Odkedy prišiel o mamu aj otca rodičov mu nahradil nevlastný brat
Marián bude mať 23, Peťo má 13 rokov. Sú súrodenci, aj keď papierovo nevlastní. Ich životy sa za posledných ani nie päť rokov stihli nezvyčajne skľukatiť. A keby dnes Peťo oslovoval Mariána "otec", nebolo by to vôbec čudné. Svojím spôsobom je mu bratom, aj otcom. Pestúnskym. Peťo totiž stratil v jednej tragickej chvíli mamu a potom aj pokrvného otca.
Život Mariána, keď bol ešte sám, bez súrodenca, sa spočiatku vyvíjal ako v hociktorej inej rodine. Potom sa však rodičia rozviedli a o niečo neskôr jeho otec zomrel. Mama si našla nového partnera. Nezosobášili sa, žili spolu len ako druh a družka. Po čase sa im narodil syn Peter. Marián s novým maminým priateľom nedokázal nájsť spoločnú reč. Odsťahoval sa preto k babke, ktorá prevzala jeho výchovu. Domov občas zašiel, no bolo to čím ďalej, tým menej znesiteľné. Aj Peter začal mať doma problémy. "Keď som videl, ako Peťo vyzerá, mame som párkrát navrhol, nech ide bývať k babke. Určite by sa starká dokázala postarať o nás oboch. No mama nechcela," vrátil sa Marián k nedávnej minulosti.
Keď babka zomrela, Marián navštevoval druhý ročník obchodnej akadémie. Byt musel vrátiť, no radšej ako domov šiel bývať na internát. Žil tam dva roky do skončenia školy. Potom si našiel podnájom. Vtedy znovu zopakoval mame ponuku, že si Peťa zoberie k sebe. Má strechu nad hlavou, aj prácu, vyžili by. Mama bola proti. Stále dúfala, že sa situácia doma zmení a partner na ňu prestane dvíhať ruku. "Mala pravdu. Raz skutočne prestal... Pri jednej z roztržiek s partnerom mama tak nešťastne spadla, že na následky zranení zomrela. Jej druha a Peťovho otca za ublíženie na zdraví poslal súd na päť rokov za mreže..."
Peter ešte nemal 10 rokov, keď sa to stalo. V čase incidentu bol síce doma, no čo sa medzi jeho rodičmi odohralo, nevidel. Neuvedomoval si ani dôsledok otcovho konania. Vnímal len to, že mama sa nehýbe a nerozpráva. "Dosť dlho museli Peťovi zo šoku pomáhať lekári. Predsa len to bola pre neho trauma. Dnes je už dobre," pokračuje Marián v spomienkach. Petra okamžite po tragédii presťahoval k sebe. Také čosi, že by mal jeho súrodenec skončiť v detskom domove, nemienil pripustiť ani vo sne. Veď je to jeho brat. Čo na tom, že od iného otca?
"Po tragickej udalosti sa všetko zbehlo natoľko rýchlo, že na veľké úvahy nebol čas. Jasné mi bolo len to, že Peťa do ústavu nedám. To som oznámil aj na úrade práce a požiadal som ich o pomoc." Po absolvovaní niekoľkých pohovorov, vrátane psychológa, bol Peter zverený bratovi do starostlivosti len dočasne. "Od septembra minulého roku, i keď sme na rozhodnutie súdu čakali skoro tri roky, teraz už máme aj touto inštitúciou na papieri potvrdené, že Peter je mi zverený do pestúnskej starostlivosti." Marián si uvedomuje zodpovednosť, ktorú na seba prevzal, ale o inej alternatíve ani len nezauvažoval.
Občas sa aj pohašteria
Marián je momentálne bez zamestnania, Peter navštevuje internátnu ZŠ na Opatovskej ceste. V tomto zariadení je od pondelka do piatku, chlapci sa teda vídavajú len cez víkendy. Pomaly, pomaličky sa mladšiemu z nich začína v učení dariť, i keď spočiatku to vyzeralo aj na opakovanie ročníka. Pomohla však rodina i škola. Dnes naberá nový dych.
"So spolužiakmi Peťom, Ľubom a Majom najradšej počúvame hudbu. Samozrejme, modernú. A tiež tancujem v školskom súbore. Tam však nacvičujeme ľudové tance," prezradil Peťo a dodal, že raz sa možno prihlási do súťaže Miliónový tanec. Pravda, ak ho Marián pustí, a ak si dá dovtedy dokopy kĺby. Obaja s nimi majú problémy, preto ich v blízkej budúcnosti čakajú operácie.
Chlapci sa pri rozhovore s nami doplňovali, občas sa i prekárali či doberali. Bolo vidieť, že si rozumejú. Netajili však, že sa občas aj pohašteria. Napríklad na tom, kto pôjde na nákup alebo kto vynesie smeti. Peťo sa potom snaží vyžehliť si to u mňa napríklad tým, že niečo dobré uvarí alebo upečie. Musím uznať, že mu to celkom dobre ide. Ktovie, či po skončení školy nepôjde za kuchára..." Vďaka nedávnemu pobytu v internáte sa naučil variť i Marián, takže raz kuchtí jeden, raz druhý.
"Peťo, ak niečo chce, vie sa na mňa tak prosebne pozrieť, že jeho ´kukuču´ nie som schopný odolať. I keď som si istý, že by som mohol byť na neho aj tvrdší," pripustil Marián slabinu, ktorá sa ukázala i pri mačkách. Najprv, keďže Peťo chcel hravé kĺbko, jednu doma mali. O deň neskôr priniesol Peťo aj druhú. "Mačiatka sú živé až hrôza. Skáču, behajú, naháňajú sa. Už nám pár vecí rozbili. Dokonca aj fotografiu v ráme a so sklom zničili. Dúfam len, že časom ich to šantenie prejde a konečne bude pokoj. Peťo síce žobroní, že chce aj psa, ale mačky sú maximum, čo mu dovolím. On by bol schopný priniesť domov všetko, čo na ulici stretne," kategoricky uzavrel Marián debatu o domácich miláčikoch. Darmo na neho Peťo prosebne pozeral, zdá sa, že v tejto oblasti bude Marián neoblomný.
Nikomu ho nedám!
Marián sa už nevie dočkať, aby bol po operácii klbov a naplno sa mohol venovať vysokoškolskému štúdiu a trošku i brigádnickej práci. "Viem anglicky, maďarsky, nemecky, ovládam účtovníctvo i počítač, snáď si niečo nájdem." Z peňazí, čo dostávajú od štátu, sa síce dá vyžiť, ale predsa... Peťo rastie a čo nevidieť pôjde na strednú školu. "Keby to nebolo nič, čo súvisí s varením a pečením, asi sa rozhodne pre technickú oblasť. Má na ňu nadanie. On keď niečo rozoberie, dokáže to späť poskladať tak, že sa mu nič nezvýši," chválil Marián Peťa. Pomaly začína uvažovať aj nad svojím životom a nad tým, akým smerom sa ďalej poberie. "Priateľka, ktorú mám, sa Peťovi páči, vraj by ju ako pestúnsku mamu bral," naznačil Marián.
Pri spomenutí súčasnosti a budúcnosti chlapci ešte prezradili, že to nie je tak dávno, čo im pri dverách bytu zazvonil druh ich nebohej mamy. Ten, ktorého pričinením prišla o život. "Hoci ho súd odsúdil na 5 rokov, už po 3 rokoch bol na slobode. Neviem, čo od nás chce. No viem, čo chceme, či presnejšie, čo nechceme my. Nechceme s ním nič mať. Žijeme si svoj život a pokiaľ by nám mienil do neho akýmkoľvek spôsobom vstupovať, určite zavolám políciu. Peťa mu v žiadnom prípade nedám!, rázne prehlásil Marián.
"Ja k nemu ani nepôjdem!," rovnako ráznym hlasom vyhlásil Peťo.
Nevlastní súrodenci? Pestúnsky otec s pestúnskym synom? Sú to, aj to. Hlavne však je to úžasne zohratá dvojica, ktorá si zaslúži obdiv, uznanie i pomoc. Aj tieto riadky v novinách.
Podľa poradenských psychológov E. Nagyovej a J. Furdu smrť môže v dieťati vyvolať rôzne traumy
Súrodenec má horšiu pozíciu ako teta alebo babka
V živote sa udejú rôzne situácie. To potvrdili i poradenskí psychológovia PhDr. Emília Nagyová a PhDr. Juraj Furda z Referátu poradensko-psychologických služieb Oddelenia sociálno-právnej ochrany a sociálnej kurately Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Rozoberali sme, čo a ako môže vplývať na dieťa, ktoré prežije niečo podobné ako Peter. Boli sme zvedaví i nato, aké majú obaja odborníci skúsenosti s tým, čo sa deje s dieťaťom, ktoré sa dostane z klasického rodinného prostredia do náhradnej starostlivosti.
"Ak sa vlastná rodina z nejakého dôvodu nemôže o dieťa starať, je dosť bežné, že túto úlohu na seba preberie niekto iný z rodiny," potvrdila E. Nagyová. Niekedy sú to teta s ujom, dosť často starí rodičia. "Stretla som sa aj s tým, že o mladšieho súrodenca sa začne starať starší. V záujme dieťaťa je určite lepšie, ak zostane hoci v náhradnej, no rodine a nemusí odísť do detského domova. Musí to však byť dobrá rodina, v ktorej si postupne osvojí úlohu budúceho dospelého." Rodina by mala poskytnúť základné potreby, aj byť vzorom do ďalšieho vývoja.
V "našom" prípade môže nastať problém väčšieho konfliktu rolí. Najmä z hľadiska rešpektovania autority (súrodenci sú obvykle v rovnocennom hierarchickom postavení). "Súrodenec, napríklad starší brat, má určite horšiu pozíciu ako teta či babka. Mladšie dieťa, najmä ak medzi bratmi nie je veľký vekový rozdiel, niekedy nevie, ako má brata - pestúna vnímať. Či ako rodiča alebo ako súrodenca. Hierarchický i rovnocenný vzťah by mali splniť určité očakávania," tvrdí J. Furda.
Každé dieťa potrebuje mať istotu, že je a bude o neho postarané, pokračuje E. Nagyová. Čím je dieťa menšie, tým je potreba väčšia. To platí hlavne v rodičovskom vzťahu, pretože dieťa prijíma rady otca a mamy a snaží sa, aj odpozorovaním ich správania, podľa nich riadiť. Pokiaľ je však rodič neistý a nevie istotu ponúknuť ani dieťaťu, rodič sa dostáva vo vzťahu k potomkovi do nerovnováhy. "Ak chýba rodičovský vzťah, o to viac naberá na význame vzťah súrodenecký, ktorý síce neponúka až takú istotu ´zabezpečenia´, ale je intenzívnejší, prehĺbuje sa pocit súdržnosti a spolupatričnosti k blízkej osobe."
Ak je dieťa svedkom úmrtia rodiča, môže mu to spôsobiť celoživotnú traumu. Preto sa pri silných traumatických udalostiach odporúča kontakt s odborníkom. Môže to byť psychológ, farár alebo aj laik, ktorý citlivo prejaví k dieťaťu potrebný záujem. Niekedy stačí, ak dieťa niekto počúva. "Prvý kontakt je podstatný hneď po udalosti alebo najneskôr do 24 hodín, druhý do týždňa, ďalšie už podľa potreby dieťaťa. Veľa závisí od toho, ako dieťa dokáže tragickú situáciu prijať a ako vie ventilovať. Niekto sa potrebuje len vyrozprávať, ďalší plakať, tretí niečo rozbiť či neskutočne kričať," tvrdí J. Furda.
Takto sa môže zbaviť veľkého pretlaku prvých emócií. Pozor však treba dať na situáciu, že nahromadené emócie nevie zo seba vydať. Pri ich násilnom a skorom potlačení sa môžu následky prejavovať neskôr v nejakej inej v podobe. V nočnom pomočovaní, strhávaní sa zo spánku, či dokonca vyhýbaním sa miestam alebo podnetom, ktoré by mohli vyvolávať spomienku na traumatizujúcu situáciu.
Úmrtie je podľa E. Nagyovej určite moment, ktorý môže vyvolať postraumatický syndróm. Veď to nie je odchod dočasný, ale navždy. Čím je dieťa staršie, tým viac si tento fakt uvedomí. Veľa vtedy záleží aj na tom, čo bude nasledovať, aké bude správanie okolia k dieťaťu a čo mu bude ponúknuté. "Akákoľvek strata v prvom momente vyvolá zväčša šok, najmä, ak príde náhle. Potom nasleduje akási fáza popretia. Dieťa ako obrannú reakciu chce, aby sa vrátilo späť to, čo bolo pred úmrtím rodiča. V tejto etape môžu nastúpiť rôzne formy pre okolie neprijateľného správania dieťaťa."
Až postupne prichádza zabudnutie, ktoré musí prísť samo a v pravý čas. Nasilu potláčať spomienky nie je správne, pretože sa ako nespracované môžu uložiť do podvedomia a robiť skrytú šarapatu. Vhodné však nie je ani to, aby sme človeka povzbudzovali k tomu, nech sa zo zážitku vyrozpráva. Správny teda nie je ani extrém - zabudni!, ani druhý nasilu rozprávaj!
"Dieťa má oproti dospelému obrovskú výhodu. Aj smrť dokáže prijať inak ako dospelý, napríklad cez hru. Preto nie je zlé, ak hrou, napríklad s bábikami či autíčkom, ho dovedieme k porozumeniu pojmu a prijatiu faktu úmrtia. Dieťa si cez hru reálne odžije, čo ho môže v živote stretnúť. Ktosi múdry povedal, že pre dieťa je hra život, ktorý je nazývaný hrou a pre dospelého je život hrou nazývanou život," dodal J. Furda.
Zo súdnej siene
41-ročný L.M. bol obvinený z trestného činu ublíženia na zdraví s následkom smrti. V prípravnom konaní ani pred senátom okresného súdu nevypovedal. Na osudné minúty si zaspomínal iba syn Peter, ktorý bol v čase incidentu v byte. Mimochodom, jeho sugestívna výpoveď dojala jednu členku senátu až k slzám.
"Popoludní sa ocko s mamkou pohádali," vypovedal Peter. "Potom začal ocko mamku biť rukami a viackrát do nej kopol. Vzal ju do kúpeľne a dal pod studenú vodu." Chlapec si všimol, že mama pozerala "jedným smerom" a chrčala. Otec ju vraj umýval. "Keď vyšli z kúpeľne, ocko dal mamku ležať na posteľ. Neskôr sme ju chceli zobudiť, ale nepodarilo sa nám to. Ocko ma preto poslal privolať sanitku."
L.M. sa zatiaľ snažil prebrať ženu masážou srdca i dýchaním z úst do úst. Nepomohlo to. Nezachránili ju ani privolaní lekári. Zomrela im takpovediac pod rukami. Pitva potvrdila mnohopočetné vážne zranenia. Išlo najmä o roztrnutie a pomliaždenie pečene i podžalúdkovej žľazy a z toho vyplývajúce krvácanie do brušnej dutiny. Znalkyňa zo súdneho lekárstva na súde uviedla, že obeť zomrela násilnou smrťou, a to po kopnutí alebo prudkom našliapnutí na jej brucho inou osobou. "S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o opakovaný útok na hlavu, trup, končatiny a najmä brucho poškodenej," uviedla znalkyňa.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Je tu máj - lásky čas
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
