ho verejnosť na starom kontinente, ale i v Japonsku a v Amerike. Spolupracoval s najznámejšími dirigentmi a opernými spevákmi, jeho diár je preplnený pracovnými povinnosťami. Napriek tomu prijal ponuku tunajšej opery a postavil sa na košické divadelné dosky. Ako inak, s mimoriadnym úspechom. Miroslav Dvorský.

Na košickom javisku ste stáli sťaby Manrico (opera Trubadúr) a váš brat Peter sedel v hľadisku. Chodievali ste sa aj vy dívať na jeho predstavenia?

- Keď som študoval v Bratislave, chodieval som na všetky predstavenia. No tie, v ktorých hral Peter, mali, samozrejme, veľkú prioritu. Až extrémne som to s ním prežíval. Nepochyboval som o jeho super výkone, no vždy som mu veľmi držal päste.

Aký to bol pocit, vidieť na divadelných doskách svojho úspešného brata?

- Úžasný. Peter mi bol totiž vždy ako človek veľmi blízky a o to intenzívnejšie som jeho predstavenia prežíval.

Do akej miery ovplyvnil Peter, že ste sa rozhodli študovať operu?

- Do veľkej. No nie principiálne v tom, že by som vďaka jeho príkladu chcel spievať aj ja. Je pravda, že keď začal Peter robiť kariéru, bol som ešte žiakom. No moja túžba spievať vyplynula predovšetkým z toho, čo sme doma počúvali. A Peter bol k tomu hmatateľných vzorom.

U vás doma sa počúvala opera?

- Aj opera. A vo veľkej miere klasická hudba. Nechýbali ani platne Beatles a iných populárnych kapiel, no veľa sa u nás počúvali symfonické diela, či nahrávky veľkých operných interpretov. Bolo to pre nás prirodzené. Nadnesene povedané, nasával som to s materinským mliekom.

Kto nosil domov takúto diskografiu?

- Pokiaľ si spomínam, veľký podporovateľ tejto hudby bol náš otec. Bol obchodným námestníkom veľkej firmy, robil kontrakty po svete a vždy nám z ciest priniesol nejaké nahrávky. Tým, že Peter aj Paľo sa odmala venovali hudbe na Ľudovej škole umenia a aj najstarší Vendelín hral na gitare, otec vedel, že nám platňami urobí radosť. A keď sa potom Peter ako 15 ročný rozhodol študovať spev na konzervatóriu, začal ich orientovať týmto smerom. Pamätám si na zaujímavú nahrávku z milánskej Scaly. Bola pirátska, no Rusi to predávali za bagateľ, pretože tam nedosiahla ruka ochrany autorských práv. Takže máme doma platne, ktoré sú dnes diskografickým skvostom.

Štyria z piatich bratov spievate. Prirodzene sa tak natíska otázka, po kom ste zdedili talent...

- Celkom presne to neviem, pretože obaja rodičia mali hudobný cit, pekne intonovali. Ale pamätám si na dedka z maminej strany, ktorý mal krásny mäkký barytón a rád spieval. Možno sme tento dar dostali od neho.

Ešte pred konzervatóriom ste vyštudovali strojarinu...

- Na konzervatórium som chcel ísť hneď po základnej škole. No môj hlas ešte nebol celkom zmutovaný, a tak som sa musel rozhodnúť, čo ďalej. Keďže som mal vzťah k technike, šiel som na strojarinu. No vnímal som ju ako nutné zlo. Že niekde musím prečkať, kým domutujem a urobím diferenčné skúšky. Ale v druhom ročníku som zmeškal talentovky a po treťom som už školu nechávať nechcel. Tak som priemyslovku skončil a až potom som šiel študovať spev.

Boli ste aj patrične zlý žiak, keďže ste šli na strojarinu iba prečkať čas?

- Bol som priemerný. No škole som sa naozaj mimoriadne nevenoval.

Po príchode na konzervatórium ste pomerne skoro mali prvé veľké verejné vystúpenie...

- Už keď som nastúpil na konzervatórium a o speve som toho ešte veľa nevedel, tvrdili, že intuitívne dobre používam techniku. Takže keď sa pripravovalo veľké Šostakovičovo dielo s orchestrom, zborom a sólistami a v poslednej chvíli ochorel tenor, oslovili ma. Pamätám si, že som do toho šiel s veľkou gurážou a vzbúril som vody. V pozitívnom i negatívnom slova zmysle. Dostalo sa mi aj veľkých komplimentov, ale aj reakcií, čo si o sebe vlastne myslím. Považovali to za mladícku drzosť.

A ako to s odstupom rokov vnímate vy?

- S odstupom rokov a po mnohých skúsenostiach môžem povedať, že sa vždy nájdu pozitívne i negatívne ohlasy. No dôležité je, aký je človek na seba náročný, kam to chce dotiahnuť. Preto netreba veľmi počúvať ani pozitívne, ani negatívne hlasy. Treba počúvať vlastné pocity a pracovať podľa vlastných nárokov.

Keď ste začali spievať, nebáli ste sa konfrontácie s bratom Petrom?

- Uvedomoval som si ju. A určitým spôsobom som sa jej aj obával, pretože som sa s ňou veľmi rýchlo stretol. No na druhej strane mi moja pani profesorka Ida Černecká vravievala: "Buď rád, že ťa porovnávajú so svetovým tenorom a nie s nejakým priemerom". Takže napokon to bolo aj dobré.

Motivačné?

- Motivačné, ale aj stresujúce. Keď som vyšiel na javisko a uvedomil som si to, stresovalo ma to.

Čo je rub a čo líc vášho povolania?

- Predovšetkým ma moja práca nesmierne napĺňa. Milujem ju a dúfam, že ju ešte mnoho rokov budem môcť robiť. Je úžasné, že môžem spoznávať skvelých kolegov, účinkovať na veľkých scénach v zahraničí, zažívať neopakovateľnú atmosféru koncertov a predstavení. Rubom je určitým spôsobom celibát. Lebo keď to chce človek robiť dobre, tak so svojou prácou zaspáva i zobúdza sa, neustále študuje. V žiadnom prípade to nie je len otázka talentu. Ten je síce nevyhnutný, no tvorí možno 20 percent celku. Zvyšok je cieľavedomosť, systematickosť a usilovnosť.

Čo je najväčšou satisfakciou za drinu, ktorú musíte vynaložiť?

- Reakcie publika. Ak je publikum spontánne, úprimné a mám to šťastie, že to, čo spievam, sa páči a nadväzne na to o mňa opäť divadlo alebo usporiadateľ prejaví záujem, to je najväčším zadosťučinením.

Ste od divadla závislý?

- Áno. Divadlo sa stalo mojím životom, mojou malou drogou, ktorá ma stále posúva vpred.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári