Prvý parný vlak prišiel do Košíc v júli r. 1860 a mestská doprava funguj od r. 1891
Trampoty mestských radných s výstavbou koňskej železnice.
Košice boli v prvej polovici 19. storočia mestom remesiel a obchodu. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) prekročil spôsob výroby hranice manufaktúr, keď sa tieto začali meniť na priemyselné podniky a pribúdali aj nové. Mesto sa začalo hospodársky rozvíjať. Kým v iných európskych mestách si ich výstavba aj vznik priemyselných podnikov vyžiadali pouličnú osobnú a nákladnú dopravu, i železničnú dopravu, v Košiciach fungovala stále doprava ľudí najmä tovaru súkromnými povozníkmi. Trh bol viac-menej uzavretý. Túto uzavretosť pripisovali nedostatku financií, zlým cestám a iným dopravným podmienkam. Obchodovanie mimo Košíc sa uskutočňovalo v menších rozmeroch a aj napriek tomu košickí obchodníci boli v kontakte s obchodníkmi v Nemecku, Taliansku a inde a tiež riskovali zriedkavé a nespoľahlivé poštové spojenie ako jedinú úradnú prepravu dostavníkmi.
Košice v železničnej doprave
Verejná doprava a spoje mali významnejšiu úlohu v hospodárskom živote Košíc v posledných 30 - 40. rokoch 19 storočia vybudovaním parných železníc. Ich výstavba sa oproti iným častiam Rakúsko - uhorskej monarchie oneskorovala. Prvý vlak s parnou lokomotívou a dvoma vozňami prišiel do Košíc 5. júla 1860 po trati, vybudovanej spoločnosťou Potiskej železnice. Pravidelná premávka z Košíc do Budapešti okružnou cestou cez Debrecín sa začala o mesiac neskoršie. Po dvoch rokoch dostavali trať z Miškovca do Budapešti, takže bolo možné cestovať spojom Košice - Budapešť - Viedeň. Za to, že Košice zapojila do železničnej dopravnej siete spoločnosť Potiská železničná spoločnosť ako prvá, mesto jej poskytlo bezplatne rozsiahly pozemok na vybudovanie železničnej stanice.
Košice sa začali postupne zapájať do železničnej prepravy na ostatné časti Slovenska po vybudovaní jednotlivých úsekov tratí. Košicko-bohumínskej železnice. Košice boli určené ak jej východzia stanica a to preto, lebo sem vyúsťovala trať Potiskej železnice, čim by získala preprava poľnohospodárskych komodít do západných častí monarchie a čím by sa banské oblasti východného Slovenska dostali do bližšieho spojenia so Sliezskom a jeho uhoľnou oblasťou. V novembri roku 1866 sa začali prípravné práce na úseku Košice - Obišovce s odbočkou na Prešov. Otvorili ho 1. septembra 1870. Spoločnosť severovýchodnej železnice začala budovať trať Košice - Myšľa - Ruskov - Slanec v júli 1869, čím sa Košice stali uzlovým bodom pre tri železničné spoločnosti. Spoločnosti boli tri. železničná stanica jedna a patrila Potiskej železničnej spoločnosti. Vynoril sa problém, či bude stanica slúžiť všetkým trom alebo či si majú dve spoločnosti postaviť vlastné stanice. Nakoľko mesto Košice dalo na stanicu pozemok, zasiahlo aj do tohto problému. Po rokovaní s ministerstvom dopravy sa rozhodlo o zlúčení osobnej prepravy na tejto jednej železničnej stanici. Na nej sa mala vybavovať aj preprava batožiny a tiež rýchlotovarov. Severovýchodná železničná spoločnosť si mala vybudovať svoje lokomotívne depo, takisto ako Košicko-bohumínska železnica ktorá sa navyše rozhodla zriadiť osobitné nákladné nádražie so skladom tovaru pre seba, aj pre Severovýchodnú železnicu.
Do konca 19. storočia k železničnej premávke v Košiciach pribudla ďalšia trať - Košicko-turnianska železnica. Potiskú železnicu na základe zákona prevzal štát, čím aj Košicko-bohumínska železnica prešla do jeho správy, t. j. do správy MÁV s tým, že aj Košicko-bohumínska mala v nej svoje zastupiteľstvo. MÁV v roku 1890 prevzali aj Severovýchodnú železnicu.
Bude, či nebude mestská pouličná doprava?
