Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky

Košičan I. Dvorský slúžil v mierových misiách OSN až na troch miestach. Dnes si zaspomína na bývalú Juhosláviu

Velitelia mali pochopenie s vojakmi, ktorí tajne navštevovali verejné domyVojaci, slúžiaci v mierových jednotkách OSN, pochodia mnoho zaujímavých

Velitelia mali pochopenie s vojakmi, ktorí tajne navštevovali verejné domy

Vojaci, slúžiaci v mierových jednotkách OSN, pochodia mnoho zaujímavých kútov sveta. Zažijú nevšedné i riskantné veci. Spoznávaním ľudí iných národností sa z nich stávajú multikultúrni svetobežníci. Košičan Ivan Dvorský zažil v misiách OSN skutočne všeličo. Najprv slúžil v Juhoslávii, potom v africkej Eritrei a len nedávno sa vrátil z Iraku. Z každého pobytu si doniesol množstvo zážitkov o ktoré sa s nami podelil. Dnes to bude bývalá Juhoslávia.

Skryť Vypnúť reklamu

"Stačilo byť vojakom zo zálohy. Keďže armáda potrebovala obsadiť miesta na misiách práve mojou profesiou, mohol som ísť," spomína I. Dvorský, vodič z povolania, na princíp obsadzovania miest vojakov v OSN, platný pred 10 rokmi. Nie je to však zďaleka všetko, čo taký adept na mierového vojaka musí spĺňať. Ovládanie anglického jazyka je výhodou, ale okrem bezúhonnosti a vynikajúceho zdravotného stavu je najdôležitejšie prejsť psychotestami. Vojak totiž musí byť predovšetkým vyrovnanou osobou s pevným charakterom. "Veľa ľudí na testoch vyhorelo. Skladali sa z dvoch častí, z inteligenčných a osobnostných testov. V žiadnom prípade sa na misie nedostane výbušný a konfliktný človek, taký by tam mohol niekomu ublížiť. Okrem toho je táto práca veľkou záťažou na psychiku človeka. Mal som mnohých kolegov, ktorí to psychicky nezvládli a museli odísť domov."

Skryť Vypnúť reklamu

Z deviatich záujemcov ich v Košiciach v tom čase vybrali štyroch. Pred odchodom absolvovali špeciálny výcvik, kde ich lektori zasväcovali do všetkého, čo správny mierový vojak musí ovládať. Učili sa základom psychológie, aby vedeli odhadnúť charakter človeka. Absolvovali kurzy anglického jazyka, výučbu riadenia špeciálnych motorových vozidiel a všeobecnú výuku o mínach, pretože odmíňovanie slavónskeho územia bolo ich hlavnou náplňou.

Na miesto svojho tábora v Marinovaci, situovaného vo východnej Slavónii medzi chorvátskym Osiekom a srbským Vukovarom, putovali vojaci autobusmi. Vtedy pracovalo v juhoslovanských misiách približne 600 Slovákov. Vojenský tábor pozostával z viacerých buniek. V nich sa spalo, varilo, pracovalo...

"Skladanými pontonovými mostami sme prepájali brehy rieky, aby sme sa mohli dostať na druhú stranu a odmínovať ju." Týmito špeciálnymi mostami spájali Slováci brehy na rieke Dunaj i Drava. Odmínovať druhý breh bolo treba urobiť čím skôr, aby sa mohlo opraviť elektrické vedenie zničené po bojoch medzi Chorvátmi a Srbmi. "Väčšinou som šoféroval nákladné mercedesy a renaulty. Robili sme v podstate všetko, čo bolo treba. Keď sa niekde v okolí rušil tábor zahraničných jednotiek OSN, tak sme to chodili rušiť, skladať a odvážať do centrálneho skladu. Slováci tam boli na robotu. Ostatné jednotky z iných štátov plnili funkciu strážnych oddielov," vysvetľuje Ivan.

Skryť Vypnúť reklamu

Bežný deň

Naši mieroví "robotníci" sa zobúdzali približne o pol ôsmej ráno. Rýchlo hodili do žalúdka raňajky, ustrojili sa do povinnej uniformy a o ôsmej sa už zoradili na rannom rozdeľovaní práce. Tí čo pracovali mimo tábora, boli autami rozvezení do terénu. Okolo poludnia sa obedovalo. Chlapci v teréne jedli v niektorom z najbližších táborov OSN. Všetci mali do 14. hodiny obedňajšiu prestávku. Oficiálnej pracovnej dobe odzvonilo o 17. hodine. Sobota bola "parkovo hospodárskym" dňom, kedy si vojaci upratovali v bunkách i v priestoroch tábora a v nedeľu mali voľno. "Vždy bolo čo robiť a keď náhodou nebolo, tak sme si museli niečo nájsť. Napríklad sme vykonávali údržbu áut. Pri nárazových prácach sme pracovali od rána do večera."

V marinovackom tábore bolo asi 200 mužov vo veku od 19 do 50 rokov. Ani jednej vojačky. "Na veliteľstve ktoré bolo vo Vukovare, už bolo niekoľko žien, väčšinou spojárky." Vekový rozdiel však medzi nimi nebolo cítiť, všetci boli veľmi dobre zohratí.

