Hrania vo filme a v divadle sa Magda Vášáryová ľahko vzdala - kamery a reflektory pre ňu nikdy neboli drogou

"Ak by nedali prednosť Streepovej, urobila by som svetovú kariéru..."Devätnásť rokov pôsobila ako profesionálna herečka, sedemnásť v diplomatických

"Ak by nedali prednosť Streepovej, urobila by som svetovú kariéru..."

Devätnásť rokov pôsobila ako profesionálna herečka, sedemnásť v diplomatických službách a pred dvoma rokmi sa nadobro upísala politike a pôsobí ako štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí. Vydala tri knihy a pri prezentácii tej poslednej v košickom kníhkupectve ArtForum sme sa s Magdou Vášáryovou stretli a chvíľu o všeličom porozprávali...

Do Košíc ju priviala možnosť predstaviť čitateľom svoju knihu Buďme poriadni! M. Vášáryová je totiž známa nie len ako herečka ale aj odborníčka na etiku a etiketu. "Netvrdím, že Slováci nie sú poriadni, ja im len vravím, aby takými boli vždy a všade," prezradila M. Vášáryová. "Hovorí sa síce o tom, že hlavne mladí ľudia sa ´nevedia správať´, no ja by som to takto nezjednodušovala. Všetci sme zabudli na mnoho vecí. V čase komunistického rozmachu bolo dobré sa tváriť, že sme všetci plebejci v tom horšom zmysle slova a teraz by možno stačilo, keby sme sa vrátili k takzvanej staromestskej zvorilosti... Mám taký pocit, že všetkým nám chýba vedomie vlastnej hodnoty a všetci máme obavy a strach zo zmien. Veľa ľudí vraví, že zmeny treba zastaviť a že takto je nám dobre... Najmä starší ľudia sa toho boja. Preto som do knihy vsunula aj kapitolu o tom, ako starnúť pekne..."

M. Vášáryová si vraj starnutie doslova vychutnáva. "Pribúdajú mi roky, ale tak to predsa má byť, nie? Dnes viac ako kedykoľvek pred tým si dokážem vychutnať každý jeden deň... Vystačím si na to aj sama, nepotrebujem mať okolo seba veľa ľudí... Dôležité je, aby bol človek optimisticky naladený, šťastný sám so sebou a nepotreboval ešte niekoho ďalšieho. Akonáhle sa začnete spoliehať na druhých a začnete si myslieť, že to, aby ste sa cítili dobre, závisí od iných, tak zákonite budete sklamaný..."

Vďaka tomu, že najistejšie sa M. Vášaryová cíti, keď sa spolieha sama na seba, dokázala sedem rokov fungovať ako veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Poľsku. "Ale to bolo trochu iné. Pokiaľ je človek veľvyslancom v cudzom štáte, tak sa cíti osamelo. Jediné, čo mu zaháňa myšlienky na rodinu, je práca. Tej som mala veľa - diplomatická služba je predsa 24 hodín denne, sedem dní v týždni..."

Po roku 1989, keď sa rozhodla venovať diplomaci, začínala ako veľvyslankyňa vo Viedni. Predstava, že bude mať za manželku veľvyslankyňu, sa v tom čase zapáčila aj Milanovi Lasicovi. "Potom si veľmi rýchlo uvedomil, čo všetko musia ľudia v diplomatických funkciách zvládať a že to nie je len o pohári šampanského každý večer... Nikdy u nás však nenastala situácia, kedy by mi manžel povedal, že ma chce mať doma... My dvaja máme dvojkariérové manželstvo a každý z nás robí to, čo uzná za vhodné."

Milan Lasica je doma nudný

Keď človek sleduje M. Lasicu a jeho vtipné hlášky v relácii Sedem s. r. o., môže nadobudnúť predstavu, že u tejto manželskej dvojice je doma náramná zábava. "O humoristoch sa však hovorí, že sú v súkromí veľmi nudní ľudia. Musím priznať, že môj manžel patrí do tejto kategórie... Nemrzí ma však to, že divákov pred televíznou obrazovkou zabáva a mňa nie... Ak by ma to malo po 25 rokoch manželstva mrzieť, to by bola odo mňa dobrá hlúposť..."

M. Lasica je druhým manželom M. Vášáryovej. Vzali sa pred 25 rokmi, no poznajú sa oveľa dlhšie. "Už je to 40 rokov. Náš vzťah sa prehlboval a narastal veľmi, veľmi pomaličky... Hovorí sa, že takéto lásky, ktoré postupne narastajú, vydržia najdlhšie. Ja si to však netrúfam hodnotiť, lebo v otázkach lásky nie som vôbec odborník. Môžete sa ma pýtať na zahraničnú politiku, na energetické problémy - v tom sa celkom dobre vyznám, ale v otázkach srdca a lásky vôbec nie... Priznávam, že v láske sa neopovážim vôbec radiť, lebo to je záležitosť citov a pudov a vtedy naplatia žiadne zásady dobrého správania sa. Vtedy sme pod vplyvom mesiaca a ovulácie... Ja sama som tiež urobila zopár hlúpostí kvôli láske. Hlavne som vliezla do niekoľkých vzťahov, do ktorých som liezť nemala..."

Vo vzťahu s M. Lasicom urobila M. Vášáryová dobre. Dôkazom je 25 rokov manželstva a dve dcéry... Hanka i Žofia získavajú skúsenosti na štúdiách v zahraničí. Tak trochu i na podnet rodičov, ktorí vedia, že vybrať sa na skusy do sveta im uškodiť nemôže... "Žijeme v malej krajine a už naši predkovia vedeli, že treba skúsiť z tohto malého kúska zeme vypadnúť a vidieť svet. Je to dôležité pre zdravie tejto krajiny. Treba vidieť, aký je svet ´vonku´, v čom je dobrý, v čom zlý... Lepšie je, keď sa mladí ľudia vyberú na pár rokov do sveta, získajú skúsenosti i odstup a potom sa vrátia. Iste - mnohí sa nevrátia, ale nie všetci!"

Podľa M. Vášaryovej by mal byť každý pripravený na to, že okolnosti ho prinútia skúsiť život aj inde, nie len doma a aj na to, že počas života vyskúša viacero zamestnaní. "Pre moju generáciu by to však bolo čosi nepredstaviteľné. Každý sa v niečom vyučil a potom to robil až do dôchodku, viac sa nevzdelával. Dnes majú takíto ľudia problémy sa uchytiť... Netreba sa báť zmeny, nevnímať ju ako nejakú tragédiu, ale ako výzvu. Voľakedy bolo prirodzené, že sa 17-ročná dievčina vydala, mala tri - štyri deti a jej život sa tým skončil. Dnes žijeme priemerne do veku 85 rokov - treba si predĺžiť aktívny život. Ja som 19 rokov pôsobila ako herečka, o dva roky menej ako diplomat. Teraz som v politike a chvíľu v nej chcem vydržať, vždy mám pred sebou nové výzvy..."

Ako jednu z výziev, ktorú prijala, vníma i svoju kandidarúru na post prezidenta Slovenskej republiky. "Nebola som sklamaná, lebo som to vnímala realisticky. Nemohla som si predsa vysnívať, že mi jeden a pol milióna ľudí dá hlas a spoliehať sa na to. Urobila som však všetko preto, aby som mala pocit, že som bola dobrým kandidátom. Pravdepodobnosť, že vyhrám, bola 5 percentná a na tých smiešnych pár percent som predsa nemohla staviť svoju dobrú náladu... Takže som žiadny zázrak nečakala, a teda som nebola ani sklamaná."

Nechcela byť herečkou

Aj napriek ďalším aktivitám ostane M. Vášáryová pre väčšinu Slovákov herečkou. Mnohí herci tvrdia, že divadlo a hranie je pre nich drogou. M. Vášáryová však bez nej dokáže existovať. "Nikdy som hranie ako drogu nevnímala a vlastne som nikdy nechcela byť herečkou. Pre mňa je drogou klasická hudba a knihy. Ja sa totiž nedokážem odtrhnúť od čítaného textu... Každý človek má predsa iné závislosti ale kamery a reflektory pre mňa drogou nikdy neboli..."

Pred kamerami začínala ako 16-ročná a o tri roky neskôr sa do kroniky českého a slovenského filmu nevymazateľne zapísala vo filme Markéta Lazarová. "To nakrúcanie bolo príšerné a po ňom som si povedala, že už nikdy viac... Nakoniec ma ale prehovoril Ctibor Filčík, aby som s ním naštudovala Krotkú od Dostojevského. Podarilo sa mu presvedčiť ma, aj keď ja som študovala sociológiu a lákala ma matematika. Potom prišiel rok 1968 a moje nádeje padli. Získala som totiž štipendium do cudziny, no už som tam nemohla ísť... Som však rada, že som ostala herečkou. Za totality totiž bola dobrá pozícia byť v divadle, kde viac-menej fungovala demokracia. Byť herečkou bolo pre mňa dobré východisko zo situácie, aká tu po príchode ruských vojsk nastala..."

Nakoniec pri herectve predsa len neostala... Možno by to však bolo dopadlo inak - keď sa totiž pripravoval film Sofiina voľba, M. Vášáryová patrila medzi horúce kandidátky na hlavnú úlohu. Dostala ju však Meryl Streepová... "Ak by som úlohu v tom filme dostala, určite by to dopadlo inak. Myslím si, že som bola dobrá herečka a ak by som dostala takúto šancu, tak by som urobila svetovú kariéru... Lenže nestalo sa tak, takže ani niet čo ľutovať... Byť herečku totiž nebolo celým mojim životom - nestálo a nepadalo na tom všetko moje šťastie..."

M. Vášáryovej určite nemožno uprieť, že bola dobrou herečkou. Režiséri po nej riadi siahali, o čom svedčí aj bohatá filmografia. "Priznám sa, že sa nerada pozerám na svoje staré filmy. Mala som také obodobie, kedy som sa nemohla vôbec vidieť, lebo som sa cítila veľmi divne... Aj keď sme obaja s manželom hrali v mnohých filmoch, inscenáciách či televíznych programoch, nemáme doma nič také ako filmotéku. Ak máme chuť si niečo dobré pozrieť, tak sa iste nedívame na jedného z nás..."

Divákom v pamäti najviac ostala zrejme ako krásna a nevyspytateľná pani pivárniková z filmu Jířího Menzla Postřižiny. "V areáli pivovaru, kde sa to nakrúcalo, sa dodnes konajú rôzne podujatia, znovu sa tam varí pivo. Celé sa to deje s reklamou na tejto film a moje veľké portréty tam visia na každom kroku. Ak by som nemala inej roboty, mohla by som si tam otvoriť živnosť a za nejaký poplatok sa ukazovať ako Maryška," smeje sa M. Vášáryová.

V Postřížinách potešila najmä mužov scéna, v ktorej sa v obrovskej kadi kúpe v pive... "Neverte tomu, čo vidíte vo filme - nebolo to žiadne pivo ale veľmi špinavá voda. Viem však, že práve na podnet tejto scény vznikli v Čechách kúpele, kde sa dá v pive okúpať. Celkom rada by som to vyskúšla, veď pivo - to je vitamín B a droždie a to je predsa na pleť výborné... Ja s tým našťastie nemám problémy, lebo som dobrú pleť zdedila a mám to geneticky dané. No myslím si, že zdravú vizáž mi dodáva aj optimistický pohľad na svet."

Ak však predsa len sa nájde čosi, čo M. Vášáryovej odoberie trochu z optimizmu, pozná metódy, ktoré jej dobrú náladu zaručene vrátia. "Vtedy najradšej ležím v posteli a čítam si. Alebo sa vyberiem na prechádzku po lese. Najnovšie však s manželom chodíme po starej Bratislave a zisťujeme, kde sa čo zmenilo a keď nájdeme novú kaviareň, zájdeme do nej na teplý čaj, ak nájdeme nový obchodík, tak doň aspoň nakukneme... A náladu mi dvihne aj upratovanie, lebo mám rada čistotu a keď vidím, že som krásne poupratovala, tak mám radosť. Dá sa povedať, že keď za sebou vidím kus dobrej roboty, tak som spokojná...," dodala M. Vášáryová.

Dátum narodenia: 26. august 1948

Znamenie: Panna

Miesto narodenia: Banská Štiavnica

Rodinný stav: manžel Milan Lasica, dve dcéry Hana a Žofia, prvý manžel Dušan Jamrich

Relax: knihy

Výber z televíznej a filmovej tvorby:

1990 Súkromné životy

1988 Maria Stuarda

1987 Južná pošta

1986 Alžbetin dvor

1985 Tichá radosť

1980 Postřižiny