Tak sa pýtali Košičania, lebo tu sa veľmi ťažko realizovali veľké projekty v prospech občanov. Prekážky kládli jednak mestskí radní a jednak podnikatelia ako investori, ktorí chceli predovšetkým získať po dokončení stavby čím viac pre seba. Tak to bolo aj s výstavbou mestskej železnice s konským poťahom, na ktorú schválilo mesto návrh v roku 1884. Trvalo 7 rokov, kým začala fungovať. A to bolo v čase, keď v Košiciach ešte ani nepomýšľali na výstavbu mestského vodovodu (návrh dala mestská rada r. 1898 a vodu prestali nosiť vo vedrách do honosných domov v centre mesta r. 1907). Prieťahy so železnicou spôsobovali potencionálni investori podmienkami, ktorými mesto nemohlo vyhovieť. Napr. aj takej požiadavke rakúsko-maďarskej spoločnosti, aby sa mestská rada zaručila, že Košické väčšie podniky prepravia ročne parnou železnicou vopred určený počet stoviek ton tovaru. Mesto prerušilo so spoločnosťou rokovania, tiež s ďalšími dvoma. Keď konečne všetko nasvedčovalo tomu, že stavbu začnú traja maďarskí podnikatelia, ktorí zložili aj kauciu po vytýčení trasy železnice v meste, malo podmienku mestské zastupiteľstvo: schválilo návrh zmluvy s dodatkom, že po 50. rokoch sa celá trať aj s koľajnicami stane majetkom mesta. Podnikatelia od zmluvy odstúpili.
Mesto aj ľudia sa dočkali
Trvalo dva roky, kým dala ponuku mestu ďalšia dvojica budapeštianskych architektov, ale ani tá sa nerealizovala, hoci zmluvu schválilo v roku 1889 aj ministerstvo obchodu. Podnikatelia dodatočne podmienili stavbu mestskej železnice napojením jej trate na vlakové koľajnice. Z toho vidno, že ciele mesta a staviteľov koľajových tratí sa rozchádzali v tom, že jedni chceli dopravu ľudí v meste a druhí dopravu tovaru parnou železnicou, na ktorú ho dopraví mestská doprava.
Predsa sa Košice dočkali priaznivého vyriešenia mestskej verejnej dopravy, keď k obojstrannej spokojnosti mesta a Ing. Š. Poppera z Budapešti bola uzavretá zmluva o výstavbe konskej pouličnej železnice a bez pripomienok schválená mestským zastupiteľstvom v októbri 1890. Ministerstvám železnica nechýbala, preto im trvalo trištvrte roka, kým vydali potrebné povolenia v máji1891. Ing. Popper pred firmou Košická pouličná železnica viedol výstavbu aj prevádzku.
V Košiciach sa začalo s touto stavbou žiť. V novinách boli denne informácie, ako pokračuje, objavovali sa takéto titulky: Cesta mešťanstva Münstera do Budapešti ohľadne stavby..., Trať pouličnej železnice, Hodnotenie a pripomienky, Sťažnosť daňových poplatníkov z Moldavskej (článok o nerešpektovaní a poškodzovaní domov stavbou železnice), Cestovné trasy a tarify. Keď dali do prevádzky úsek od železničnej stanice po Hospodársku školu na terajšej Komenského 14. novembra 1891, bola to nezvyčajná udalosť a novinka v tom, že na tejto trase sa premávalo podľa cestovného poriadku. Dovtedy hromadná doprava v meste fungovala nepravidelne, keď ľudí príležitostne prepravovali konské omnibusy súkromníkov väčšinou na rekreačné miesta a do kúpeľov.
Ďalší úsek odovzdali až po Čermeľ (k Baránku) v máji 1892 a od polovice augusta premávala koňská na Peštianskej (Južná trieda) k delostreleckým skladom, od Hlavnej po dnešnej Štúrovej po starú Moldavskú cestu (zimný štadión), a od skladov štátnych železníc po Klobušíckeho (Masarykovu) k Tabakovej továrni. Celá trať mala 2764 metrov.
Individuálnou dopravou zabezpečovalo fiakre podľa mestského štatútu súkromnými fiakristami. Fiakre mali pridelené číslo a boli evidované na policajnom kapitanáte.
Košická aféra s plzeňským pivom
Po vzniku ČSR, keď prišli pomôcť východnému Slovensku českí úradníci, učitelia i dôstojníci naštartovať a rozbehnúť najmä mechanizmus štátnej a verejnej správy, košickí obchodníci aj majitelia reštaurácií a hostincov sa pružne prispôsobili českým zákazníkom sortimentom tovaru. Ponúkali jedlá českej kuchyne, tovar dennej spotreby, aj obľúbené značky vína a piva, otvorili Plzenskú reštauráciu. Plzenské pivo čapovali v hostincoch na základe výčapného povolenia. V roku 1923 boli sprísnené podmienky v predaji alkoholu, ktorý nesmeli čapovať, čapovalo sa iba víno a pivo, aj to len do sumy 16 korún. Na dodržiavanie nových pravidiel dozerala polícia. A práve po zavedení tejto novinky prepukol škandál s pivom, ktorý z pivnice hostinca na Mlynskej ulici prekročil rámec mesta, dostal sa do miestnej, regionálnej i ústrednej tlače. Postarali sa o to traja českí finančníci, ktorí prišli do hostinca váženého Košičana Filipa Moskovicsa na Mlynskej na plzenské pivo. Jeden z nich bol ako naschvál Plzeňák a pivo z jeho mesta poznal do najmenších detailov. Po prvom dúšku svetlého piva, na ktoré mal Moskovics výčapné povolenie, hosť vyhlásil, že pivo nie je pravé a žiadal hostinského aby všetkých troch zaviedol do pivnice, aby sa presvedčili, či sa nemýlil a či sú tam sudy s plzenským. Čo sa odohralo v pivnici, to sa dozvedela verejnosť z košickej tlače a zo Slovenského východu. Citujeme: "Obhliadka piva sa skončila negatívne v pivnici hostinca, kde žiadne plzenské nebolo. Preto hostia nemeškali a vec oznámili polícii. Vyšetrovanie dokázalo, že hostinský predával košické svetlé ako plzenské. Navyše Plzenský pivovar oznámil polícii do Košíc, že aj iní košickí hostinskí sa dopustili podobných priestupkov. Hostinský Moskovics dostal desaťtisícovú pokutu."
Filip Moskovics sa proti článku odvolal vo všetkých regionálnych aj ústredných denníkoch takto: "Keďže článok ma postavil pred súdnu stolicu, celej verejnosti, vyhlasujem, že predávam iba svetlé plzenské a čierne michalovské značky Vihorlat. Všetko si vymysleli z palca a ja sa postarám, aby im na tieto palce klepli. Posledné slovo bude mať sudca."
Výsledok bol taký, že medzi stálymi hosťami vznikli pochybnosti o pravosti piva, ale len kým bola aféra čerstvá. V hostinci bolo stále plno, lebo každý chcel vidieť sudy s plzenským, čo nesmel hostinský zákazníkom odmietnuť. Tržby mu vzrástli.
K dodržiavaniu verejného poriadku vyzýval policajný kapitán bicyklistov, jazdcov na koni a ľudí v kočoch
Vojenské bohoslužby a tradičné duchovné koncerty boli košickou špecialitou
O začiatku jarného obdobia v roku 1923 v Košiciach, aj o opatreniach magistrátu mesta pre bezpečnosť občanov hliadkovaním jazdeckej polície v mestských parkoch aj uliciach sme písali 28. apríla 2006. Košice vždy dbali o dodržiavanie verejného poriadku aj vzhľad parkov, ktorými sa mohli pýšiť a v ktorých Košičania trávili voľný čas, či už na koncertoch posádkovej hudby, prechádzkami v kočoch a jazdou na koni i bicykloch. To však vyžadovalo aj osobnú disciplínu, lebo pohyb vo vtedajšom Szecsenyiho parku (dnešnom mestskom) bol veľký najmä v dňoch voľna.
Výzva k poriadku
K poriadku vyzýval napr. v roku 1908 mestský policajný kapitán Jozef Váczy takýmto oznámením na viditeľných miestach po celom meste, i v dvojjazyčných novinách v nemčine a maďarčine Kaschauer Zeitung: "Upozorňujem všetkých, že na Štefánskom moste (cez Mlynský jarok do parku) môže ísť každý koč a jazdec na koni iba pomaly a bicyklisti vedľa bicykla. Z mosta odbočte doľava všetci jazdci, bicyklisti, aj kočiare! V parku sa zakazuje pre všetkých rýchla jazda. Tí, ktorí budú jazdiť rýchlejšie ako je povolené na tabuliach v parku ,budú pokutovaní. Platí to aj pre autá. Na chodníkoch sa nesmú zahadzovať papiere, odpadky od ovocia a iné smeti. Zakazuje sa nechať voľne behať psov. Lavičky sa nesmú premiestniť na iné miesto, ani zašpiniť. Kto toto upozornenie nedodrží doslova a do písmena, bude pokutovaný. Preto obecenstvo, ktoré sa zabáva v Szecsényiho parku najmä bicyklisti, jazdci na koňoch a koče, ktoré sa tam prechádzajú s dámami, nech láskavo vezme na vedomie, že každé porušenie toho, čo je uvedené v upozornení, je priestupkom voči verejnému poriadku." V Košiciach 6. mája 1908.
Duchovné koncerty dôstojníkov
Vrátime sa ešte do roku 1923, kedy so začiatkom jari súvisel začiatok sezóny vychádzok na Bankov, Hradovú a do blízkeho okolia Košíc a s koncertovaním dôstojníkov odbočky Zväzu česko-slovenského dôstojníctva. Podľa Spravodaja, vydávaného skautmi (dva oddiely sa schádzali v budove gymnázia na Kováčskej) v čase otvorenia sezóny "zúril severák, ktorý od vychádzky odradzoval, ale I. a II. oddiel skautov predsa začal jarnú sezónu celodennou vychádzkou na Sivec. Ostatné oddiely sa išli v najväčšom vetre vybehať na Hradovú."
Nepriazeň počasia neodradila vojenskú posádkovú hudbu od promenádneho koncertu dopoludnia (od 11.00 do 12.00 hod.) pred Východoslovenským národným divadlom. Tieto koncerty patrili k tradícii, rovnako ako duchovné koncerty v posádkovom kostole na Hlavnej ulici pri vojenských bohoslužbách. Pochod dôstojníkov a vojakov na bohoslužby mestom za sprievodu hudby bol pre ľudí zážitkom. Prizerali sa z chodníkov Hlavnej ulice, až kým celý sprievod nevošiel do kostola. Prvé jarné bohoslužby vojakov boli vždy spojené s duchovným koncertom symfonického orchestra 14. pešieho pluku, ktorý bol košickou špecialitou a mal vysokú úroveň. V roku 1923 tvorili repertoár skladby Wagnera, Bacha, Dvořáka. Áriu Ľudmily z oratória sv. Ľudmily hrali na krídlovke. Koncerty trvali až dovtedy, kým Košice boli slovenské. Deň pred vojenskými bohoslužbami sa vrátili z Prahy zástupcovia armády, medzi nimi aj z Košíc, zo stretnutia s prezidentom Masarykom, ktorý ich pri príležitosti svojich narodenín pozval na čaj. Na prezidentskom čaji podal hlásenie pilot major Skála z Košíc o tom, že na lietadle novej konštrukcie firmy Aero dosiahol výšku 7 255 metrov v rekordnom čase 25 minút a 25 sekúnd. Dovtedy bol maximálny vzostup do výšky 7050 metrov a to iba raz za 29 minút. Slávnostný deň začiatku bohoslužieb sa skončil neslávnostne, keď sa traja vojaci z delostreleckého pluku v Košiciach pokúšali rozobrať granát, ktorý našiel jeden z nich na pôjde v kasárňach. Vybuchol a všetkých zranil.
Starodávne mestské novosti
Z dnešného pohľadu sú nasledujúce správy uverejnené v novinách Kaschauer Zeitung z roku 1886 starodávne, ale v tom čase to boli naozaj novosti:
Obchodná a priemyselná komora vyzývala obchodníkov a cukrárov, aby nekupovali čokoládu zo zahraničia, ale od uhorských výrobcov. Takisto aby vo výkladoch nevystavovali len dovezený tovar, lebo to nedáva dobrý obraz o meste, v ktorom sú šikovní remeselníci.
Zákaz používania olovených nádob v styku s potravinami a nádob s obsahom olova nad stanovenú mieru vydal vyhláškou mestský policajný kapitán Ľudovít Sáad na základe nariadenia ministerstva vnútra.
Predaj nekvalitnej sódovej vody agentmi začali kontrolovať a zároveň fľaše so zdravotne nevyhovujúcou vodou konfiškovať, aby nimi viac nezaplavovali Košice a okolité dediny za nízku cenu.
Poľnohospodárski robotníci, ktorí sú v zime nezamestnaní, mali možnosť zaučiť sa niektorému domáckemu remeslu v kurzoch, poriadaných mestským školským inšpektorátom.
Nový obchodný dom na Hlavnej ulici 55 otvoril Max Arvai a bude v ňom predávať bytový textil, koberce, módny dámsky tovar, výbavy pre nevesty, textil, šifón a kretón vlastnej výroby. Je to najväčší obchod v Košiciach.
Automat na školské zošity postavila firma Delaval v trafike na Hlavnej 109 a začala ich dávať zadarmo chudobným žiakom košických ľudových škôl (základných). Vdovám po učiteľoch začala poskytovať firma ročné finančné príspevky.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
