Číňania pálili nebeské bankovky, aby mali na "druhom svete" dosť peňazí

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok manželov Evy a Františka Ocelíkových na ich poznávací zájazd do južnej Ázie. Postupne opísali zážitky na svojej ceste z hlavného mesta Thajska Bagkokoku smerom na juh. Ak sa pamätáte, zaspomínali si na centrum nerestí - uličku Patpong, legendárny most cez rieku Kwai či univerzitný kompex Wat Pho a nechýbali ani príjemné pocity z potuliek po plážach Andamanského mora. Dnes s oboma manželmi navštívime Malajziu.

Zo severnejšie položeného Thajska sa Slováci, bolo ich spolu 16, prepravili na juh po západnom pobreží Malajského poloostrova pohodlným autobusom. Samotný prechod hranice s Malajziou bol pomerne zdĺhavý a trochu komplikovaný. Colníci totiž batožinu každého turistu dôkladne skontrolovali. Hľadali drogy, na ktoré sú malajzijské úrady veľmi háklivé. Ich zákony sú také prísne, že pokus prepašovať do krajiny sebemenšie množstvo marihuany, hašiša či kokainu sa trestá smrťou. Nepríjemnosťami na to doplatil už nejeden naivný turista, ktorého narkomafia zneužila a ukryla v jeho batožine nejaký kontraband, prípadne sa s ním na pašovaní dohodla. Našťastie, Slovákom sa takéto problémy vyhli, preto sa, hoci s malým zdržaním, šťastne cez hranicu dostali.

"Malajzia nás príjemne prekvapila o stupeň vyššou úrovňou ako má Thajsko," spomína Eva. "Všimli sme si to nielen na modernej diaľničnej sieti, ale aj na okolitej upravenej krajine. Navyše, Thajsko i Malajzia sa kedysi vo veľkom venovali pestovaniu kaučukovníkov. Malajčania však prišli na to, že éra výrobkov z tejto plodiny sa už pomaly končí a nahrádza ju plast. Všetky kaučukovníky preto vyrúballi a namiesto nich nasadili tzv. olejové palmy. Takže palmový olej sa stal ich hlavným vývozným artiklom."

Akýsi odstup Maljčanov od susedov zo severu sa prejavoval i v tom, že nechceli na svoje územie pustiť žiadne cudzie vozidlo. Súviselo to určite aj s tým, že vozový park v Thajsku je oveľa zastaranejší, než na aké je zvyknutý ich vyspelejší sused z juhu. Aj Slováci museli zo svojho autobusu vystúpiť, hranicu prešli v menších malajských mikrobusoch a potom opäť presadli do klasického - veľkého.

Drzé opice

Prvá cesta za krásami Malajzie bola kompou na ostrov Penang, ktorému sa hovorí perla Orientu. Jeho hlavným mestom je Georgetown a fakt, že ho postavili Angličania v čase britskej nadvlády, vidieť na každom dome v starej časti. "V meste žije multikultúrne obyvateľstvo," vraví František. "Na území zhruba jeden kilometer štvorcový je asi sedem svätýň rôznych náboženstiev, ktoré sa navzájom rešpektujú a podporujú. Vedľa seba harmonicky nažívajú budhisti, hinduisti, islamisti, kresťania... A majú postavený jeden chrám vedľa druhého. Aby sa všetci tí Malajčania, Číňania, Indovia i ďalšie národnosti dorozumeli, majú vyvinutý jednoduchý jazyk, podobný esperantu."

Samozrejme, Slováci si nemohli nechať ujsť návštevu niektorých cirkevných stavieb. Interiéru čínskeho chrámu Kuan Yin Teng dominoval tučný budha. Zvláštnosťou boli tzv. nebeské peniaze, ktoré veriaci spaľovali. Neboli pravé a balíček sa dal kúpiť veľmi lacno. Číňania pálili celé zväzky týchto bankoviek preto, aby po smrti netrpeli nedostatkom peňazí. Verili totiž tomu, že koľko, aj keď nie skutočných, spália tu, toľko ich budú mať na "druhom svete". Kým do čínskeho chrámu mohli turisti vstupovať voľne, do indického Šrí Marijamán museli vojsť bosí. Videli v ňom nielen množstvo sôch a sošiek rôznych bôžikov, ale vnímali aj príjemnú vôňu, ktorú šírili vonné tyčinky. Moslimská mešita kapitána Klinga bola kvôli rekonštrukcii zatvorená a aj kresťanský kostol si Slováci obzreli iba zvonku.

"Z ostrova Penang späť na pevninu sme sa vrátili autobusom a po moste, ktorý je najdlhší v juhovýchodnej Ázii. Meria takmer 14 kilometrov a viedla ním štvorprúdová komunikácia," vraví Eva. "Cestou do hlavného mesta Kuala Lupur sme sa zastavili v Batu. Je to posvätné miesto, ktoré je pre Malajčanov čosi také, ako pre Indov rieka Ganga. Okrem reinkarnácie veria v očistu karmy a to sebetrýznením. V čase Veľkej noci prichádzajú na toto miesto, bičujú sa alebo si o kožu prichytia vozíky, ktoré ťahajú. Neraz som to videla v televízii."

Ústredným miestom v Batu je vápencová jaskyňa s nádhernou kvapľovou výzdobou. Z nej si Malajčania urobili svätyňu a cieľ ich očistných pútí. Ku jaskyni vedie 270 strmých schodov, takže cesta na vrchol dá zabrať aj trénovanému človeku. Pozdĺž schodov rastú stromy, v ktorých žijú opice - postrach turistov. Išlo o makaky a boli ich celé húfy. "Len čo videli u niekeho igelitovú tašku, vrhali sa na ňu," spomína Eva a priznáva, že na ňu pôsobilo stretnutie s opicami veľmi stresujúco. Sedeli jedna vedľa druhej a sledovali ľudí. "Bože chráň pred nimi niečo jesť. Doslova na ľudí skákali, len aby im to jedlo vytrhli. V ohrození boli aj fotoaparáty, pri ich používaní bolo treba mať sa na pozore. Náš sprievodca nám povedal, že v predošlom zájazde opica uhryzla jedno dievča. Bolo to nepríjemné, lebo nikto nevie, v akom sú zvieratá zdravotnom stave. Slovenka musela ísť do nemocnice zaočkovať sa a takmer sa pre ňu zájazd skončil."

Malajské "dvojičky"

Z Batu to mali Slováci do hlavného mesta Malajzie iba niekoľko kilometrov. Kuala Lumpur, v preklade "bahenný sútok", leží na sútoku dvoch špinavých riek. Vzniklo preto, lebo tam objavili bohaté náleziská cínu. Je to mladé veľkomesto, ktoré sa síce neustále rozširuje a modernizuje, ale nezahusťuje, aby si zachovalo svoju "vzdušnosť".

"Navštívili sme dve najväčšie budovy sveta Petronas Towers, vysoké 452 metrov," spomína Eva. "Vo vežiach, ktoré majú 88 poschodí, sú iba administartívne miestnosti a turistov tam nepúšťajú. Spodok, približne po štvrté poschodie, je však navzájom prepojený a verejnosti prístupný. Sú tam desiatky kaviarní, herní i obchodov a to množstvo ľudí pripomína mravenisko." V strede prízemia bola v tom čase veľká mandala s priemerom asi šesť metrov. Je to obraz, obvykle znázorňuje ornamenty, ktorý mnísi vytvoria opatrným nanášaním rôznofarebného piesku.

Keďže vrchol "malajských dvojičiek" nie je prístupný turistom, aby neprišli o pohľad na mesto zhora, stojí v jeho strede výhliadková veža K-L Tower. Svojou výškou 421 metrov je štvrtou najvyššou na svete. Bola postavená v roku 1966 a za 15 ringitov, čo je asi 200 korún, vozí výťah turistov na plošinu vo výške 276 metrov. "Dostali sme sluchátka a vypočuli sme si sprievodný komentár v angličtine. Počas neho sa plošina točila a mala 12 zastávok. Celé mesto sme mali ako na dlani," spomína František a dodáva, že o rozmach Kuala Lumpuru sa postaral najmä v súčasnosti úradujúci šejk. Je to funkcia, čosi také ako u nás predseda vlády. Každý šejk úraduje 10 rokov a potom sa vymení.

Ďalšou atrakciou mesta, ktorú Slováci navštívili, bola národná mešita moslimov Masjid Negara, ktorá mala strachu, poskladanú zo 14 cípov. Predstavovali 13 štátov Malajzie a Kuala Lumpur. Aby mohli vstúpiť dnu, museli sa turisti obliecť do svetlomodrých plášťov a ženy si dať na hlavu šatky. Samozrejme, všetci musi byť bosí. "Do samotnej mešity sme sa aj tak nedostali," spomína Eva. "Boli sme iba na jej okraji a pozreli si miesta, kam sa chodia veriaci modliť. Bola to obrovská kruhová miestnosť, ktorá mala zem pokrytú kobercom. Ten má už v sebe vytkané pásy, aby každý moslim zabral iba jemu určený pás a aby sa ich tam vošlo čo najviac."

Samozrejme, Slováci si nenechali ujsť návštevu čínskej štvrte Chinatown, kde boli obchodíky so všeličím natlačené tesne jeden vedľa druhého. "Predavači tam ponúkali neskutočne veľa tovaru, samozrejme, väčšina sú lacné napodobeniny originálnych značiek " spomína František a dodáva, že on veru bohatému sortimentu neodolal. "Kúpil som si hodinky. Sú to Rolexy, a hoci nie sú ´pravé´, idú presne na chlp. Ázijčania aj tie falzifikáty vedia urobiť na vysokej úrovni." Okrem obchodíkov navštívili Košičania aj typické čínske reštaurácie. Keďže poznali ich kuchyňu aj zo Slovenska, ochutnali a porovnávali niektoré im známe jedlá. Tie boli hlavným chodom aj na rozlúčkovej večeri v reštaurácii Spring Garden na 4. poschodí Petronas Towers.

Odlet domov

Malajzia sa netají tým, že chce vo všetkom čo najskôr predbehnúť svojho južného suseda Singapúr. Slováci si veľké napredovanie krajiny okrem iného uvedomili najmä na modernom letisku, ktoré bolo veľkosťou dimenzované na blízku budúcnosť a očakávaný nárast leteckej dopravy. "Kým na iných letiskách chodia turisti z hlavnej budovy do lietadiel peši, prípadne autobusmi, tam sme sa viezli vláčikom. Bol v podzemí a pripomínal malé metro," spomína Eva na posledný zážitok z Južnej Ázie. Ona sama mala vraj z letiska zmiešané pocity. Na jej vkus bolo až priveľmi rozťahané.

Fakt, že lietadlo mierilo na západ, spôsobil, že Slováci mali pred sebou najdlhšiu noc. Kým na začiatku zájazdu odlietali z Viedne "proti času", tentoraz šli spolu s ním a teda stále v tme. "Na palube pre 200 pasažierov sme boli s jednou obrovskou skupinou Arabov, ktorí mali namierené do Mekky. Bolo ich plné lietadlo a my. Všetci boli odetí v typických bielych plášťoch a veľmi hluční." Po medzipristátí v indickej Kalkate, ktoré vyplnilo iba tankovanie, konečne po 15 hodinách vo vzduchu pristáli skoro ráno v jordánskom Ammáne.

Slováci okamžite zamierili do hotela, aby si v ňom trochu oddýchli a osprchovali sa. Mali za sebou zdĺhavý a vyčerpávajúci let, po ktorom ich bolel každý kúsok tela. Na raňajkách sa opäť stretli s Arabmi z lietadla. Vrhali sa vraj na "švédske stoly", akoby nikdy nejedli. "Okolo obeda sme nasadli do lietadla a vystúpili sme až vo Viedni. Samozrejme, opäť to bol pre nás šok. Z Ázie, kde vládlo horúce tropické počasie, sme sa vrátili do pravej zimy, lebo v Košiciach bol už sneh. Až pri tejto aklimatizácii sme si uvedomili, čo sú to ľudské biologické hodiny," uzavreli manželia Ocelíkovi svoje spomienky na cestu po Južnej Ázii.

Mimochodom, svoje zážitky nelovili Eva a František iba z hlavy, prípadne listovaním vo fotoalbumoch. V čase pobytu v Thajsku i Malajzii si viedli akýsi denník, do ktorého si zapisovali všetko, čo videli a zažili. "Keď v ňom teraz zalistujeme a prečítame si ho, akoby sme tú cestu absolvovali zas," tvrdí Eva.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári