Krypyt františkánskeho, teraz seminárneho kostola
Posledné miesto odpočinku navštevovali aj počas života
Popis doktora Wicka zachytil kompletne dva posledné turnusy pochovávania u františkánov, nepochybne sú však v jeho texte aj zlomky starších čias pochovávania, ktoré sa tu praktizovalo v minulosti. Je zaujímavý fakt, že tento kostol nikdy neslúžil na takéto účely protestantom. Zato sa mu dostalo tej výsady, že si ho ako miesto posledného odpočinku vybralo dosť veľa vojenských osôb, pričom niektorí z nich mali nečakane vysoké postavenie. Podľa všetkého sem chodievali často aj počas života, keďže to mali "na skok" cez ulicu. Františkáni tak boli jeden čas doslova vojenským kostolom.
NÁHROBOK POĽNÉHO MARŠALA
V seminárnom kostole dnes nachádzame viacero náhrobných kameňov. Medzi nimi si zaslúži zvláštnu pozornosť pekný Renaudovský pomník vymodelovaný z čierneho mramoru na severnej stene kaplnky svätého Jána Nepomuckého. Tento epitaf vytesaný do tvaru rakve ozdobuje rodinný erb, mnohopočetné vojenské symboly a štyri podtavičky anjelíkov pekne tvarovaných z bieleho mramoru. Erb obsahuje: Na štvrtenom štíte so srdcovým štítkom je na prvom a treťom poli kríž, na druhom a štvrtom vztýčený lev, na srdcovom štítku sú tri vtáky. Ozdobou klenotu erbu je po jednej postave po stranách štítu. Z medi vytepaná pozlátená rúška má nasledujúci latinský text:
"Pod týmto mramorom odpočíva cisársko kráľovský maršal barón Jozef František Renaud, predseda miestodržiteľstva, hlavný veliteľ košickej oblasti, muž, ktorý počas 53 rokov slúžil stále a verne v mieri a vojne trom cisárom, aby premôžúc silu osudu žil vo svojom hrobe. Iba odišiel, ale nezomrel, 8. mája v sedemdesiatom roku svojho života. Pre svoje vynikajúce cnosti a služby konané vlasti je hodný večnej spomienky". Trojitý chronostichon písmen udáva letopočet 1736 roku.
Matrika zomrelých rímskokatolíckeho farského úradu v Košiciach má o smrti Renauda nasledujúci záznam: "5. mája 1736 zomrel najvznešenejší pán František Renaud, slobodný barón, generál poľný maršal a miestny veliteľ. Vo veku sedemdesiatich rokov je pochovaný u otcov františkánov s nesmiernou slávnosťou". O smrti jeho syna je tento zápis: "25. mája 1765 zomrel slobodný barón Ján Renaud v Ličartovciach, dedine šarišskej župy, prenesený do mesta bol pochovaný u pátrov františkánov".
Na podlahe kostola, na kameni uzatvárajúcom kryptu, je latinský nápis: "Pod týmto mramorom odpočívajú: Otec, excelencia a veľkomožný barón Jozef František Renaud, poľný maršal cisársko kráľovskej výsosti, predseda miestodržiteľstva, hlavný vojenský veliteľ v sedemdesiatom roku svojho života, v Košiciach 8. mája 1736, a jeho syn Ján, komorný radca jeho apoštolskej cisársko kráľovskej výsosti, ktorý zomrel bezdetný vo veku 52 rokov v Ličartovciach 23. mája 1765" (zaiste ste si všimli rozdiel v dátach smrti Jána Renauda, ktorý sa vo Wickovej knižke nachádza).
MARŠAL, POŠTMAJSTER I KNIEŽA
Na pilieri vedľa kostolných dverí nachádzame biely mramorový epitaf baróna Engelharta, hlavného veliteľa, s týmto latinským nápisom: Kryštof Gotfried slobodný barón Engelhartt a Schnellenstein, generál poľný maršal a veliteľ Košíc, narodený v mesiaci júli 1685, zomrel 28. decembra 1767. Pozlátený erb s korunou a dvomi orlami, zdobený srdcovým štítkom, delený a polený, má okrem brvien troch anjelov s budzogáňmi a po troch ďatelinových listoch. Vo farskej matrike zosnulýcu je latinský nápis: "28 decembra 1767 bol najvznešenejší pán slobodný barón Kryštof Engelhardt, veliteľ Košíc, vo veku 82 rokov zaopatrený sviatosťami pochovaný u pátrov františkánov".
Vedľa dverí, na pilieri podopierajúcom organový chór, je asi 60 cm veľká čierna štvorcová tabuľa, pripomínajúca pamiatku košického inšpektora pôšt Ferdinanda Flachenfelda, od roku 1740 správcu súsošia Immaculaty stojaceho na trhovisku mesta a reštaurátorovi tohoto súsošia. Jeho nápis má jedno písmeno V, ktorého obe ramená sú vytvarované ako písmená F a pod nimi je po latinsky: Zomrel 17. apríla 1758. Pod tým je vyrytá poštová trúbka, naznačujúca úrad zosnulého.
Na tom istom pilieri je na jednom epitafe s erbom tento latinský nápis: "Kryštof Jakub Schweyer narodený 16. októbra 1707, zomrel 8. marca 1767". Jeho erb: Na polenom štíte sú lev a strom s listnatou korunkou, klenotom je lev rastúci medzi dvomi volskými rohmi.
Pri dverách pripomína malá kovová tabuľka s nasledujúcim nápisom Františka II. Rákocziho: "Na tomto mieste si vykonávalo každodennú pobožnosť naše veľké knieža František II. Rákoczi v čase snehu v roku 1707. Miesto označil v roku 1915 Sväz cudzineckého ruchu horného Uhorska". Počas svojho pobytu v Košiciach býval Rákoczi v budove veliteľstva oproti františkánskemu kláštoru na Hlavnej ulici. Odtiaľ chodil do kostola františkánov.
Jozef Bede, františkánsky mních toho obdobia zaznamenal, že František Rákoczi zvykol v našom kostole sedieť vo svätyni po ľavej strane pred oltárom na tam postavenom pódiu. Nikdy ho nik nevidel, že by sa bol obzeral sem a tam, lež sa modlil alebo z knižky, alebo s rukami založenými na svojom ruženci. "Keď prichádzal do nášho kostola" poznamenáva Bede "jedna kompánia, všetko to mladíkov zo šľachtických rodín pozostávajúca kavaléria, šla pred ním v dvoch radoch so šabľami. Príduc ku svätyni zoradili sa do dvojradu a napriek tomu, že spomedzi tejto šľachtickej mládeže boli niektorí unitári, niektorí kalvíni, niektorí luteráni a niektorí katolíci, v kostole sa nedopustili najmenšej samopašnosti. Pri pozdvihovaní si katolíci kľakli, ostatní ostali čestne stáť".
RENESANČNÝ MRAMOR
Vedľa tmavého vchodu do sakristie kostola je do steny zamurovaný ozdobne a umelecky spracovaný náhrobný kameň Gregora Megyeriho z červeného mramoru. Latinský nápis obkružujúci kamennú platňu je takýto: "Tu odpočíva urodzený pán Gregor Megyeri, tajomník spišskej komory rímskeho cisára a jej hlavný právnik. Zomrel v Kristu 5. mája v roku 1662 v 48. roku života". Hornú časť vnútorného poľa pomníka zaberá ovenčený erb zosnulého. Na štíte sú na trojvrší dva proti sebe stojace levy s dvojitými chvostami. V ľavej hrsti držia pšeničný snop, v pravej ratolesť vavrínu. Nad nimi je slnko s lúčmi, kosákom mesiaca a hviezdou. Klenot erbu tvorí orol stojaci na listovej korune, v zobáku drží vavrínovú vetvičku a v pravom pazúre má šabľu okolo ktorej je obtočený had.
Pod erbom je nasledujúci k tomu sa viažúci latinský verš v distichu: "Zmenil si vavrínový zväzok na smútočný cyprus, hviezdy na noc a ruže na hrob. Po vymlátení semena zostal prázdny snop. Ty, kráľovský lev, premožený králom vtákov ležíš. Po pominutí slnka však nádhernejší vstaneš z mŕtvych a namiesto strateného venca a cyprusu budeš nosiť vznešenejší. Nebesá ti raz navrátia plné klasy, lebo do dobrej zeme bolo zasiate zrno". Podľa záznamu košickej rímskokatolíckej fary pochovali Gregora Megyeriho 15. mája 1662.
Poštmajster Flachenfeld navždy spočinul v blízkosti svojho veľkého životného diela
Obetoval majetok aj ruky
Jeden z Košičanov, pochovaných vo Františkánskom kostole, patrí k tvorcom známeho barokového súsošia nepoškvrnenej Panny Márie, známej tiež v latinskom znení ako Immaculata. Tunajší správca poštového úradu, čo bývala funkcia v 18. storočí nesmierne dôležitá, sa osobne pustil do vďakyvzdania košičanov za pominutie hroznej morovej epidémie, ktorá nivočila nielen naše mesto, ale aj celú krajinu, na sklonku povstania Františka II. Rákocziho. Udialo sa to v rokoch 1709 až 1710 a zomrelo pritom nesmierne veľa obyvateľstva. Košice vtedy zažili jeden z najväčších demografických úpadkov svojej histórie. Dokonca v ďalekej Viedni zomrel cisár Jozef I.
Muselo uplynúť niekoľko rokov, kým sa situácia po potlačení povstania normalizovala natoľko, že poštmajster Flachenfeld a spolok jemu blízkych katolíkov (v tej dobe bola ešte väčšina obyvateľov protestantská a tak to bol aj akt viery) vybrali základnú sumu na výstavbu pomníka a Viktorín Flachenfeld vraj vlastnými rukami "miesil hlinu" (tak to uvádza knižka Košice staré a nové z roku 1732), kým nevyrobil ideový model predpokladaného súsošia, ktoré zaň mali postaviť.
Súsošie potom skutočne v rokoch 1720 až 1723 postavili na mieste, kde bývalo predtým vojenské popravisko a mestský pranier. Sochársku časť súsošia mal na starosti vynikajúci umelec Šimon Grimming (žil na dnešnom Dominikánskom námestí číslo 7) a stavebnú stránku zabezpečil Tomáš Tornyóssy. Pred odhalením diela muselo síce mesto riešiť škandál s istým poburovačom, ktorý súsošie "ozdobil" nepekným hanopisom, no všetko sa nakoniec zmierlivo skončilo. Syn Viktorína Flachenfelda Ferdinand sa neskôr postaral o dohľad nad súsoším.
Pohreby pod františkánmi v rokoch 1760 až 1853 podľa Wickovho zoznamu
Poslední boli tunajší duchovní a gróf Dessewffy
Wickov výčet pochovaných začína rokom 1729, no keďže tunajšie krypty a hroby boli v rokoch 1996 až 1998 dosť podrobne preskúmané, hneď sa ukázalo, že vo veľkej centrálnej krypte bolo nápadne menej pohrebov. Vysvetlilo sa to tým, že aj tu platilo kráľovské nariadenie z roku 1778, že kostolné krypty sa musia vypratať (v roku 1778 sa však u františkánov nepochovávalo, až v nasledujúcom roku 1779). Až potom sa tu objavuje nový turnus hrobov. Tie však zapĺňajú len asi jednu tretinu centrálnej krypty, zbytok priestoru ostal prázdny a nevyužitý. Tento preskúmaný turnus nás však upozornil na to, že záznamy v matrike zomrelých a skutočnosť v tejto krypte sa odlišujú. Každý, kto sa týmto teda bude zaoberať, musí na to brať ohľad.
Vo Wickovom zozname je uvedených celkom pohrebov 178, z toho 103 mužov a 75 žien. Od roku 1779 je to 42 pohrebov, z toho 26 mužských a 16 ženských. Skutočný nález je 53 pohrebov, hroby však nemožno všetky identifikovať, len 33 je identifikovateľných a 20 je anonymných. Wickove údaje nemožno teda porovnávať so skutočnosťou ani za obdobie od roku 1779. Počet pochovaných, hlavne v 19 storočí, už v tomto období nápadne klesal a nepochovávalo sa každý rok. Kým v 18 storočí prevládali v krypte mešťania, v poslednom turnuse to boli už viac duchovní. No i tak bolo dosť laikov, a vzhľadom na vysokú detskú úmrtnosť malých detí, často ešte nepokrstených.
V pomerne malom počte pochovaných udrie do očí sem tam senátor, občas šľachtic, či armádny dôstolník. Vyníma sa tereziánsky veliteľ mesta, generál Medňanský, v identifikovanom hrobe číslo 89, a slovutný veľkoprepošt Paldián, pre zmenu v jednom z hrobov anonymných. Slováci môžu byť pyšní na ctihodného kanonika na dôchodku, bývalého spirituála seminára Škultétyho, ktorý zomrel 8. júla 1838 a pochovali ho do hrobu číslo 23, slovenských duchovných je tu však viac.
1779 senátor Štefan Manczini, Antónia Retliová, komorský administrátor Žigmund Péči, Juraj Korponay, Jozef Hrubi. 1780 Karol Fidler, generál Mikuláš Medňanský, Melichar Haschke, kapitán Adam Wogt, predseda vojenskej pokladne Juraj Gasztager. 1781 senátor Jozef Rettel, Jozef Korponay, Ester Fidlerová, Teodóra Rettlová. 1783 gróf Jozef Čáki, Mária Krupkóová. 1785 Katarína Peverada. 1787 Anna Lehoczká rodená Bárcziová. 1805 Zuzana Jelenfi rodená Grubitsová. 1807 Magdaléna Portnerová. 1808 hlavný komisár barón Vincent Mesko. 1814 František Bodinger. 1818 Ignác Manczínyi. 1820 košický katedrálny kanonik Alexander Vitlinszky. 1821 Karolína Benkovitsová. 1822 Karol Lengyel, Františka Lehoczká. 1823 Anna Portnerová, Terézia Borossová. 1825 Alojzia Metzová rodená Portnerová. 1829 učiteľ teológie doktor Imrich Gabányi. 1832 košický veľkoprepošt Jozef Paldián (v matrike zomrelých je poznámka: "17. apríla 1832 najctihodnejší pán Jozef Paldián, veľkoprepošt ctihodnej košickej kapituly, umrel vo veku 74 rokov. Miesto uloženia: do seminárnej krypty.). 1833 Katarína Veiszová. 1838 duchovný na dôchodku kanonik Jozef Škultéty. 1841 lekárnik Jozef Hanff. 1847 učiteľ teológie Ján Andrejcsik, opát vedúci seminára košický kanonik Ján Gáltsik. 1849 občan Jozef Portner. 1853 Jozefova Francseková, Karolína Czaizlingerová ktorej dvojročného syna pochovali s ňou v ten istý deň 31. mája. 1855 15. februára gróf Augustín Dessewffy neskôr prenesený k pochovaniu na Rozáliu.
Text: Vojtech Wick,
Preklad: Alžbeta Duchoňová,
Doplnky a obrázky: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
