Ako sa rámuje žraločia čeľusť, husle so slákom, košieľka aj zástava
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutím, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom prinesieme niečí príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Keďže sme dospeli k poznaniu, že v Košiciach je zaujímavých osobností veľa, budeme ich predstavovať každé dva týždne. Dnes je to Tibor Kočiš, ktorý má aj zaujímavé povolanie - "oblieka" obrazy.
Obraz bez rámu je ako človek bez šiat, len v bielizni. Ak je niekto oblečený, šaty mu buď pristanú, ladia s jeho osobnosťou, vytvárajú súrodý celok, alebo nemajú ten správny "šmrnc". Tak je to aj s obrazmi. "Obraz treba pekne a dobre obliecť, nestačí mu iba košeľa," hovorí Tibor Kočiš a tým vyjadruje význam svojej práce, mohli by sme povedať práce krajčíra šiat pre obrazy.
Nikdy ho ako chlapca nenapadlo, že by mohol byť tým, čím je doposiaľ - rámarom - veď chcel byť obchodníkom a preto sa aj išiel za neho učiť. Kočišovci bývali na Slovenskej, on chodil do učenia do obchodu na Kováčsku. Po skončení školy nemal obchod záujem o chlapcov, prednosť dával dievčatám, nuž rozhodol sa ísť brigádničiť do Sloviniek. Premietal aj filmy a v to čase, keď mládež chodila brigádničiť na Trať družby, on tam premietal filmy, lebo na takýchto stavbách kiná nebývajú. Mal 19, veľa záujmov, bol technicky zručný - mal to po kom zdediť, otec bol zámočník - a život pred sebou. Odrazu mu ho úplne zmenilo obyčajné prechladnutie. V jedno ráno po prebudení veľmi zle počul zvuky, také, aké počul každý deň. A odvtedy sa postupne sluch zhoršoval, až prestal počuť. Aj napriek liečeniu v Košiciach i v Prahe, navždy.
Zmeny životnej cesty
Kto sa stretne s T. Kočišom, dnes 73-ročným optimizmus vyžarujúcim mužom, nepozná ho, a dá sa s ním do reči, ani vo sne by mu nenapadlo, že sa rozpráva s nepočujúcim. To nenapadlo ani jeho manželke, keď sa s ňou pred rokmi zoznámil v Piešťanoch, kde bol na liečení.
"Nemala som ani tušenie, že nepočuje," spomína pani Gizka. "Asi na tretí deň po zoznámení mi povedal, aby som si ústa neprikrývala rukami, lebo na ne dobre nevidí. Myslela som, že si robí vtipy, keď povedal, aký má problém so sluchom, nechcela som tomu uveriť. Vedel vynikajúco odpozerať z úst, čo druhý hovorí". To bola prvá vec, ktorá zmenila jeho život po strate sluchu a zavŕšila sa sobášom.
Ďalšia - tiež v Piešťanoch stretol Jozefa Mikitu, podpredsedu Remesloslužby z Košíc a on ho zlákal na prácu v ich ramárskej dielni. "Zaučil som sa, spočiatku som robil pomocné práce a po roku som už samostatne rámoval. Prvá práca bola zarámovanie fotografie, pravdaže nakrivo, ale precíznosti som sa naučil, lebo bez nej táto práca nejestvuje".
Po troch rokoch bol už vedúcim. Takým istým zaúčaním prešla aj pani Gizka - tá sa totiž tiež rozhodla pre toto povolanie, až ako jeho manželka. Keď rámovala prvý obraz, pribila nechtiac klinec k stolu. Teraz sa pracuje bez klincov, na všetko sú stroje a je veľký výber rámov, čo sa nedá povedať o minulosti. Na Slovensku nebola žiadna výrobňa rámov, aj z tej jedinej pri Spišskej Novej Vsi odniesli stroje, takže rámy sa objednávali z Českého Krumlova a rámarom sa ušlo z každého druhu po 30 metrov, preto často bolo problémom zarámovať obrazy maliarom na výstavu, aj zákazníkom obrovské maturitné tablá. Tie sa navyše ani nevošli do dielne, museli ich robiť vonku pred budovou.
Remesloslužba bola na Alžbetinej, tam pracoval T. Kočiš 20 rokov, potom v Diele, ktorému patrila prevádzka do roku 1991 na Poštovej, odkedy sa stal súkromníkom a začal s manželkou podnikať. Budova má svoju históriu, ktorú možno mnoho Košičanov nepozná. Tu na Poštovej sídlila prvá košická pošta ešte za Rakúsko - Uhorska, až kým po 1. svetovej vojne nepostavili novú poštu, akú ju dnes poznáme. Susediaca budova z ľavej strany pri rámarni na rohu Poštovej a Hradbovej bola kedysi sídlom rozhlasu.
Kuriozity
Rámovali všeličo. Stovky prezidentov a štátnikov - Zápotockého, Novotného, Svobodu, Husáka, Biľaka, Dubčeka a iných, podľa objednávok zo Slovenskej knihy, ktorá obrazy štátnikov predávala. "Mesačne sme ich rámovali sto - dvesto", spomína T. Kočiš, keď rámovali jednu tvár v toľkých exemplároch. "Rámovali sme aj obrazy maliarov ako dary pre štátnikov, napríklad pre Husáka aj Štrougala a najrôznejšie predmety zberateľom, kuriozity, aj veci ako spomienky".
Ku kuriozitám patria husle so sláčikom, kojenecké košieľky, hodinky, rozobraté na súčiastky, pripevnené do poslednej na preglejku a tak zarámované, motýle, chrobáky. Za unikát možno považovať žraločiu čeľusť dlhú asi 70 cm. Okrem toho, že pôsobila hrozivo, lebo bola otvorená, vydávala v dielni nepríjemnú arómu. Teraz je v móde rámovanie športových dresov. Dres sa vyrovná na preglejke tak, aby bolo zreteľné číslo, nápis, zložia sa rukávy, všetko sa zozadu upevní cez prevŕtané dierky a zarámuje.
Ľudia si okrem obrazov - dresov dekorujú byty aj zástavami. Problém mali v dielni pri rámovaní americkej zástavy, lebo ju nedokázali poskladať podľa daného rituálu. Prišiel jej majiteľ, ktorý poznal postup skladania, aby boli viditeľné určité časti a to je potom na obraze najzaujímavejšie. Stávali sa aj veselé príhody, na jednu si Kočišovci často spomínajú, keď zákazníčke z obrazu uletel holub. Ľudia si dávali rámovať aj "sväté" obrázky, ktoré nosili väčšinou z Poľska. "Jeden s Pannou Máriou a holubmi sme zarámovali a keď si poň zákazníčka prišla, po dlhšom prezeraní povedala, že jeden holub jej chýba. Zmohla som sa na otázku: hádam len neodletel a na vysvetlenie, že z obrazu nemôže len tak zmiznúť", spomína pani Kočišová.
Zasmejú sa aj na príhode, ktorá vyznieva ako vtip. Keď po dlhšom čase prišiel zákazník pre obraz a pri prezeraní objednávok, lebo svoju stratil, odrazu zvolal, že tá je jeho, lebo má tri krížiky. Na otázku ako z vojenčiny písal svojej frajerke odpovedal, že nijako, lebo ona nevie čítať. Ale na vojenčine sa naučil on písať aj čítať.
T. Kočiš rámoval aj staré peniaze vytlačené vcelku a neprerezané, utierky, výšivky, doma tkané uteráky, gobelíny s predtlačou, rôzne osobné predmety. Ťažko sa dá takáto práca odmerať a zrátať, lebo rámov sú kilometre a obrazov je pri najskromnejšom odhade polmilióna. A z ľudí, ktorí túto službu vyhľadávali, by bolo ak nie veľké mesto, tak aspoň jedno košické sídlisko. A v bytoch je na stenách kúsok rámarovej osobnosti.
Keď začal T. Kočiš pracovať ako vedúci rámarstva Diela, dávali si tam rámovať obrazy takmer všetci tunajší a východoslovenskí umelci. Človek, ktorý oblieka obrazy, musí mať výtvarné nadanie, ale aj cítenie, musí obrazu rozumieť a mimoriadne dôležitý je cit pre farby. Tajomstvo správneho oblečenia pre obraz, teda rámu je jeho zjednotenosť s vyobrazeným dielom a precíznosť.
"Rám sme prispôsobovali obrazu, aby na ňom bola niektorá z farieb, ktorá prevláda na obraze. Dotvárali sme to na ráme štetcom. Okrem toho mal každý umelec svoje požiadavky na rámy, podľa toho, aká bola jeho tvorba", vysvetľuje T. Kočiš.
Napríklad majster Bukovinský mal veľa grafík a bol veľmi náročný na paspartovanie, takisto majster Feld vyžadoval určitý spôsob paspartovania. Iné požiadavky mali maliari krajiny Fabíni, Makara, Seliga, výberu rámov venovali veľkú pozornosť a spoliehali sa na nás, aby pasovali k obrazu. "Iné vyžadovalo zátišie, portrét. Skrátka, poriadne sme sa museli pozerať na obraz aj rám a neobliecť mu len košeľu".
Mnohí umelci už žijú iba v obrazoch, ktoré vytvorili a ktorí ich dlhé roky "obiekali" u T. Kočiša. Na akademického maliara Roskoványiho má spomienku v obraze aj venovaní na zadnej strane: "Venujem ramárovi Kočišovi, najlepšiemu v strednej Európe". Viaže sa k nej historka s rámovaním obrazov aj k debne v ktorej mali byť letecky transportované. Všetko urobili podľa rozmerov, aké im dal, lenže debna sa cez otvor do lietadla nevošla. Nezostávalo, iba zmenšiť obrazy, rámy, aj debnu a to expresne.
Mnohí ľudia si kúpia obraz a prídu si vybrať rám, na ktorom trvajú, potom však zistia, že sa k nemu vôbec nehodí takže nasleduje poradenstvo, prikladanie rámov k obrazu, až kým sa nenájde z nich najvhodnejší. Niektorí chcú zladiť farbu rámu na obraze so stenou a keď im vysvetlia, že je to úplne ináč a nerozhoduje biela alebo iná stena, ale obraz.
Košická osmička
Popri svojej práci, pri ktorej počas 40 rokov nepoužil T. Kočiš ako nepočujúci nikdy žiaden načúvací prístroj, vyvíjal rôzne aktivity v Zväze nepočujúcich ako funkcionár až po ústredný výbor. Rád jazdil na motorke aj na aute. Je autorom myšlienky automobilových pretekov Košická osmička na 45 km. dlhej trati, ktorú organizoval Zväz nepočujúcich a Zväzarm pri príležitosti dňa nepočujúcich v septembri a bolo ich osem ročníkov za účasti nepočujúcich z celého Slovenska. Štartovalo 15 pretekárov a jazdilo sa cez deň aj v noci. Štart bol pred amfiteátrom a trať tvorila osmičku cez Košickú Polianku, Byster, Krásnu, Nad Jazerom, Myslavu, Malú Idu, Pereš, späť do cieľa tiež pri amfiteátri. Medzi najlepšími boli vždy Košičania. Zorganizoval na Šírave aj obľúbený stanový tábor pre nepočujúcich: "Urobili sme vlajku so znakom nepočujúcich ako orientačný znak pre účastníkov z celého Slovenska, aby vedeli, kam majú ísť".
T. Kočiš vie vynikajúco odpozerať z úst, ale kvôli komunikácii s ľuďmi v posunkovej reči, ktorí nerozprávali, sa naučil aj tú a nejaký čas bol aj tlmočníkom na súde. Komunikácia v rodine Kočišovcov s troma synmi prebiehala ako v iných rodinách aj keď boli deti malé. "Naučili sa zreteľne artikulovať tak, ako to videli u mňa", hovorí pani Gizka a dodáva, že o jej manželovi vraveli aj odborníci, že bol najlepší v odpozeraní z úst.
Aj s mobilným telefónom sa dokáže dohovoriť s ľuďmi, má na ňom osobitnú klávesnicu s abecedou, takže narába s písaným slovom a keď ho niekto volá, cíti vibrácie. Jediný problém je s televízorom, lebo pri titulkoch nestačí súčasne vnímať aj obraz. Problém bol aj nájsť fotografiu pre ilustráciu tohto článku s T. Kočišom. No nie preto, že by neboli fotografie. Bola ich spústa, rodinných i z Košíc. (Medzi nimi aj Štefaniková socha, ktorú videl na vlastné oči, ako ju lanom Tatra 111 strhla z podstavca a odviezla na Štúrovu k "Poledňákovi", kde ležala na dvore.) Ale väčšinou fotografoval on.
Rodina Kočišovcov sa rozrástla o tri nevesty a osem vnúčat a rozrástla sa aj firma, lebo keď začali manželia podnikať, dvaja na to nestačili. Začali pomáhať synovia. Najprv kuchár Pavol, potom dal výpoveď a presedlal na rodičovskú profesiu, po ňom Miroslav, ktorý robil vo VSS a aj tretí, Igor sa rozhodol zanechať čašnícke povolanie. Spolu s manželkami a rodičmi, dá sa povedať, že založili rámarsku dynastiu Kočišovcov
Soňa MAKAROVÁ
Foto: Veronika Janušková a archív rodiny Kočišovcov.
Texty k foto:
1. Tibor Kočiš s mladším bratom a rodičmi (stojí vedľa otca)
2. Prvá spoločná fotografia v Piešťanoch s budúcou manželkou
3. Manželia Kočišovci si prezerajú zarámovaný egyptský papyrus
4. O takýchto rámoch sme voľakedy ani nesnívali...
5. Tibor Kočiš v jednej z dielní, kde bola prvá košická pošta
MEDZITITUL: Jednota rámu a diela
Autor: V PONDELOK 22. 5. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
