Pieseň nemilovaného. Po 25 rokoch si tak film vyslúžil síce ojedinelú, no i tak významnú premiéru a hneď s účasťou režiséra Claudea Weisza. Snímka je o to významnejšia, že nesie autobiografické črty a súvisí s Košicami - režisérova matka sa totiž v Košiciach narodila. Je však hlavne poctou básnikovi Guillame Appollinairovi. Je prechádzkou časťami Európy v spoločnosti básnika, ktorý patril k parížskej avantgarde začiatku 20. storočia a stál pri zrode surrealizmu a kubizmu.
Prečo ste si na natáčanie vybrali práve Appollinairov život? Je mnoho básnikov, ktorí v dejinách modernej poézie zohrali rovnako veľkú úlohu...
- Je to jednoduché (smiech). Appollinaire je mojím veľmi obľúbeným básnikom, stotožnil som sa s ním, s jeho témami, s tým, že sa stále pohybuje medzi relaitou a fantáziou. On sa ma svojou tvorbou dotkol. Je jednou z ústredných postáv francúzskeho modernizmu. Pohyboval sa medzi maliarmi, ako môžete vidieť vo filme, stretol sa napríklad s Picassom, mám rád ten literárno-kultúrny prvok. Pretože samotné slovo kultúra je rigidné, pevne stanovené, ale Appollinaire zosobňuje skôr citovosť, zmyselnoť a nie pevnosť.
Je to zvláštne, lebo moderna je občas dosť ťažko rozlúštiteľná...
- Pre mňa je Appollinaire úplne jasný. Je to na jednej strane vedecké písanie, veľmi "vytríbené", ale na strane druhej blízke ľuďom, veľmi jasné. Jeho najznámejšiu báseň pozná snáď každý Francúz - Most Mirabeau. Je to tak populárne, že to naozaj zľudovelo. A podobný je môj film, sú to útržky, ktoré dávajú dokopy celok. Appollinaire bol veľkým milovníkom, mal rád ženy a veľmi. No nie vždy sa mu to vrátilo, veľmi veľa trpel kvôli ženám. Všetky jeho listy, najmä jeho milovanej Lu, sú veľmi ľahkým čítaním. Častokrát je to, čo píše v listoch, veľmi surové, dokonca až neslušné, niečo, čo na prvý pohľad udrie do očí. Niečo, čo je vulgárne, ale ako celok pôsobí elegantne.
Film Pieseň nemilovaného učinil očividne zadosť svojmu názvu - bolo ťažké ho uviesť do kín vo Francúzsku a na Slovensko sa dostal až po 25 rokoch...
- Áno, samotný film bol nemilovaný. Veľa hlasov sa ozvalo, ktoré bránili jeho uvedeniu, najprv ho uviedli na vidieku a potom sa to šírilo do televízie. Na začiatku filmu sa totiž objavuje čierna mačka a všetci mi hovorili, že film netreba začínať čiernou mačkou, lebo mi to prinesie nešťastie. Aj s Barrandovom bol svojho času problém, po mnohých vyjednávaniach sľúbili, že sa so mnou do toho pustia, no keď sme už mali podpísať zmluvu, tak odskočili a vyhlásili, že film nie je stavaný pre českého diváka, a tak ho bolo treba natočiť v dvoch verziách.
Aj vás nemilovali rovnako, ako bol neľúbený Appollinaire?
- Viete, hovorí sa, že Appollinaire bol nemilovaný, lebo málo ľúbil. Tak to aspoň tvrdia ženy, ktoré ho milovali. Ale v tomto zmysle by som seba nerád považoval za Appollinairov klon (smiech). Každý trpel kvôli láske v živote. Čiže je to pocit, ktorému rozumie každý...
Rovnako ako v dokumente Paul a Paulette, moja matka, aj v Piesni nemilovaného spomínate svoju matku, ktorá sa narodila v Košiciach. Vyzerá to, akoby ste mali ku Košiciam veľký vzťah aj napriek tomu, že ste sa tu nenarodili...
- Mama mi hovorila veľa najmä o maďarskej kultúre, pretože napriek tomu, že sa narodila v Košiciach, bola Maďarka. Mama sa narodila v čase Rakúsko-uhorskej monarchie, preto hovorila hlavne po maďarsky. Kontakt s Československom som si zachoval prostredníctvom mojej tety, ktorá bývala v Ostrave, no to je zasa mimo Slovenska. Mám vzťah ku Košiciam, tak ako ho mala moja matka a ona stále hovorila, že by sa rada pozrela ešte do Košíc, kým zomrie. Žila tu do 24 rokov, takže to je dosť na to, aby si človek utvoril vzťah k mestu. To, že som teraz v Košiciach, má pre mňa veľký význam. Akoby som jej splnil sen, aj keď takto oneskorene.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
