Konečne spoznali, čo je to rodina a prikrývať sa už nemusia kartónom

Včera si deti pripomenuli svoj sviatok Medzinárodný deň detí. Pre väčšinu rodičov to bola v tomto uponáhľanom kolotoči príležitosť aspoň na chvíľku sa viac ako vo všedné dni venovať svojim ratolestiam. Stále je však vysoký počet takých detí, ktoré nežijú v kompletnej rodine. Niekde chýba otec, inde mama alebo obaja rodičia. S mnohými sa tento hendikep smútku v duši a sĺz na krajíčku ťahá i celý život...

Detský domov (DeD) v Košickej Novej Vsi je jedným z troch zariadení, ktoré na území mesta poskytujú tzv. náhradnú výchovu. Postupnou prestavbou sa z klasického zmenil na domov rodinného typu. Deti sú rozdelené do samostatných rodinných buniek. Každá má vlastný "byt" aj vchod. Kto chce prísť na návštevu, musí zaklopať a oni mu prídu otvoriť. Tiež sme sa rozhodli na niekoľko dverí domova zaťukať.

Ako prvé sme si vybrali tie, za ktorými sedí riaditeľka DeD Mgr. Iveta Lumtzerová. Potom, i keď sme veľmi rušiť nemienili, lebo deti sa práve učili, sme postupne pootvorili dvere do domácností, aj života a názorov, troch súrodeneckých dvojíc. Chceli sme vedieť, prečo namiesto domáceho žijú v domováckom prostredí.

Nevedeli si zvyknúť

DeD od roku 2003 prechádza transformáciou a z klasického sa mení na domov rodinného typu. "Kto o zmenách nevie a príde na návštevu, možno ráta, že sa stretne s hlukom, krikom či hore-dolu pobehujúcimi deťmi," vysvetľuje I. Lumtzerová. "Hoci len v hlavnej budove žije 60 detí, (spolu so satelitom, ktorý patrí k detskému domovu je to 75 dievčat a chlapcov), s transformáciou sa mení spôsob bývania detí, aj ich správanie."

Ako každá zmena, ani tá, ktorou domov prešiel, sa neujímala jednoducho. Nevedeli ju spočiatku pochopiť zamestnanci ani deti, ktoré sú v DeD dlhšie, a ešte donedávna boli zvyknuté, že personál im dá obrazne povedané všetko ako na podnose. A odrazu musia pomáhať pri čistení zeleniny, príprave obeda, prestieraní, upratovaní... Súčasne si však majú možnosť uvedomiť, že priestory, kde ráno vstávajú, cez deň sa hrajú, pripravujú na vyučovanie a žijú a kde sa večer ukladajú k spánku, sú len ich miestom, ich domovom. "Niektoré až teraz a tu poznávajú, čo slovo ´rodina´ znamená. Alebo, čo e to tečúca voda a že spať sa dá v čistej postieľke, nielen kdesi prikryté kartónom."

Čo sa v transformácii ešte nepodarilo dosiahnuť, sú počty detí v skupinách. V jednej by malo žiť maximálne 10, no v tomto domove je ich stále 12, aj 13. Pre jednu vychovávateľku je to veľa. Ale už v blízkej budúcnosti sa táto situácia zmení k lepšiemu. "Podľa zákona by mal byť detský domov v reťazci sociálnej starostlivosti na poslednom mieste, najprv sa majú hľadať iné formy. A predsa sa ešte dosť často stáva, že nám pri dverách zazvoní sociálna pracovníčka s dieťaťom, ktoré treba okamžite umiestniť." Dokedy táto situácia potrvá, riaditeľka domova nevie. No faktom je, že v našom meste sú detské domovy plné a ich steny sa nafúknuť nedajú. Veľmi by tiež chcela, aby sa časom z veľkého kolosu rodinné bunky presťahovali do rodinných domov. Ešte viac by to pripomínalo rodinné prostredie.

"Pre deti, ktoré v domovoch žijú, je snaha nájsť náhradnú rodinu. Tento proces však stále neprimerane dlho trvá. Ľúto je mi, že do výberu novej rodiny detský domov nie je zapojený aktívne. Pritom my najlepšie vieme, ako ktoré dieťa zmýšľa, čo má rado, akú má povahu, a teda aj aký typ náhradných rodičov by bol preň najvhodnejší." Možno by sa tak predišlo tomu, že dieťa odíde do novej rodiny a po krátkom čase sa vráti do domova... "Len nedávno sa to stalo dvom súrodencom, ktorí sa doteraz z toho nespamätali. Prenasleduje ich pocit viny, a trochu aj ostatné deti. Súrodencom vyčítajú, že kvôli nim je ich v rodinnej bunke teraz nadpočet. Deti vedia byť v záujme vlastnej ochrany k druhým občas riadne kruté."

Čo dieťa, to iný osud. Jeden smutnejší ako druhý. "Dostal sa k nám napríklad chlapček, ktorého našli plačúceho sedieť pri mame. Pritom ona bola mŕtva, lebo v zime zamrzla. Sú tu tiež deti, ktorých rodičia sa dopustili násilného trestného činu alebo ich zo dňa na deň opustili a odvtedy sa o nich nič nevie."

Bývali v lese

Deväťročná Danka je v domove vyše tri roky. Ako je to s jej rodičmi, nie je celkom jasné, pretože keď dievčatko pracovníčky zo sociálky našli, žila s bratom Ferom a dedom v lese pri Medzeve. "Slovami sa nedá opísať ako vyzerala, keď ju k nám priniesli. Najprv sme z nej museli dostať dolu vrstvu špiny, nalepenú na tele," spomína riaditeľka. Vlasy zrejme nemala nikdy poriadne rozčesané, lebo boli plné všetkého možného. I takého, čo sa hýbalo... "S deťmi robím už dlho, ale s takým zašpineným a zúboženým dieťaťom som sa ešte nestretla. Na Danke sa v prvom momente nedalo poznať ani to, či je chlapec alebo dievča. Postupne sme si ju vypiplali. Dnes je to najväčšia jazyčnica a zvedavka. Na minulosť a na to, ako vyzerala, keď prišla, sa už nepamätá." Predtým vedela len rómsky a niečo také ako mäso alebo príbor nepoznala.

Danku od začiatku pobytu v domove riaditeľka prirovnala k špongii. Všetko nové nasáva a chce čo najviac vedieť. Dnes je druháčka v klasickej škole, hoci spočiatku hrozilo, že pôjde do špeciálnej. "Keď nebude zvládať učivo, preradiť ju do špeciálnej sa dá kedykoľvek. Prečo jej však nedať šancu? Danka si okrem kamarátov našla už aj tetu Darinku. Je to vychovávateľka, ktorá ju bráva i k sebe domov." O niečo neskôr sa dostal do domova aj Dankin o rok starší brat Fero. Majú ešte bračeka, o ktorom však takmer nič nevedia.

S oboma súrodencami sme sa na chvíľku stretli. Kým Fero má na svoj vek trošku "dedovské" spôsoby, je uhudraný a rád sa robí veľkým, Danka je presný opak. Z kedysi vystrašeného dievčatka je živé, štebotavé dieťa. rada sa učí, behá a spieva. "Keď budem veľká, určite budem speváčkou," pochválila sa.

Opustení

Druhou dvojicou, s ktorom sme sa stretli, boli 16-ročná Zuzka a 14-ročný Martin. Majú ešte štyroch súrodencov, ale tí s nimi v domove nebývajú. Keď boli kompletnou rodinou, žili v bežnom panelákovom byte. Jedného dňa sa stalo to, čo je neraz začiatkom rodinných problémov - otec prišiel o prácu na družstve. Mama takmer žiaden príjem nemala, bola na materskej dovolenke. "Keď jej skončila, späť do práce ju nezobrali, lebo jej medzitým skončila zmluva," spomína Zuzka. "Mama odišla do Česka, aby sa niekde zamestnala. Bola tam asi pol roka, potom sa vrátila a všetko bolo v poriadku." Ale, ako sestru doplnil Martin, to bolo len istý čas. "Otec začal piť a rodičia sa doma často hádali. Mama znovu odišla do Česka a neskôr nás opustil i otec..."

Šesť detí ostalo samých doma. Starali sa o seba, ako vedeli. Najstarší bratia, ktorí mali 18 a 17 rokov, sa stali hlavami rodiny. Spoločne varili, ak bolo čo, upratovali, snažili sa robiť všetko tak, ako by to v rodine malo fungovať. A tiež dúfali, že rodičia sa vrátia. Namiesto nich jedného dňa prišli ľudia zo "sociálky". Niekto deti nahlásil, že žijú bez dozoru dospelých. Súrodenci sa dostali do SOS-ky, kde boli asi rok. Zuzku preradili do Košickej Novej Vsi a Martin išiel do liečebne, lebo mal sklony byť arogantným. Po roku je pri Zuzke v domove. Dvaja súrodenci ostali v SOSk-ke, ďalší sú v iných domovoch a najstarší brat v Česku. "On aj mamka sa nám ozývajú. Viem, že tu už dlho nebudeme, že si mamička po nás príde. I preto nič neberieme ako tragédiu. Ani to, že sme sa dostali do domova, aspoň je o nás postarané," prehlásila Zuzka. Martin ju doplnil, že oni majú radosť zo života, lebo veria, že sa už čoskoro zmení.

Mama je v base

Tretími oslovenými súrodencami 9-ročný Karol, o rok starší Matúš a 15-ročný Dezider. Majú i sestru, no tá je kvôli mentálnej retardácii spojenej s prejavmi agresivity v inom zariadení. Karol a Matúš, s ktorými sme sa stretli, (Dezider bol v škole), v domove bývajú tretí rok. "Najprv to bolo doma s mamou celkom dobre, i keď mala viacerých ujov. Ani ten posledný nebol zlý. Len zrazu sme sa museli z bytu odsťahovať. Mama neplatila nájomné, nemala dosť peňazí. Preto sme my tu a mama s druhom v base," dozvedeli sme sa od Matúša ich verziu. (V skutočnosti sa obaja zaplietli do vážnych paragrafov. Podieľať sa mali na násilnom trestnom čine).

Matúšovi, ktorý bol zhovorčivejší ako Karol, sa v domove páči. Nevadí mu, že si musia robiť v izbe poriadok a pomáhať pri varení alebo upratovaní. "Rád čistím zemiaky a ak treba, tak niečo v hrnci na sporáku zamiešam. V stredu a v sobotu upratujeme izby. V sobotu až tak, že nábytok odťahujeme, aby bolo všetko čisté," prezradil Matúš harmonogram prác. Keď má voľno, hrá futbal, bicykluje sa a celkom dobre sa učí. Len keby vraj v slovenčine nebolo toľko vybraných slov...

"Deti, žijúce v detských domovoch na to, čo predtým prežili, zväčša nespomínajú zle. O rodičoch mnohí len pekne hovoria a stále ich milujú. Aj s odstupom času na nich myslia, čakajú, že sa im ozvú a dúfajú, že čoskoro si po ne prídu. Od narodenia boli predsa spolu. Nevadí, že rodič im len raz za čas kúpil sladkosť alebo len výnimočne sa od neho dočkali pohladenia. I za to boli a sú vďačné. Nič iné totiž nepoznali...", zhrnula Mgr. Iveta Lumtzerová.

Podľa hovorcu ÚPSVaR Igora Jakeša sú v Košiciach tri detské domovy a všetky sú beznádejne obsadené

Žiadostí na osvojenie je oveľa viac, než o pestúnstvo

V Košiciach sú tri detské domovy (DeD). Na Uralskej ulici, v Košickej Novej Vsi a na Hurbanovej, kde sú umiestňované deti len v dojčenskom veku. Spolu je v nich 212 miest a sú plne vyťažené. Ročné náklady na jedno dieťa v DeD sú v priemere 215-tisíc Sk. Výška závisí od veku dieťaťa, no pri najmenších deťoch je ústavná starostlivosť najdrahšia.

Prijatie dieťaťa do DeD je krajným riešením situácie dieťaťa, ktoré sa ocitlo bez starostlivosti alebo ak bol vážne ohrozený jeho život, zdravie, psychický, fyzický a sociálny vývin. "Najskôr sa hľadajú možnosti ako pomôcť rodine, aby sa pomery v nej napravili a dieťa z nej nemuselo odísť. Skúma sa tiež, či nemôžu vypomôcť príbuzní," vraví hovorca Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach Ing. Igor Jakeš (na snímke).

Keď tieto možnosti zlyhajú, prichádza k slovu náhradná starostlivosť. Formou osobnej starostlivosti, teda cez príbuzných, pestúnstvom a osvojením alebo ústavnou starostlivosťou. Vždy sa pritom sleduje záujem dieťaťa. "Pri osvojení medzi osvojiteľom a dieťaťom vzniká rovnaký právny vzťah ako medzi rodičmi a deťmi. Na to, aby o osvojení rozhodol súd, je potrebný súhlas rodičov osvojovaného dieťaťa. Ak zomreli, súhlas poručníka. Súhlas netreba, ak rodičia neprejavili o dieťa skutočný záujem šesť mesiacov," pokračuje I. Jakeš. Najčastejším problémom pri osvojovaní detí je, že tie, ktoré sú vhodné na osvojenie, teda sú právne voľné, nie vždy spĺňajú predstavy žiadateľa o osvojenie.

"Pri druhej forme, pestúnskej starostlivosti, pestún zabezpečuje dieťaťu výchovu a starostlivosť v bežných veciach. Právny vzťah dieťaťa k jeho biologickým rodičom zostáva zachovaný." Pestúnovi vzniká nárok na príspevky na zabezpečenie starostlivosti o dieťa. Ročne je to okolo 100 tisíc Sk. Oveľa viac žiadostí eviduje úrad o osvojenie, menej o pestúnstvo. Pričom možností vyhovieť sú presne opačné. Po umiestnení dieťaťa do náhradnej rodinnej starostlivosti je úrad práce s rodinou v kontakte a ak potrebuje, poskytuje jej poradensko-psychologické služby. "Kto má záujem o pestúnstvo alebo osvojenie dieťaťa, informácie získa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste bydliska alebo na pracovisku košického úradu na Staničnom námestí 9., tel. 6805 547."

Novou formou ústavnej starostlivosti je výchova v profesionálnej rodine. Napriek názvu je to len iná forma ústavnej starostlivosti o dieťa. "Profesionálni rodičia zväčša zabezpečujú starostlivosť o výchovu dieťaťa, ktoré vyžaduje individuálny prístup alebo kvôli oneskorenému vývinu špeciálnu výchovu. Tak ako profesionálni rodičia, aj deti, sú naďalej súčasťou detského domova," dodal I. Jakeš.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári