Kuvajťania prišli na ťavách, a kúpili si všetky ihriská
Mohli mať takých desať-jedenásť rokov. Keď sme sa míňali, tak som začul, ako vraví jeden druhému: "Podľa mňa do štvrťfinále postúpi Francúzsko, Španielsko, Belgicko..." Ďalej som už nezachytil, koho to chlapča ešte favorizuje na postup, ale hneď mi bolo jasné, že tí dvaja sa už nevedeli dočkať, kedy sa svetový šampionát vo futbale začne. Iba som sa trošku pousmial nad tým, že sa im do výpočtov vkradlo aj Belgicko. Ale čo tam po tom, kto by si mal toľko mužstiev, čo budú hrať v Nemecku, len tak pamätať...
Veru, futbal má mnoho fanúšikov. Zvlášť vtedy, keď sú majstrovstvá sveta. Len keby tie štyri roky, čo ich oddeľujú, netrvali celú večnosť. Aj preto, od roku 1930, keď ich výmysel premenili v skutočnosť, bolo ich zatiaľ iba sedemnásť. Každý z tých veľkých futbalových turnajov má svojich účastníkov, výsledky, majstra sveta, no najmä nezabudnuteľné historky, ktoré sa na trávnikoch od Montevidea po Štokholm, či od Madridu po Jokohamu, udiali. A tradujú sa z pokolenia na pokolenie.
Trebárs o tom, ako boli z európskych účastníkov prvého šampionátu v Uruguaji hotoví moreplavci, kým do dejiska podujatia dorazili. Alebo ako Pláničku a spol. v Ríme odpílil švédsky rozhodca Eklind, ktorého pred finálovým duelom s domácimi Talianmi spracoval "Duce" Mussolini. Ako plakala celá Maracaná, keď jej "kanárikom" v päťdesiatom senzačne vyfúkli titul podceňovaní Uruguajci, a pyšný Albión sa zas dlhé roky nedokázal spamätať z prehry s USA. Alebo o zázračných Maďaroch, pasovaných v roku 1954 pod Alpami za jasného favorita majstrovstiev sveta, a ich nešťastnom bernskom finále s Nemcami, či zrodení futbalovej hviezdy menom Pelé na švédskych štadiónoch. Nesmrteľná je naša čílska jedenástka, Masopustov finálový gól do siete Brazílie v Santiagu, aj "čierna mačka" z našej brány, Schrojf, ktorú vyhlásili za najlepšieho gólmana čílskeho turnaja.
Psík Pickles i božia ruka
Legendami opradený je aj šampionát v kolíske futbalu v roku 1966. Psík Pickles, ktorý zatienil aj chýrny Scotland Yard pri pátraní po ukradnutej Zlatej Niké, šikmookí Kórejčania, na ktorých si vylámala zuby vysoko favorizovaná "Squadra Azzurra", čierna perla z Mozambiku Eusébio, či finálový gól storočia, ktorý tak preslávil futbalový chrám Wembley. Mnohí ešte majú v živej pamäti Mexiko ´70, nenapodobniteľných Brazílčanov i po "lufte" lapajúcich Čechoslovákov na Estádiu Jalisco v Guadalajare. Alebo rok 1974, keď Holandsko a jeho totálny futbal stroskotali až vo finále na nemeckých buldogoch. Ani s titulom Argentíny o štyri roky neskôr nebolo všetko kóšer, veď jej súboj s Peru a poltuctové víťazstvo je dodnes považované za najpodivnejší výsledok v histórii svetových majstrovstiev...
O šampionáte v Španielsku v roku 1982 bude toho viac, aj s tým, čo na ňom štartoval, tak sa zatiaľ vráťme do Mexika. Potomkovia Aztékov hostili futbalový festival opäť po šestnástich rokoch, netušiac, že jeho dejiny tak poznačí "božia ruka" Diega Armanda Maradonu. Ale aj góly, jedna báseň, keď mu napríklad padlo k nohám celé Anglicko. Taliansko, o štyri roky neskôr, opanovala zas futbalová nuda, aj keď sa československé levíča prezívalo až do štvrťfinále s Nemeckom. O tom, že je neradno vlastné góly strieľať, tobôž nie na majstrovstvách sveta, presvedčil sa na vlastnej koži kolumbijský chudák Escobar. Len čo prišiel z Ameriky domov, strelili za to aj jeho. A francúzska "marsejéza"? Akoby na Stade de France doznela na počesť majstrov sveta iba nedávno. Aj v Kórei a Japonsku to bola nádhera, futbal i tie štadióny. Len keby tam naši zase nechýbali...
Pánbožko jeho modlitbu nevyslyšal
Nebolo ich veľa, Čechov, Slovákov, kedysi Čechoslovákov. A košických futbalistov, s ktorými by ste sa mohli o zážitkoch z tých veľkolepých turnajov porozprávať, by sa vari aj na prstoch jednej ruky dali porátať. Andrej Kvašňák hral v Čile (1962) i Mexiku (1970), v Čile bol aj Jozef Bomba, hoc len ako náhradník, pod mexickým sombrérom (v roku 1970) hľadal tieň Jaroslav "Boby" Pollák, i s brankárom Tónom Flešárom, aj keď ten tam márne čakal na svoju príležitosť. A ešte je tu Španielsko a rok 1982. Ján Kozák tam cestoval po zranení, Stanislav Seman sa zranil tam... Toť všetko.
"Veru, už je to dvadsaťštyri rokov," s povzdychom si uvedomil tú "vzdialenosť" Stanislav Seman. Brankár košickej Lokomotívy figuroval v zostavách národného mužstva v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. A boli to preňho, i pre náš futbal, roky mimoriadne úrodné. Keď ho tréner Vengloš napísal na súpisku ČSSR pre španielsky "Mundial", mal už na svojom konte zlato z olympijskej Moskvy i bronz od UEFA z Talianska. Takže nebolo žiadnym prekvapením, keď v našej výprave za Pyreneje nechýbal. "Cestovala tam trojica brankárov, Zdeněk Hruška, Karel Stromšík a ja. Hruška chytal prvý zápas proti Kuvajtu, Stromšík posledný proti Francúzsku. A na mňa vyšiel ten prostredný, proti Anglicku. Po nevydarenom vstupe do turnaja a nečakanej remíze s Kuvajtom, tréner Vengloš skúšal všetky varianty," bol Stanislav Seman v tom "anglickom".
Hralo sa v srdci Baskicka, v Bilbau. Bol horúci júnový deň, na tribúnach štadióna San Mames sa potilo takmer 50-tisíc divákov, medzi nimi mnoho prívržencov britskej kráľovnej a ostrovného futbalového tímu. "Nebol som nervózny, nezvykol som mať pred zápasom trému. Pred podobne veľkou kulisou som chytal aj proti Grékom na majstrovstvách Európy, plný štadión bol aj v Lužnikách na olympijskom finále. Ale pred zápasom s Anglickom som nezabudol ísť sa pomodliť. V areáli, kde sme bývali, bola kaplnka a ja som si v nej chvíľu posedel, pomodlil som sa, aby mi ten zápas vyšiel. Len-len, že som stihol predzápasovú prípravu, a viete, že za socializmu by som asi ťažko vysvetľoval kvôli čomu. Len škoda, že moju modlitbu pánbožko nevyslyšal..."
Angličania mali veľmi silné mužstvo, v ich bráne stál Peter Shilton, aj taký "striker" ako Kevin Keegan mal vtedy miesto iba na lavičke... "Prvý polčas bol v poriadku, súper mal síce viac z hry, ale my sme nehrali najhoršie, rozhodne sme neťahali za kratší koniec." Až prišla osudná chvíľa. "Angličania kopali roh. Bola to pomerne ľahká lopta a keď som po nej išiel, nik ma neatakoval. Načahujúc sa za ňou, už som rozmýšľal, čo urobím, na koho ju vyhodím. Vtedy som na okamih stratil koncentráciu a loptu neudržiac, pustil som ju za seba, čo využil Mariner a skóroval do prázdnej brány. Bol to môj gól. Dovtedy, ani nikdy potom, som taký hlúpy gól nedostal..."
Akoby toho ešte nebolo dosť, vzápätí mu Barmoš šupol za chrbát parádneho vlastenca. "Ani som zápas nedochytal. Pri prvom góle mi Mariner prišliapol a zlomil prst. Na poslednom článku stredného prsta som mal potrhanú šľachu. Dodnes ním nemôžem hýbať. Veru, na Marinera mi zostala jediná pamiatka. Na výmenu dresu so Shiltonom alebo s niektorým protihráčom som vtedy ani nepomyslel."
A bolo po šampionáte. Čechoslováci sa nespamätali ani v zápase s Francúzmi a balili kufre hneď po základnej skupine. "Išli sme tam s predstavami niečo uhrať, veď sme boli bronzoví z posledných majstrovstiev Európy, mali sme zrelé mužstvo, boli v ňom ešte aj niektorí hráči z Belehradu. Dosť sa od nás očakávalo. Ale teraz, s odstupom času, si myslím, že mužstvo bolo premotivované. Celý čas sme iba sledovali zápasy našich súperov, každý deň, videa sme už mali plné zuby, venovali sme sa najmä taktickej príprave. Na zápas s Kuvajtom sme nastupovali ako jednoznační favoriti..."
Remíza 1:1 vo Valladolide bola krutým vytriezvením. A Kuvajťania atrakciou, akú v tých končinách ešte nevideli. "Pamätám sa, že oni tam prišli aj s ťavou, mali ju ako talizman. Ľudia vo Valladolide boli do nich celí pobláznení, celé mesto bol Kuvajt, všade ich nálepky, vlajky, ostatné mužstvá akoby neexistovali. My sme celý čas trénovali na nie najkvalitnejších tréningových ihriskách a na hlavný štadión sme sa dostali iba raz, pred zápasom. Povrávalo sa, že všetky kvalitné ihriská, aj ten štadión, si na trénovanie kúpili Kuvajťania..."
A po zápase s Československom sa už videli prinajmenšom na svetovom futbalovom tróne... Keď ich potom Francúzi vrátili na zem, všemocný šejk to neuniesol a z tribúny vbehol na ihrisko, robiť poriadky. "Boli urazení, lebo po remíze s nami boli už naveľa. Taká vec sa na svetovom šampionáte ešte neudiala, bola to veľká hanba. Videli sme to priamo v hľadisku. Atmosféra v našom tíme nebola práve najlepšia, lebo všetko sa odvíjalo od prvého zápasu, a súboj s Kuvajtom nám ju naštrbil. Tréningový kemp sme mali blízko Valladolidu, tak trošku v izolácii, všetko strážili vojaci, taká vojenská garda. Pripadalo mi to ako nejaký ranč. Bývali sme v slušnom penzióne, všetko bolo na úrovni. Naokolo bola pekná príroda, kde som občas trávil chvíľky voľna. Majiteľ mal vnútri dokonca malú koridu, konský parkúr i stajne, lebo tam choval prekážkové kone. Sám som sa na jednom z nich povozil. Išli sme aj na koridu. Ľudí plno, každý čaká, kedy vypustia býka. Potom začína zábava, ľudia kričia, tlieskajú, z býka sa rinie krv. A všetci pijú víno. Pripadalo mi to ako gajdy, ale boli to vraj kozie žalúdky naplnené vínom. Pijú ho tak, že si ten vak nepriložia k ústam, ale z výšky im prúd vína tečie rovno do gágora. A potom tie vaky hádžu medzi ďalších ľudí. Len to tak lietalo okolo nás. Neodvážili sme sa tiež okoštovať, lebo čo keby nás tréner Vengloš pozoroval ďalekohľadom?" smeje sa pri tej spomienke kedysi skvelý gólman.
Náš národiak sa vracal domov zo Španielska potichu. "Veru, bol to veľmi tichý príchod, na letisku nás nečakali žiadni fanúšikovia. Po majstrovstvách Európy a olympiáde to bolo sklamanie, ale všade sa nedá uspieť. MS v Španielsku mi ešte pripomína ´Naranjito´, visačka, účastnícka medaila a nejaké nálepky. Len ma mrzí, že nemám zo seba nič, ani jeden jediný záber, ani z majstrovstiev Európy, ani z olympiády, ani z toho svetového šampionátu. Iba pár fotografií. Musím sa obrátiť na nejakú redakciu, stopercent tam niečo o mne majú," bodla by veru nejaká rukolapná spomienka. Hoc ten šampionát a zápas s Anglickom nebola žiadna sláva. Ale bol tam, hral na majstrovstvách sveta, a tým sa veru veľa Košičanov pochváliť nemôže.
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
