zo starého sveta sa im podarí uchovať v tom novom. Po viac ako dvadsiatich rokoch skúša nájsť odpovede na tieto otázky aj komunita vysídlencov zo siedmich rusínskych dedín, ktoré zanikli kvôli výstavbe vodnej nádrže Starina.
Ich hlasom sa stala najmladšia vysťahovalecká generácia. Šiesti jej príslušníci Ivana Lempeľová, Lucia Danková, Silvia Hulajová, Jarek Basoš, Števo Koco a Jozef Fundák - cez fotografický projekt Rusnáci hľadanie stratených domovov ponúkajú svoj pohľad na život svojich rodičov a starých rodičov.
Základnú podobu dala projektu Lucia Nimcová, 29ročná profesionálna fotografka, ktorá vystavuje po celej Európe. Vyhľadala mladých ľudí, ktorí tak ako ona, pochádzajú z vysťahovaných rodín. Spoločne zbierali rodinné fotografie z obdobia, keď ešte dediny existovali, tiež archívne snímky zachytávajúce búranie domov, sťahovanie obyvateľov a výstavbu priehrady. Najmä však celý rok fotili vysídlencov v novom prostredí, zaznamenávali ako dokázali začať úplne odznova, ako žijú dnes.
"Najkrajšiu časť detstva som prežila v Starine, na mieste, ktoré už viac neexistuje, pretože ho zakryla hladina vodnej nádrže a táto skúsenosť sa stala aj mojím životným pocitom. Vždy môžem povedať, že domov je tam, kde mám rodičov, priateľov, lásku alebo, že je to miesto, kde sa ráno zobudím. Nech je to kdekoľvek. Ale ten zvláštny pocit straty vo mne aj tak ostane. Možno ho moja mama primiešala do nedeľnej polievky slzami, pri počúvaní rusnáckych pesničiek zo zle naladeného rádia. Ťažko povedať? Preto som oslovila ľudí z podobným pocitom. Zaujímal ma ich vysťahovalecký príbeh, osobná skúsenosť, ktorú by som mohla porovnať s tou mojou," hovorí Nimcová.
Nikdy predtým ľudia zo zaniknutých dedín verejne netlmočili svoju osobnú skúsenosť. Časť preto, že nebola jednoducho schopná slovami prerozprávať čo cítili, keď im búrali ich domy a kostoly, niektorí z presvedčenia, že to predsa nemôže nikoho zaujímať, väčšina však najskôr preto, že sa rozhodli zabudnúť a začať nový život. Týmto mlčaním však ako keby strácali aj to, čo mohli zo svojho už raz strateného domova zachovať.
Nimcová pochopila, že patrí medzi posledných, ktorí si ešte niečo zo zaniknutého sveta pamätajú a ktorí vďaka tomuto prirodzenému spojivu môžu jeho časť zachrániť. Lempeľová zasa hovorí, že vysťahovaným Rusnákom zostali iba spomienky. "Abstraktný svet, v ktorom ožíva navždy stratený domov. Nič hmotné, možno iba kus zeme, kde stál ich dom, kde sa starali o záhradu. A ešte čosi zostalo - cintoríny."
Potomkovia vysídlencov cítia na sebe vplyv tohto sveta svojho detstva, ale vedia, že je ho ťažké pomenovať. A preto Nimcová a ostatní potomkovia vysídlencov na vernisáži výstavy v Humennom namiesto slov zaspievali rusnácke pesničky. Vo fotografii našli lepšie médium ako jazyk. "Fotografia má obrovskú výpovednú hodnotu a okamih, ktorý dokáže zachytiť, sa nedá vyjadriť slovami. Cez nich aj tí, ktorým sú tieto veci neznáme, spoznajú a pochopia ľudí, ktorí prišli o všetko. I tých, ktorí sú súčasťou väčšej skupiny - Rusnákov."
Autori projektu sa počas neho dozvedeli o "svojich" ľuďoch nové veci, mnohé z toho, čo sa im dovtedy zdalo nepodstatné, stalo sa teraz vzácne. Zistili aj, čo túto skupinu ľudí definuje. "Po celé tie roky majú pocit krivdy. Neustále ho v sebe živia. Niekedy si myslím, že toto je ich životný štýl. Byť jednoducho vysťahovalcom," vraví Lempeľová.
Ťažiskom projektu sú fotografie vysídlencov v ich novom prostredí - snímky z každoročných stretnutí v zaniknutých obciach, kde sa snažia okázalo vzkriesiť niekdajšie zvyky, fotografie ich bytov, kde na policiach stoja poháre kokakoly vedľa náboženských obrázkov, zábery ich záhradiek s posadenou zeleninou priamo pred panelákmi v strede Sniny...
V tomto prelínaní pôvodného a nového sveta, keď nové vplyvy narúšajú niekdajšiu identitu, badať jedno podstatné posolstvo projektu - nie len výpoveďou o strate domova ľudí zo siedmich dedín, ale aj dokumentom o vymieraní celej minority Rusnákov.
Chápu to aj autori projektu, ktorých nová životná skúsenosť vzďaľuje od sveta ich rodičov a starých rodičov. "Oni sa neustále snažia dodržiavať zvyky a tradície, jednoducho to tak cítia. Otázkou je, či to tak raz budeme cítiť aj my," uvažuje Lempeľová. "Vymierame za živa a je to hrozný pocit," vraví Nimcová.
Jeden veľký a podstatný dlh voči predkom však títo mladí ľudia svojím projektom splatili, aj keď to od nich nikto nežiadal. Zachránili časť ich minulého života, ktorého sa oni chceli vzdať, hoci by ho mali odovzdávať ďalej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