Našim vojakom najviac vadilo, že v rámci voľna nemohli opustiť tábor. Zo začiatku mali dovolené rybárčiť na Dunaji, ale kvôli nepokojom medzi domácimi, sa museli tejto zábavky vzdať. Vo voľnom čase stvárali rôzne kúsky. Museli si predsa pobyt v uzavretom tábore nejako spríjemniť. "Zadovážili sme si piesok a zo zábavy na ňom zápasili. Cvičili sme vo vlastnoručne vybudovanej posilňovni. Jeden nadšenec na cvičenie v sebeobrane si na veliteľstve presadil, aby nám mohol dávať kurzy. Ale tak rýchlo, ako to začalo, to aj skončilo. Na prvej hodine si jeden z nás zlomil ruku a viac sa sebeobrana nekonala."

Dlhý čas si krátili aj spôsobom, aký je pre slovenských mužov, ponechaných bez ženského dozoru, typický. Pri pohárikoch ostrého viedli viac i menej zmysluplné rozhovory. Túžili ísť von, zabaviť sa na diskotéke, poobzerať si miestne ženy... "So ženami sme problém nemali. Boli tam verejné domy, navštevovali sa ´načierno´, ale velitelia mali pre to pochopenie. Pracovali tam prevažne Ukrajinky. Dokonca za nami chodili aj na kepm." Raz sa mu spolu s kamarátom predsa len podarilo vystrčiť nos z tábora (načierno). Oblečení v civile zavítali medzi domácich. Dlho sa u nich neohriali, pretože ich "vyzvali", aby sa vrátili do tábora.

Byť v jednom kuse v uzavretom priestore s tými istými chlapmi, musí byť na psychiku náročné. Mnohí vojaci trpeli ponorkovou chorobou. "Mnohí to tam nevydržali. Boli aj také prípady, kedy mužov odnášali domov na psychiatriu. Väčšinou sa to stávalo mínerom, alebo takým, čo vedeli, že majú doma problémy so ženami a nemohli s tým nič robiť."

Pyrotechnici mali veľmi veľa práce. Mína na míne a človek len raz môže urobiť chybu... Pracovať denno denne s vysokým nasadením a maximálnym sústredením, to nezvládne každý. "Je to strašný psychický nátlak. Ja by som to nerobil. Sú známe prípady, kedy míneri zomreli pri svojej práci. Na našej misii sa našťastie nikomu nič nestalo," konštatuje. Nájdenú muníciu zhromažďovali na určenom mieste v tábore a keď jej bolo dosť, tak ju zneškodňovali.

Nenávisť medzi Chorvátmi a Srbmi

S miestnymi obyvateľmi sa Slováci stretávali len v obchodoch. Videli, ako veľmi biedne nažívajú. Pohľad na utrpenie nie je nikomu príjemný. Vojaci preto tej najpočetnejšej rodine nosili zvyšné potraviny. S dobročinnosťou však po nejakom čase museli skončiť. Ležali totiž v žalúdku niektorých domácich...

Vo východnej Slavónii bojovali Chorváti so Srbmi už od roku 1991. Srbi vtedy vyháňali miestne obyvateľstvo zo svojich domovov a na ich miesta sa sťahovali. A keď to nešlo podobrotky, tak to robili pozlotky (vyvraždili množstvo ľudí). Chorváti to nenechali len tak, ozbrojovali sa a bránili. To bolo dôvodom, prečo medzi zmiešaným miestnym obyvateľstvo vládla krutá nenávisť, zrada a pomsta. Srb nenávidel Chorváta a Chorvát Srba. Robili si vzájomne rôzne ohavnosti. "Jeden druhému sa mstili. Znásilňovali si ženy, klátili sa a sľubovali si krvnú pomstu. Bolo sa na to zle pozerať." Práve kvôli tomu, im mieroví vojaci neboli veľmi pochuti. Miestni nechceli, aby sa niekto cudzí staral do toho, ako si vybavujú účty.

Z týchto dôvodov sa tu nachádzala taká hromada zbraní, o akej sa ľuďom ani nesníva. Ozbrojiť sa až po uši nebol problém pre nikoho. Zbrane boli všade. Nebolo nič nezvyčajné, nájsť ich na zemi. Miestni o tom vedeli, preto si z mierových vojakov uťahovali. A robili to zákerne. "Veľakrát nechali na zemi voľne pohodené puzdro od pištole a pod to dali granát."

Kvôli napätej situácii a povestnej mentalite Juhoslovanov, boli vojaci stále v ohrození. Nikdy si neboli istí, čo vydráždených horkokrvných miestnych ozbrojencov napadne. V jeden večer o 20. hodine im hodili do tábora granát. Ak by bol vtedy niekto v blízkosti jeho dopadu, mal by smolu...

Naozajstný strach o svoj život zažil Ivan iba raz. Rozhodol sa totiž odísť na dovolenku na Slovensko v čase, keď mali Juhoslovania voľby. Nepokoj vonku bol oveľa väčší ako obvykle. Miestni vojaci v blízkosti tábora celý deň a celú noc strieľali z guľometov a samopalov. Nie a nie prestať. Ivanovi došla trpezlivosť a tak vymyslel plán. "Chlapcom som povedal, že vezmeme sanitku, tej určite dajú pokoj. Posadali sme si dovnútra do kabíny a sanitku riadil doktor. Samozrejme, že nás zastavili. Začali búchať dookola po sanitke. Keď k tomu pridali streľbu, ihneď sme si ľahli na podlahu. Chvalabohu pustili nás."

Rusov sa báli

Aj keď sa mieroví vojaci museli mať pred ozbrojenými Juhoslovanmi napozore, Ivan tvrdí, že mali relatívne pokoj, na rozdiel od jednotiek, ktoré tam boli pred nimi. Možno aj preto, že v susedstve bol ukrajinský tábor. Nechtiac poslúžil Slovákom ako ochranka. Juhoslovanskí ozbrojenci mali totiž pred Rusmi veľký rešpekt. "Oni sa bývalých ruských jednotiek boja. Išlo o Ukrajincov, ktorí bojovali v Afganistane a Čečensku. Juhoslovania vedeli, že s nimi sa nemôžu zahrávať."

Ivan sa s nimi stretával pri čerpacej stanici na vodu. Kvôli jeho ruskému menu si ho obľúbili. Ako skúsení (bezcitní) vojaci, zocelení krvavými bojmi, ho "zaúčali" do rôznych likvidačných "trikov". "Ukazovali mi, ako sa odreže hlava. Kde treba zarezať a že sa to robí na dvakrát. Rozprávali mi dosť surové vojnové zážitky," spomína Ivan.

Domov na Slovensko chodili vojaci pomerne často. Každý druhý mesiac. "Bolo to dobré, ale veľmi to šlo do peňazí. Nielen doprava niečo stála, ale doma každý čakal darčeky. Bol tam lacný alkohol, tak sme ho niesli hromadu. Nie však na kšeft, ale pre vlastnú spotrebu," smeje sa. Vianoce oslavoval v tábore. Vojakom slovenskí kuchári, prepravili všetko to, na čo boli zvyknutí doma. "Mali sme kapustnicu, ryby a zemiakový šalát. Aj vianočný stromček sme si vyzdobili. Bolo to veľmi slávnostné, všetci sme sa pekne obliekli." Silvestra už strávil doma.

Nie je tajomstvom, že vojaci slúžiaci v mierových jednotkách, robia túto rizikovú prácu kvôli slušnému, na slovenské pomery veľmi nadpriemernému zárobku. OSN ich platila vo valutách - 988 dolárov na mesiac. Od slovenskej armády, dostávali ešte plat, ktorý sa odvíjal od funkcie a počtu odrobených rokov. Mzda čatára bola vtedy vyše 11 tisíc korún. "Nájdu sa medzi nami aj dobrodruhovia. Jeden sa do misie dostal preto, lebo sa na Slovensku stavil s kamarátmi. Evidentne chcel len stávku vyhrať, pretože celý prvý týždeň iba chľastal. Vyhodili ho a poslali domov."

Keď pred 10 rokmi išiel Ivan na svoju prvú misiu, bol ešte ženatý. Manželka ostala doma sama s dvoma malými deťmi. Starší syn mal 10 rokov a mladší iba dva. Manželstvo skúšku ročnou misiou v Juhoslávii vydržalo. Až ďalšia v Afrike sa podpísala na jeho konci.

V budúcom čísle Ivan porozpráva o misii v chudobnej africkej Eritrei. Dozviete sa, ako sa dá prežiť kúpanie so žralokom, vybuchnutie míny i dennodenný pobyt so škorpiónmi, jedovatými hadmi a komármi roznášajúcimi maláriu.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur
  7. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  8. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  10. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  1. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  3. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  4. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  5. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  8. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  9. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  10. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  1. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur 20 581
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 16 265
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 541
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 504
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 084
  6. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 6 870
  7. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 435
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 279
  9. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 162
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 5 913
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Silné mrazy vyvrcholia na východe v noci na utorok

Teploty v Prešovskom kraji klesnú až na mínus 20 stupňov.

Ilustračné foto
Jakubov hovorí, že o návrhu s Ďurovčíkom nerokovali.
Začiatok očkovania proti ochoreniu Covid-19 na Slovensku.

Stavbu futbalového štadióna v Prešove komplikujú odvolania

Jedna z námietok tvrdí, že ohrozuje právo na zdravé životné prostredie.

Futbalový štadión v Prešove - Futbal Tatran Aréna v Prešove
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Testovanie sa začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Igor Matovič.
Komentár Zuzany Kepplovej

Hluchá linka, nefunkčná appka

Keď štát rieši násilie v rodinách.

Zuzana Kepplová.
Dave Grohl z kapely Foo Fighters, ktorá 5. februára vydáva nový album.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop