Aby černoška predviedla striptíz,

zaspievali jej Na Kráľovej holi...

Profesionálny vojak Ivan Dvorský pracoval v misiách jednotiek OSN v rôznych kútoch sveta a len v marci tohto roku sa vrátil z Iraku. Minulý týždeň sa s nami podelil o zážitky z misie vo východnej Slavónii v bývalej Juhoslávii. Dnes s ním zavítame do jedného z najchudobnejších štátov sveta, do africkej Eritrei.

Po návrate z misie v Juhoslávii netúžil Ivan potom, aby sa do jednotiek OSN vrátil. "No volal mi kamarát, ktorý mal misii v Eritrei veliť a lanáril ma. Nechcel som, ale potom som si pozrel kurz dolára, ktorý bol veľmi dobrý, spočítal som si ´to´ a rozhodol sa," spomína Ivan. "A neľutujem. Bola to najlepšia misia, na akej som bol."

Pod chudobu štátu Eritrea na pobreží Červeného mora sa podpísali dlhotrvajúce vojny a okupácie. Krajina získala nezávislosť v roku 1993 po odčlenení od Etiópie. O päť rokov medzi nimi vypukla pohraničná vojna a s menšími prestávkami trvala do roku 2000, kedy podpísali mierovú dohodu. Medzi oboma štátmi vznikla 25 km široká demilitarizovaná zóna, nad ktorou dohliadali jednotky OSN. Hoci krajiny patria k najchudobnejším, na vojnu vydali 750 miliónov EUR.

"V Afrike bolo krásne," spomína Ivan. "Kolektív bol výborný, až 90 percent ľudí som poznal z juhoslovanskej misie. Mali sme výborného veliteľa, ktorý vedel oceniť každého, kto urobil niečo naviac." Táborili v dedinke Adikvala. Náplňou práce Slovákov bolo vyhľadávanie a zneškodňovanie mín, ktoré zanechali etiópski vojaci. Bolo to náročné zamestnanie, lebo nemali žiadne plány zamínovaných území, podľa ktorých by sa mohli orientovať.

Len vďaka obrnenému vozidlu napríklad prežili výbuch míny, po ktorej prešli zdravotníckym Tatraplánom. Auto sa pokazilo, ale nikomu sa nič nestalo. "Kolegovia sa vracali po ceste, ktorú už predtým odmínovali. Mínu tam dali naschvál Etiópci a na počesť toho, že auto vybuchlo, strieľali do vzduchu. Evidentne mali z toho veľkú radosť..." Okrem zneškodňovania mín stavali Slováci cesty. V Eritrei totiž žiadne neboli. Nespevnené úzke vyjazdené pruhy sa hocikedy zosypávali a pre vojakov predstavovali najväčšie nebezpečenstvo, s ktorým sa v krajine stretli.

Voda nad zlato

Eritreiský ľud je mimoriadne chudobný. Žije v chatrčiach z hliny a slamy, na hlinených posteliach. "Až tam si človek uvedomí, ako je u nás dobre. Také niečo ako kanalizáciu tam nepoznajú. WC bolo len v niektorých podnikoch v hlavnom meste. Obyvatelia sú dosť špinaví. Napríklad v reštaurácii hádzali všetko smetie zo stolov na zem." Z tohto dôvodu, nemali ani pomyslenie na ochutnávanie domácich špecialít. V skromných miestnych reštauráciách si dávali iba nápoje. V ponuke bola Pepsi Cola, miestny rum, džin, fernet a pivo, na ktorého chuť si bolo treba zvyknúť. Výborne účinkovalo aj ako preháňadlo. "Veľakrát sme mali črevné chrípky a nevedeli sme, od čoho. Zvykli trvať veľmi dlho niekedy aj dva týždne." Voda má v Afrike cenu zlata. Hlavne pre miestnych obyvateľov. Vojaci ju vymieňali za rôzne spomienkové darčeky, ale aj za iný tovar.

Bieda je tam tak veľká, že africké ženy sú ochotné vykonávať najstaršie remeslo na svete za hocičo, čo sa dá speňažiť alebo skonzumovať. "Stačilo osloviť hociktorú ženu. Išli aj za konzervy... Boli v miestnom ´hoteli´ a chodili za nami aj do tábora. Ponúkali sa všade, kde sme okolo prešli. Stalo sa mi, že za bieleho dňa ma zastavil miestny policajt, za ním stála jeho vlastná žena a ponúkol mi ju, pretože potreboval peniaze."

Dlhodobo držať celibát nedokáže každý vojak. Vedelo o tom veliteľstvo i OSN. Preto sa riziká plynúce z tejto potreby snažilo eliminovať poskytovaním kondómov. Na toaletách ich mali plné krabice. Výskyt AIDS-u bol v tejto oblasti veľmi vysoký, čo na vojakov spočiatku fungovalo ako výborný antisexuálny prostriedok. Ivanovi sa však tamojšie ženy vôbec nepáčili a okrem toho bol ženatý. "Za celý čas som tam videl maximálne dve mladé dievčatá, ktoré boli pekné. Mali tak nádhernú jemnučkú pokožku, že som musel prísť k nim a dotknúť sa ich. Boli ako Naomi Campbell. Kamarát si v susednej Etiópii našiel dievča, s ktorým sa tam oženil a majú spolu dieťa. Aj jeden Prešovčan sa tam oženil. Veľa vojakov malo s dievčatami vážne vzťahy. Chodili k nim do rodín na víkendy."

V súvislosti s eritreiskými ženami Ivan nezabudne na kuriózny striptíz, ktorým partiu vojakov zabavila mladá černošská dievčina. Dohodil im ju černoško Dávid, ktorý fungoval u vojakov ako sprostredkovateľ a dorozumieval sa s nimi po rusky a anglicky. "Zaviedol nás do prázdnej reštaurácie, v ktorej bola izba a v nej posteľ. Mladučká černoška nám povedala, že ona potrebuje k striptízu hudbu, lebo ináč to nevie. Žiadnej hudby tam nebolo, tak sme jej začali spievať ´Na Kráľovej holi...´ Nasmiali sme sa na tom tak, až sme plakali. Viac sme sa smiali, ako na ňu pozerali," smial sa Ivan pri tejto spomienke aj teraz.

Prudké dažde

Vyhladovelé miestne deti chodili k vojakom žobrať i kradnúť. Záujem bol o potraviny, vodu i elektroniku. "Mne zobrali foťák a kolegovi magnetofón. Nahlásili sme to policajtom, a vzápätí sme to aj oľutovali. Deti bili drevenými pendrekmi a kopali na zemi hlava nehlava, až do krvi. Zastavili sme ich, aby to nerobili, ale nedali si povedať. Bitku považovali za najosvedčenejší výchovný prostriedok." Potraviny, ktoré sa im zvýšili, Slováci pravidelne odnášali domácemu obyvateľstvu.

Vojaci si museli zvyknúť aj na tropické horúčavy. V tieni bolo znesiteľných 35°, na Slnku aj 50 či 60°C. Večer sa výrazne schladzovalo, vojaci sa babušili do svetrov, hrubých ponožiek i čapíc. Tábor sa totiž nachádzal 2 300 metrov nad morom. "Zima bola hlavne v období dažďov. Dažde sú tam nádherné a iné ako na Slovensku. Prudké, intenzívne, spojené so silným vetrom. A po polhodine, akoby utlo, ani neviete, že pršalo."

Africké dažďové "polhodinky" sú však veľmi nebezpečné. Všetko živé sa ich snaží prečkať v úkryte. Silu agresívneho dažďa vyskúšali aj vojaci. "Kolegovia sa takmer utopili. Išli v tanku cez riečisko a zrazu sa na nich dovalila dvojmetrová prívalová vlna. Zaplavila tank aj ich. Našťastie sa im včas podarilo z neho dostať von." Tank vytiahli z naplavenej pôdy až po dvoch týždňoch, keď voda opadla. "Vydlabávali" ho zo zeme takmer celý deň. A potom celý ďalší deň čistili takmer každú súčiastku od piesku a štrku.

Horúca Afrika je známa tým, že sa tu darí množstvu jedovatých živočíchov. Nachádza sa tu nepreberné množstvo nebezpečných hadov, od kobier, mamby, až po veľmi zákerné vretenice útočné, spôsobujúce väčšinu smrteľných uštipnutí v Afrike. "Hady boli všade. Na ulici i v kempe. Volali sme ich polhodinovky. Zabíjali sme ich lopatou, aby nás náhodou neuštipli. Pomáhal nám v tom jeden miestny obyvateľ, ktorý nám do tábora nosil chlieb. Domáci vedia, ako s hadmi žiť a vedia si aj pomôcť, keď ich niektorý uštipne."

Sérum proti hadím uštipnutiam vojaci nemali, preto sa museli spoliehať len na anjela strážneho. Jeden Bardejovčan mal šťastie, keď sa mu podarilo vyhnúť jedu kobry červenkastej. Počas likvidácie tábora zodvihol plachtu, ktorá bola pod podlahou bunky. Kobra sa okamžite vzpriamila a vystriekla jed. "Stihol sa uhnúť, zasiahla mu len plece. Kobra mu mierila do očí, jej jed spôsobuje oslepnutie." Kobra červenkastá je jedna z kobier, ktoré majú unikátny spôsob obrany. Keď sú ohrozené, malým otvorom v jedových zuboch vypľujú jed, ktorý sa v podobe rozptýlených kvapôčok dostane až do dvojmetrovej vzdialenosti. Jed nie je smrteľne jedovatý, ale môže spôsobiť trvalé oslepnutie.

Škorpióny a komáre

Pred hadmi mali Slováci rešpekt. Stačilo málo a nemuseli sa vrátiť domov. Možno aj preto im ďalšie jedovaté živočíchy škorpióny až tak nevadili. Behali im po tábore i v bunkách, kde spali. Vojaci ich chytali a na pamiatku reparovali. Niektorí si ich domov priniesli aj živých. Ich štipnutia, ak boli v únosnej miere, boli znesiteľné a miesto len opuchlo. Zle dopadol ten, kto si zabudol pri rannom obliekaní vytriasť oblečenie, alebo topánky. "Kolega si obliekal montérky a škorpión v nich ho ´poďobal´ na viacerých miestach. Celý mesiac mal z toho teploty a bolesti. Záleží aj od toho, aký druh bodne. Čierny nie je veľmi nebezpečný, horší je malý ružový."

Za najnebezpečnejšie africké tvory, považuje Ivan komáre Anopfeles, roznášajúce maláriu. "Nakazilo sa ňou asi 12 našich ľudí. Napriek tomu, že sme mali k dispozícii dva druhy antimalarík. Nerobili mi dobre, jeden typ spôsoboval halucinácie. Pravidelne som ich bral len v období dažďov."

V tábore im nerobili spoločnosť len zákerné živočíchy. Jeden čas s nimi spolunažíval opičiak Emil. Chodil si tam ako doma a kŕmil sa ako zo svojho. "Kradol jedlo a pil aj alkohol. Podarilo sa mu dokonca opiť. Bol na neho srandovný pohľad, ako sa nevedel chytiť stromu, kymácal sa po štvornožky, zvalil sa a spal," opisuje Ivan. Opíc tam bolo veľa. Dali sa vidieť v dedinách, pri cestách i vo veľkých tlupách. Jedného jeho kolegu to fascinovalo natoľko, že si ich chcel nafotiť. Ako si tak objektívom vymeriaval ten najkrajší záber, zrazu sa mu pred hľadáčik postavil veľký šéfopičiak s hustou hrivou. Vyceril zuby a divoko vrieskal. "Namierili sme na neho samopaly a už by sme aj zakročili, ale v poslednej chvíli sa stiahol. Kolegu chcel len zastrašiť."

Vody červeného mora sú mimoriadne teplé, príjemné, ale zradné. Raz sa partia vojakov po trojdňovom putovaní do vzdialenejšieho tábora rozhodla vykúpať. Zastavili na pobreží a schladzovali sa vo vode. Neboli ďaleko, asi 15 metrov od brehu, keď začuli, že chlapci na nich kričia, aby rýchlo priplávali, lebo sa tam čerí voda. "Vyšli sme z vody, otočili sa a na mieste, odkiaľ sme pred minútkou odišli, sme zbadali veľkú čiernu žraločiu plutvu."

Na misii v Eritrei bol Ivan rok. Domov neprišiel ani raz, pretože letenka nebola lacnou záležitosťou. Manželka jeho neprítomnosť nezvládla... "Keď mi stále dvíhali telefón deti, začal som voľačo tušiť. Ešte na Silvestra bolo všetko v poriadku, no v januári 2002, keď som prišiel domov, ma už čakal len vybrakovaný byt i účet v banke. Bol to veľký šok s tým som nerátal. Rozviedli sme sa."

Rozpad manželstva alebo vzťahu je daň, ktorú za prácu v misiách zaplatí veľa mierových vojakov. "Podľa mojich odhadov takto dopadla štvrtina z nás," konštatuje Ivan.

O týždeň si Ivan zaspomína na misiu v Iraku. Dozviete sa napríklad, prečo sa presúval v ozbrojených konvojoch, ktoré bezpečnostné pravidlá dodržiaval i ako Slovákov rozmaznávalo NATO.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári