Keďže alkohol zohnať nedokázali, víno vyrábali z hroznového džúsu
Predminulý a minulý týždeň si Košičan Ivan Dvorský zaspomínal na svoje pôsobenie v mierových misiách OSN. Najprv to bola bývalá Juhoslávia, potom africká Eritrea. Poslednou zastávkou tohto profesionálneho vojaka bol Irak, odkiaľ sa vrátil pred troma mesiacmi.
Po návrate z Afriky čakal Ivana prázdny byt a vybielené bankové konto. Práca na misiách má svoju daň. Pre Ivana to bolo rozpadnuté manželstvo. Nadšený nebol ani z toho, že bol prevelený do Prešova. Účasť na ďalšej misii bola preto pre neho vykúpením. "Do Iraku som šiel, aby som si zarobil. Byt som mal prázdny, musel som ho zariadiť a potreboval som aj začiatočný kapitál pre budúce podnikanie," priznáva Ivan. Od návratu z poslednej misie sa mu do ďalšej podarilo dostať až po troch rokoch a deviatich žiadostiach.
Medzinárodno-právnym základom na vyslanie jednotiek do Iraku sa stala rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN, ktorá vyzývala členské štáty aktívne sa podieľať na jeho obnove a rekonštrukcii. Slovenský kontingent pôsobí v rámci stabilizačných síl v Iraku v poľskom sektore medzi Bagdadom a Basrou. Rota je podriadená veliteľstvu mnohonárodnej divízie, ktorá pozostáva z príslušníkov armád 21 štátov. Jej úlohou je vykonávať odmínovacie a pyrotechnické práce, likvidovať zbrane a muníciu.
Pred nástupom do misie Ivan absolvoval dva týždne špeciálneho výcviku v Nitre a 10 dní v Seredi. Spočíval v zvládnutí ovládania technických záležitostí špeciálnych vojenských vozidiel, výuky anglického jazyka i vnútropolitickej situácie v Iraku. Vo výcvikovom stredisku Lešť pri Zvolene nacvičoval obranu pri simulovaných prepadoch vojenských konvojov, ktoré v Iraku reálne hrozili. Teoretický i praktický výcvik bol súčasťou výberového konania. Ivan to s prehľadom zvládol a koncom augusta 2005 s ďalšími 105 slovenskými vojakmi odcestoval na polročnú štáciu zastrešovanú organizáciou NATO.
Basa v base
Slováci vystúpili na letisku v Kuvajte a odtiaľ sa konvojom presunuli do medzinárodného vojenského tábora v irackom meste Al Hilli. Pobudli tu necelé tri mesiace, potom tábor presťahovali do mesta Al Diváníja. "Územie, kde mal stáť nový tábor, sme najprv tri týždne odminovávali. Potom sme upravovali terén, prenášali elektriku, vodu, bunky a rôzne iné veci. Po postavení nového kempu sme chodili zbierať muníciu po izraelských ozbrojencoch a potom sme ju zneškodňovali," opisuje Ivan hlavnú náplň. Slovenská línia bola rozdelená do dvoch častí ženistov a špeciálnej ochrannej jednotky zo Žiliny. Prví sa starali o zneškodňovanie munície, druhí o bezpečnosť vojakov.
"Američania sa o nás úžasne starali. Tábor bol vybavený všetkým tým, na čo sú ľudia zvyknutí doma. Strava nemala chybu. Denne sme si mohli vyberať z 20 druhov jedál, ktoré pripravovali Indovia," pochvaľuje si Ivan, ktorý v Iraku pribral 22 kg.
Tábor bol veľký, zložený z viacerých menších. Podľa Ivanovho odhadu v ňom bolo asi 6 000 vojakov z rôznych kútov sveta. Každá krajina mala vyhradený vlastný "pľac", cez ktorý sa dalo prechádzať. Iba Slováci boli výnimkou. Oni jediní si tábor ohradili betónovým múrom. "Bola to basa v base. Mali sme tam aj strieľňu, cez ktorú sme sa tak akurát mohli pozerať na ďalší múr. Veliteľstvo asi chcelo, aby sme sa ani náhodou nenudili a vymyslelo nám strážne služby." Nijaký iný tábor také niečo nemal.
Vojaci mali k dispozícii služby práčovne i žehliarne. Kto si chcel vylepšiť frizúru, mohol navštíviť holičstvo, kto chcel zašiť potrhané zvršky alebo ušiť nové, obrátil sa na táborového krajčíra. Voľný čas trávili v perfektne vybavenej posilňovni, pri biliarde, za ping-pongovým stolom alebo na futbalovom, či volejbalovom ihrisku. Ak niekto nemal náladu na šport, mohol využívať internet, alebo pozerať filmy v kine, ktoré bolo vonku i dnu. Mali tam poštu aj trh, na ktorom zjednávali ceny tovarov s irackými predavačmi. Vedeli im zohnať všetko, čo si zažiadali. "Od dioptrických okuliarov až po elektrocentrálu či satelity. Kúpil som si od nich malé DVD s obrazovkou, na ktorom som si púšťal hudbu i filmy. Niektorí si kúpili laptopy aby mohli mať internet na bunke. Za jeho užívanie platili arabskému prevádzkovateľovi."
Jedine alkohol sa dal ťažko zohnať, preto sa ho naučili vyrábať. Z jedálne si nosili krabice hroznového džúsu a jeden z nich, táborový "alchimista", pomocou cukru a vínnych kvasiniek vyrábal víno. "Kvasiť sa malo tri týždne, ale nikdy z toho poriadne víno nebolo. Stále sme ho načali skôr...." Ani duchovná stránka vojakov nestrádala. Staral sa o ňu slovenský farár v slovenskom kostole.
Voda ako dar
Ivan strávil najviac voľného času v posilňovni pri zhadzovaní nabratých kíl. Večerné diškurzy sa v orientálnej krajine viedli na orientálny spôsob - pri vodnej fajke. Veľmi dobre si rozumeli s Poliakmi, najmenej s Američanmi. "Tí boli veľmi namyslení a odmeraní, máloktorí sa nám vôbec odzdravili. V jedálni sme mali televízor, kde nám neustále púšťali nejaký americký vojenský program počas ktorého vysielali reklamu opisujúcu amerických vojakov ako najlepších na svete. Možno aj preto boli tak naveľa." Na rozdiel od predchádzajúcich misií, na tejto pracovali aj ženy. Väčšinou v zdravotníckom táborovom zariadení. Američanky, ktorých tu bolo najviac, riadili aj žeriavy a ťahače.
Aj keď bol tábor v Iraku vybavený komfortne, túto misiu si Ivan neobľúbil. Dôvodom bolo, že vojaci sa tu cítili ako vo väzení. Nemohli totiž opustiť tábor, prezrieť si okolie, spoznať miestnych, ich kultúru, či zvyky. Mohla za to nestabilná vnútropolitická situácia. "Tábor sme mohli opustiť len v konvojoch, s nepriestrelnými vestami, prilbami na hlave a so samopalmi. Takže na výjazd musel byť dôvod. Čiže len keď sa išlo zbierať a zneškodňovať muníciu, alebo pri presunoch do iného tábora."
Vojenský konvoj tvorilo minimálne šesť nákladných obrnených áut. Bez neho sa v Iraku nedalo pohnúť, lebo ozbrojené prepady boli na dennom poriadku. V tom čase ich tam bolo dosť. Iráčania sa klátili medzi sebou a brali rad radom všetkých, čo "zavadzali", alebo sem-tam niekoho "odtránili" len tak - pre výstrahu. "Museli sme mať palubnú silu. Iráčania zvykli na cestu umiestňovať rôzne nástrahy a zoradení čakali na výbuch, aby potom zaútočili. Čím viac nás bolo vojakov a áut, tým si menej trúfli." Ak sa náhodou niečo na niektorom aute pokazilo, vojaci ho opravili za dodržiavania prísnych bezpečnostných podmienok. Defekt dokázali odstrániť v kruhovej obrane za 20 minút.
"Nebola to sranda. V rotácii pred nami bol môj brat (zdravotník) svedkom tragickej udalosti, pri ktorej zahynuli traja Slováci, dvaja Poliaci a jeden Lotyš. Zbierali muníciu a Iráčania ich trafili granátom. Presne vtedy, keď muníciu vkladali do odpaľovacej jamy. Nemohli ich zachrániť, pretože vybuchovala päť hodín v kuse a k vojakom sa nedalo dostať. Zostali z nich len franforce." Aj v tábore sa pohybovali so samopalom. Pred vchodom do jedálne musel každý vojak svoju zbraň vystrieľať na určenom mieste, preukázať sa identifikačnou kartou a až tak bol vpustený dnu.
O živote ľudu v Iraku sa Slováci kvôli izolácii vo vojenskom kepme veľa nedozvedeli. Len počas prejazdov konvojmi cez dediny videli, ako žijú. Trpeli biedou tak, ako v ostatných štátoch postihnutých vojnou alebo občianskymi konfliktmi. "Bývali v špinavých rozpadnutých chatrčiach podobných tým, aké vidíme v našich rómskych osadách. Dospelí a hlavne deti pri cestách žobrali. Ak sme náhodou kvôli nejakej poruche zastavili, zvykli sme im dávať vodu. Aj v tejto krajine má veľmi vysokú hodnotu."
Počas šiestich mesiacov sa na misii v Iraku nikomu z vojakov nič nestalo. Aj keď zopár irackých mínometných granátov do tábora popadalo. "Na každom rohu sme mali bunkre, do ktorých sme sa v prípade potreby mohli skryť. Boli to betónové účka pokryté vrecami s pieskom." Americké veliteľstvo permanentne trénovalo pohotovosť vojakov simulovanými mínometnými útokmi.
Jediný "výlet", ktorý sa Ivanovi podaril, bol päťdňový pobyt v kuvajtskom tábore. Chodilo sa tam "odprevádzať" odchádzajúcich vojakov alebo vyzdvihnúť nových. "Cestu sme absolvovali v konvoji 15 vozidiel. V autách sme mali aj strieľňu a za guľometmi sme museli byť pripravení vždy dvaja. Cestovali sme 16 hodín v kuse. Ak nám bolo treba na toaletu, museli sme vydržať, alebo ´to´ pustiť do fľaše," približuje nepríjemné cestovanie.
Výlet do Kuvajtu
V Kuvajt city si boli obzrieť turistickú atrakciu - obrovské podmorské akvárium. "Bolo to nádherné mesto. Tam vidieť skutočné bohatstvo. Diaľnice majú všade, aj v centre mesta. V reštauráciách i obchodoch nepracoval žiaden Kuvajťan, len cudzinci. Stretli sme tam Čechov i Slovákov. Ľudia sa vozili v neskutočných autách. Hummer tam bol úplne bežný. Kolegovia sa dali do reči so študentom, ktorý jazdil na Lamborginy Diablo a on sa ´ospravedlňoval´, že to je len najlacnejšia verzia."
Najprekvapujúcejším a zároveň aj najpríjemnejším zážitkom bolo, že vojakov NATO kuvajstkí národ vnímal ako hrdinov a podľa toho sa k nim aj správal. "Cítili sme sa ako osloboditelia. Ľudia nám kývali, podávali ruky a ďakovali, že sme k nim prišli. Chceli sa s nami odfotiť. Boli sme nenormálne populárni. No len dovtedy, kým sme nezložili uniformy." Za popularitu vojakov môže zrejme fakt, že Kuvajt sa z okupácie Iraku vo vojne v Perzskom zálive dostal len vďaka medzinárodnej pomoci a podpory OSN.
Misia v Iraku bola zo všetkých Ivanových misií platená najlepšie. Mzda závisela od hodnosti a funkcie, ktorú vojak zastával. Ako desiatnik zarobil mesačne 2 380 dolárov, okrem toho mal plat vyše 20 tisíc Sk od slovenskej armády. Ak k tomu prirátame odmeny, mzdy súčasných misijných vojakov sú veľmi lukratívne. Nuž, zvýšená miera rizika musí byť nejako "odškodnená". Napriek tomu, Ivan s misiami končí. Dôvodom je jeho syn, ktorý mu bol po rozvode zverený do opatery. A končí definitívne, pretože vystupuje z armády. "Musím, pretože teraz vyšiel nový zákon, podľa ktorého môžu vojakov prevelovať hore dolu po republike. Kvôli synovi mi to nevyhovuje. A okrem toho práca u vojska sa dá vydržať jedine vonku na misiách, určite nie u nás," konštatuje Ivan. Jeho život už začal plynúť úplne iným smerom. Otvoril si predajňu s pánskym športovým textilom.
Práca v misiách Ivanovi vzala rodinu a dala (okrem slušného zárobku) možnosť vidieť svet a získať nad všednými malichernosťami nadhľad. V porovnaní so životom ľudí v nesmiernej chudobe alebo v strachu o holý život sa mu slovenská existencia javí aspoň trochu ružová...
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
