"Je príjemné vidieť fanúšikov s vaším dresom v hľadisku"
Ej, veruže by sa nám tá štyridsiatka na nedávno skončených majstrovstvách sveta v Rige zišla, lebo dobrých útočníkov ani v reprezentácii nikdy nie je nazvyš. No Košičan Marek Svatoš, ktorý dres s touto cifrou oblieka v zámorskom tíme Colorado Avalanche i slovenskom národnom mužstve, by sa na cestu do Lotyšska nemohol vybrať, aj keby mal to nešťastné rameno celkom nové, "lavína" z Denveru sa totiž prevalila až do semifinále Západnej konferencie NHL a jej šikovné krídlo by práve v čase šampionátu určite malo práce vyše hlavy.
No bordová farba vybledla v práčke menom Ilja Bryzgalov, ktorú káčeri z Anaheimu postavili do svojej bránky pred coloradských kanonierov hneď na začiatku celej série. Ruský gólman vychytal v prvých dvoch zápasoch dva "shutouty" a smrtiaca sila lavíny sa roztrieštila o zábrany v Arrowhead Pond. Sotva sa doplazila domov, do Pepsi Centra, ale zvrat neprinieslo ani predĺženie v treťom zápase a celé konferenčné semifinále sa skončilo katastrofou - 0:4!
"Samozrejme, tie zápasy som pozeral. Keď sme hrali vonku, tak v televízii, domáce priamo v hale. Aj s ďalšími spoluhráčmi, ktorí nemohli nastúpiť, máme vyhradený priestor hneď vedľa našej šatne. Chlapcom som fandil, ale nedarilo sa. Bryzgalov chytal veľmi dobre, ale on sa chytil práve na nás, dovtedy to nebolo nič výnimočné. Ani v ďalšej sérii sa mu už nedarilo. Najhoršie je, keď sa gólman chytí v prvých zápasoch, potom sa naňho ťažko hľadá recept. Naši útočníci pred ním robili dobrú prácu, len nám to tam nepadalo," prežíval 23-ročný objav sezóny, Slovák Svatoš, v hľadisku Pepsi Centra v Denveri doslova muky. "To viete, že po vypadnutí bolo veľké sklamanie, lebo v Colorade sú stále len tie najvyššie ciele. Aj keď sme tentoraz boli blízko k vyradeniu už tesne pred play-off. No potom sme prešli veľmi ľahko cez Dallas a čakalo sa, že rovnako ľahko si poradíme aj s Anaheimom..."
"Rookie" v stopách bratov Šťastných
Marek Svatoš pôsobí na zámorských klziskách od roku 2000, prvé tri sezóny čakal na svoju príležitosť v mančaftoch z nižších súťaží. Dva roky strieľal góly za Kootenay vo WHL, potom ďalšiu, neúplnú sezónu, za tím Hershey v AHL. Skomplikovalo mu ju vážne zranenie ramena, keď stihol odohrať len 30 zápasov v základnej časti a maródoval prakticky i väčšinu ďalšieho súťažného ročníka. No v jeho závere sa naňho predsa len usmialo šťastie, keď si tesne pred play-off spomenuli v Colorade, že niekedy v roku 2001 draftovali šikovného útočníka. V sezóne 2003/04 stihol ešte odohrať štyri zápasy základnej časti NHL a za dva góly si pripísal prvé body vo svojej profesionálnej kariére. Sympatie fanúšikov si získal hneď v play-off, keď jedným gólom a piatimi asistenciami pomohol tímu až do semifinále Západnej konferencie, kde ho však prehryzli žraločie zuby zo San Jose. Ročnú výluku v NHL prežil Marek opäť v American Hockey League, vo farbách tímu Hershey...
Keď sa po roku opäť konečne otvárali brány zámorských hokejových arén a divákov vítalo do ľadu vpísané "Thank you fans!", odchovanec košického hokeja mal už pevné miesto v širokom kádri nástupcu niekdajšieho Quebec Nordiques (do Denveru sa kedysi populárny kanadský tím presťahoval v sezóne 1995/96). A novú sezónu, keď ho napriek niekoľkým zápasom v ročníku 2003/04 brali ako nováčika, začal naozaj famózne. Do začiatku marca, keď ho v rozlete opäť zabrzdilo zranenie ramena, stihol tento "rookie" šupnúť za chrbty zámorských gólmanov 32 gólov a na svoju palicu si vyryl aj 18 asistencií. Bol tretím nováčikom v klubovej histórii, ktorý dal v premiérovej sezóne 30 a viac gólov. To sa podarilo len Antonovi a Petrovi Šťastným, keď ešte v drese severanov z Quebeku v sezóne 1980/81 obaja skórovali 39-krát. Vo víťazných góloch zas Marek vyrovnal Steva Larmera zo sezóny 82/83 a ako druhý hráč v histórii Colorada dosiahol nováčikovský hetrik. A hneď dva! Najskôr 10.októbra proti Calgary, potom 9. januára proti St.Louis.
"Tieto zápasy zostanú pre mňa najpamätnejšie," mohol si po nich Marek otvoriť obchod zo šiltovkami, ktoré leteli na ľad z rúk nadšených fanúšikov. "Nerátal som ich, ale bolo ich dosť. Idú však na charitu." Dres s číslom 40 na chrbte a menom "Svatos" sa stalo i výhodným obchodným artiklom predavačov klubových suvenírov v útrobách Pepsi Centra. "Neviem povedať, či som sa stal miláčikom tribún, ale jedným z nich možno som. Zopár ľudí si ma už obľúbilo. Je veľmi príjemné vidieť svoj dres v hľadisku. Štyridsiatku mi dali hneď v prvom kempe, keď si ju Tanguay vymenil za osemnástku. A štyridsiatka sa mi páči," nemusí sa o ňu s nikým naťahovať ani v národnom mužstve.
Do Turína si možno vybral zlú sadu hokejok
S reprezentačným tímom ešte stihol zimnú olympiádu v Turíne. Veľmi sa na ňu tešil. Možno až príliš...
Azda aj preto sa na jeho hokejku pri reprezentačnom debute nalepil kopec smoly. V celom olympijskom turnaji si nepripísal ani jediný kanadský bodík. "Asi som až veľmi chcel. Možno som si priniesol do Turínu zlú sadu hokejok," teraz už berie olympijskú epizódu s úsmevom. Aj keď mu v Turíne možno celkom nesadol útok, v ktorom nastupoval vedľa Zedníka a Bartečka. "Je to vec trénera koho dá spolu do útoku. Ja som bol v prvom rade rád, že ma pozvali, že mi dali možnosť hrať na olympiáde. Nemôžem sa ani sťažovať, že by som bol na ľade málo. Škoda, že sa mi nepodarilo streliť gól, ani si pripísať asistenciu, ale podstatné je, že mužstvo hralo dobre celý turnaj."
A Marek dúfal, že sa mu ujde aj pozvánka na majstrovstvá sveta v Lotyšsku, netušiac, že mu ju ani nebudú musieť posielať. Štvrtého marca, krátko po návrate do štátov, ho v zápase s Dallasom priklincoval na mantinel Texasan Arnott. Taký obyčajný súboj, akých je každý večer na zámorských klziskách neúrekom. "Nebolo to po jeho bodyčeku, ale po páde na ľad. Nešťastne som spadol na ruku a pocítil som bolesť v ramene. No nebránilo mi to v tom, aby som hral ďalej. Chcel som dohrať aj celú sezónu, ale lekár mi povedal, že na deväťdesiat percent sa to zhorší, lebo som mal zlomené puzdro v ramene."
O pár dní už zdobila pravé Marekovo rameno dosť hrozivo vyzerajúca jazva. "Čo ja viem, možno má takých desať centimetrov, ale nie je to až také zlé. A dievčatám sa to vraj páči..." zavtipkoval si mladý Košičan na svoju adresu. Jeho pravé rameno malo pod chirurgickým skalpelom premiéru, zatiaľ čo ľavé bolo už skôr chronickým pacientom. "Mal som ho poranené už trikrát. A najhoršie bolo asi to druhé zranenie."
Ešte aj do Košíc prišiel s príkazom na jeho rehabilitáciu a iba pomaly začína s posilňovaním. "Na pár dní sa ešte vrátim do Ameriky, lebo desiateho júna má čaká kontrola u lekára. Po návrate do Košíc by som chcel už začať prípravu na ľade s tunajším mužstvom," verí, že kompletnú dávku smoly i zranení stihol vyčerpať v minulej sezóne.
Prvý rok bol najťažší
Pobyt v americkom Denveri si pochvaľuje a pod miestnou lavínou sa cíti príjemne. "Neviem, odkiaľ to všetci berú, že je tam stále zima, keď sú neďaleko hory. Naopak, je tam veľmi príjemná klíma, a väčšiu časť roka i teplo. Aj v zime vydrží sneh v uliciach mesta len dva-tri dni, keď napadne, rýchlo sa roztopí. V Denveri som veľmi spokojný. Tie hory sú vzdialené asi hodinu, hodinu a pol cesty. Aby som si tam vyrazil niekedy na výlet, nie je veľa času. Lyžovať máme aj tak zakázané, a navyše, ani neviem lyžovať, tak ma to tam neláka. No mesto už poznám celkom dobre, za tie dva roky čo tam bývam, som už stihol po ňom trochu pochodiť."
Aj tak však väčšinu času trávi v nedávno postavenej hale Pepsi Center, alebo jej okolí. "Pretože sa nachádza v Downtown, priamo v centre. Tréningovú halu však máme na okraji mesta." O Pepsi Center sa hokejová lavína delí s basketbalovými "nugetmi", ale nikomu to neprekáža. Ani jedni, ani druhí sa nemôžu sťažovať, že by fanúšikovia dávali prednosť tomu druhému. Do viac ako 18-tisícovej arény je problém získať lístok tak na basketbal, ako aj na hokej. "Podľa mňa je to jedna z najkrajších hál v celej Amerike. A v Denveri je rovnako veľký záujem o obidva športy. Zápasy sú väčšinou vypredané. V tejto sezóne sme, tuším, urobili rekord v počte vypredaných stretnutí. Ľudia sa na hokej chodia baviť, a dokážu nás aj poriadne podporiť. Najmä počas zápasov v play-off vedia byť neuveriteľne hluční."
Marek to má odtiaľ na svojom Subaru STi do apartmánu, ktorý si prenajal v príjemnej a pokojnej mestskej štvrti, celkom blízko. "Aj keď je to veľmi rozťahané mesto, s okolitými aglomeráciami má asi tri milióny obyvateľov. Vždy sa teším domov. Tak, ako aj spoluhráči. Väčšina z nich má manželky či priateľky, takže po zápasoch sa len zriedkakedy spolu stretávame, občas na nejakej spoločnej večeri. Do mesta si sem-tam vyrazia len slobodní." Patrí k nim v mužstve Colorada aj Markov najväčší kamarát, brankár Peter Budaj. "Poznáme sa už z pôsobenia v juniorskej reprezentácii, takže s ním trávim asi najviac času. Aj s Čechom Milanom Hejdukom. Predsa, je príjemné, keď sa tam môžete s niekým baviť po slovensky či po česky."
Angličtina totiž nebola Markovou silnou stránkou, keď sa za oceánom udomácňoval. "Všeobecne to boli veľmi ťažké začiatky, a veľkým problémom bola pre mňa aj reč. Po anglicky som spočiatku nevedel ani ceknúť. Okolo mňa však boli samí Kanaďania, tak som sa musel naučiť s nimi komunikovať. To bolo pre mňa dobré. Prvý rok bol najťažší, kým som si zvykol na odlúčenie od rodiny a naučil sa samostatnosti."
Až na to varenie. Dodnes ho nikto neprinútil, aby pri sporáku strávil čo len minútu. "Variť sa radšej ani nepokúšam. Vo všetkom sa spolieham na reštauráciu. V jedle nie som vôbec prieberčivý, zjem vlastne všetko čo dostanem na tanier. Americká strava je trošku iná ako naša, ale už som si zvykol. Až tak, že mi doma, v Košiciach, už začína chýbať." Ale nemyslite si, že sa tam Marek napcháva iba hamburgermi alebo hotdogmi. "Počas sezóny určite nie. To sa snažíme mať na jedálničku skôr diétne jedlá. Nikto nás síce nekontroluje, ale každý sa snaží udržať si líniu."
Po návrate do Košíc viedla zvedavosť jeho prvé kroky do Steel Arény. So štadiónom, na ktorom začínal kedysi svoju hokejovú kariéru, sa ju ani nepokúšal porovnať. "Sám som bol prekvapený, aká je to aréna. Je to hala na veľkej úrovni, dá sa porovnať aj so zámorskými štadiónmi. Aj keď nie je taká veľká, v akých sa hrá NHL. Myslím, že pre mesto úplne stačí. Ľudia boli zvyknutí na halu s tisícpäťsto miestami, teraz je ich osemtisíc. Možno že aj ja si v nej niekedy v budúcnosti tiež zahrám."
Bohuš MATIA
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
