, čo nedávno aj mne - za hodinu nájsť 100 májoviek." Naše lesy sú bohaté i na jedovaté huby, hlavne muchotrávky. A predsa z nich, muchotrávka červenkastá, je jedlou hubou. Ľudia ju však nezbierajú, boja sa jej. Aby pri jednej z vychádzok Č. Čermák turistov presvedčil, že je neškodná, za surova ju zjedol. Istá turistka od tej chvíle začala pána Čermáka tak intenzívne pozorovať, že mu to začalo byť nepríjemné. Rozhodol sa teda zahrať divadlo - chytil sa za brucho, vystrúhal bolestnú grimasu a potom sa začal klátiť k zemi. "Pozrite sa, ja som hovorila, že huba je jedovatá," zvolávala turistka ostatných. "Pane bože, čo urobíme, keď nám tu skape...?"
Pri tých slovách som nevydržal a vybuchol v smiech. Podobných úsmevných príhod som zažil počas výletov viac ako dosť. No boli i také, čo ma nahnevali. Napríklad, ak sa oddelila partia chlapov, ktorá skončila v najbližšej krčme. No nikomu neoznámili, že nie sú stratení, len smädní... Ostatní ich vyše hodiny hľadali v obavách, či nezablúdili.
Tri pilulky zdravia
Pán Čermák, ktorému mnohí hovoria i turistická legenda, "nosí vo vrecku" pravidelne tri tabletky zdravia. Prvá velí: najčastejší pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu, za každého počasia. Druhá zdôrazňuje, že treba užívať liečivé bylinky, minerálne vody a vitamíny v prírodnej podobe. A tretia podčiarkuje, že človek musí mať veselú náladu a pozitívne myslenie.
Ordinuje si ich sám a najčastejšie berie vtedy, ak ráno otvorí oči a v prvej chvíli sa mu nič nechce. I on sa stáva rokmi pohodlnejším. Najmä, ak je ráno zamračené či dokonca prší. No potom si spomenie na múdrosť, že ranný dážď, ženský plač a psie krívanie nemajú dlhé trvanie. Obuje si teda túlavé topánky, na plecia hodí batoh a ide ...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Placka 1:
Ako turista má Č. Čermák k 31. máju 2006 odšliapaných a odlyžovaných 30 534 km. Absolvoval pri nich prevýšenia 544 031 metrov. Sám zorganizoval 1795 turistických akcií, na ktorých sa zúčastnilo 29 312 účastníkov. Zozbieral z nich 1 412 fotografií a 1 830 diapozitívov.
O cestách i necestách písal do Košického večera články, za ktoré mu redakcia ako aktívnemu dopisovateľovi udelila Zlaté pero.
Placka 2:
Č. Čermák má množstvo účastníckych a pamätných listov, diplomov, čestných uznaní, vyznamenaní, medailí, pamätných odznakov a poďakovaní. Dostal Cenu primátora mesta Košice i diplom od ministra obrany SR za nomináciu v ankete Vojenský čin roka 2001 v kategórii jednotlivec. Dostal ho ako spoluiniciátor a spoluorganizátor budovania a starostlivosti o náučný chodník v miestach bojov československých legionárov v roku 1919. Ďalej, že organizuje návštevy týchto priestorov, aby pomohol odhaliť biele miesta tradícií našej armády. Uskutočňuje tiež besedy, v ktorých objasňuje podiel legionárov na oslobodení Slovenska.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
