Vojtech Wick Staré kostolné krypty a náhrobníky Košíc
Podzemie Kostola Dominikánov
Popis dominikánskych krýpt je pre akéhokoľvek archeológa, či historika Košíc nesmierne zaujímavý. Jednak preto, že tento kostol má dejiny staršie, ako sám dóm svätej Alžbety, jednak tiež preto, že tieto dejiny sú nesmierne zaujímavé od stredoveku takmer po súčasnosť. Prevádzali sa tu síce aj archeologické, či historické výskumy, ale nikdy nie komplexne a nikdy nie s dostatočnou energiou a financiami, takže veľká časť minulosti košických dominikánov je dodnes neprebádaná. Popis tunajších krýpt zachytáva iba ich využitie po návrate rádu v osemnástom storočí.
STARŠÍ AKO DÓM
Dominikáni sa v Košiciach usadili už v 13. storočí. Za zakladateľa ich kláštora sa považuje svätý Hyacint poľského pôvodu. Ich kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie je medzi súčasnými košíc najstarší. Pôvodne bol vybudovaný v gotickom štýle čoho je nepochybne dôkazom svätyňa, stará sakristia a štruktúra veže. Zbytky pôvabne kresaných rebier klenby, ktoré môžeme vidieť na povale ukazujú, že strop bol pôvodne omnoho vyšší a pri najnovších vykopávkach (vzhľadom na rok 1928) odhalený základ v záhrade rehoľného domu nám dovoľuje usudzovať, že niveleta kostola mohla byť asi o dva metre nižšia od dnešnej.
V roku 1550 napadol s ozbrojenou presilou hlavný ríchtár Košíc Ján Lippaj kláštor a kostol a nechal porozbíjať a porozrezávať oltáre, obrazy a jeho vnútornú výzdobu. Počas veľkého požiaru v roku 1556 ľahol popolom aj kláštor a kostol dominikánov. Rád opustil Košice potom, čo 6. júna 1556 dal magistrátu do zálohy na základe písomnej dohody s mestom za 25 toliarov v hotovosti potrebných na cestu svoje vinice na červenom brehu, lúky, oráčiny a rozpadávajúci sa mlyn na Hornáde. Kráľ Rudolf II. povolil mestu užívať kostol ako sklad potravín v roku 1578 s tou podmienkou, že tento sa rádu ihneď zaväzuje vrátiť, ak sa rád vráti do Košíc.
Koncom 17. storočia navrátil Leopold I. dominikánov do Košíc, ale svoje pôvodné majetky aj napriek kráľovmu nariadeniu nedostali úplne nazad. Kláštorný kostol sa v prvej polovici osemnásteho storočia znovu vybudoval. Vtedy dostal svoj dnešný barokový vzhľad. V roku 1754 sa pustili dominikáni do výstavby svojho dnešného kláštora, ktorý sa s veľkodušnou pomocou mesta a z dobročinných príspevkov za niekoľko rokov aj ukončil. V tej dobe mal kláštor iba štyroch obyvateľov.
Dnešný portál dostal kláštor v roku 1829. V roku 1846 kostol s kláštorom zhoreli. Vtedy dali kostol znovu do poriadku, znovu bol zreštaurovaný a vysvätený v roku 1894. Odvážnu ihlancovú strechu veže postavili v roku 1903. Vonkajšie steny veže v roku 1923 obnovovali a v roku 1925 do nej osadili tri nové zvony.
V PODZEMÍ KOSTOLA
U otcov dominikánov sa podľa matriky rímsko katolíckeho farského úradu pochovávali nielen členovia rádu, ale aj občania mesta. Že na pohreby neslúžili iba kostolné krypty, ale aj jeho nádvorie, to dosvedčujú nielen kosti, ktoré sa dostávajú na povrch pri kopaní v kláštornej záhrade, ale aj písomné údajeknihy mŕtvych košickej fary. Tak napríklad 30. októbra 1768 pochovávali Jána Hippenreitera "do cintorína otcov dominikánov". Podľa iného záznamu "13. decembra 1774 pán manžel Alžbety Grimmingovej, mešťan, 43-ročný, zaopatrený sviatosťami, bol pochovaný v cintoríne otcov dominikánov, vedľa kostola".
Hlavná krypta kostola sa tiahne od stredu kostola smerom k hlavnému oltáru a rozvetvuje sa na dvanásť komôr. Podľa farskej matriky sem posledného pochovali otca dominikána pátra Hyacinta Krajnyika 16. apríla 1841. Túto kryptu uzatvorili v roku 1860. Pri reštaurovaní kostola v roku 1894 kryptu otvorili a našli v nej ohromnú kopu práchnivejúcich ľudských kostných zbytkov. Vtedy kryptu s konečnou platnosťou zamurovali.
V kláštornej záhrade objavili pri kopaní zo strany dvora, pri severnej stene kostola, jednu zaplnenú hrobku s vonkajším vstupom, ktorá slúžila na pochovávanie od pradávnych čias. Členovia rádu sa v súčasnosti pochovávajú pri vchode do rozálskeho cintorína. na mieste zvlášť ohradenom železnou mrežou. Pamiatku mŕtvych pochovaných u dominikánov nepripomína ani jeden náhrobný epitaf.
DOPLNOK ZO SÚČASNOSTI
Po vyjdení knižky doktora Wicka o starých košických kostolných kryptách a náhrobníkoch sa síce u dominikánov už dávno nepochovávalo, ale v priestore bývalých krýpt sa pracovalo a ľudia boli dokonca jeden čas na ne odkázaní. Traduje sa, že severne od kostola sa začiatkom štyridsiatych rokov kopalo, výsledky však dnes nie sú známe a nie je ani známe, či sú niekde k dispozícii a nakoľko seriózny tento výzkum bol.
Za Szalasyho ultrafašistického režimu na sklonku roku 1944 sa pomery v Košiciach veľmi zhoršili a mnoho ľudí muselo hľadať úkryt. Pre časť košických antifašistov poslúžili ako úkryt niektoré podzemné priestory dominikánskeho kostola. Tento úkryt bol zamaskovaný domnelým zamínovaním. Pobyt utečencov tu pravdepodobne viedol k viacerým zásahom do krýpt a ich už desaťročia sa rozpadajúceho obsahu. Predpokladáme, že skrývajúci sa ľudia si tu upravovali priestory, kde sa zdržiavali, a priestory hlavnej strednej krypty kostola zaniesli ešte viac kosternými pozostatkami. Po vojne bolo podzemie zamurované.
Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia tu viedla výskum doktorka Paulusová a po nej ho dokončil doktor Mačala. Tento prieskum sa týkal hlavne časti priestorov stredovekého kláštora na dnešnom dvore areálu. Našiel sa tu celý rad kostrových pozostatkov, ale toto pochovávanie bolo staršie ako Wickom opisované dianie v tunajších kryptách. Jednalo sa o hroby z konca stredoveku. Našli sa tu tiež kostrové pozostatky z čias, keď dominikáni v Košiciach nepôsobili a polorozpadnutý kláštorný areál slúžil svetským účelom, predpokladáme že konkrétne nálezy boli zo 17. storočia. Všetci títo nebožtíci boli neskôr uložení do zeme na inom, vhodnejšom mieste.
Koncom 80. a začiatkon 90. rokov sa skúmali aj kostolné krypty. Zameriavali sa a upravovali, ale stav z čias konca 2. svetovej vojny sa nemenil. V tomto čase došlo vyslovenou náhodou aj k nálezu krypty na severnej strane kostola, ktorú spomína doktor Wick. Bola to samostatná malá miestnosť s hrobovými komorami, tie však nikdo neotváral, s výnimkou jednej na severnej strane, ktorá sa používala ako vchod. Tunajší nebožtíci boli z 18. storočia, zo skupiny pochovaných, ktorých vo svojej knižke menuje doktor Wick. V otvorenej hrobovej komore sa nachádzali pozostatky muža, ktorému položili do truhly aj poľovnícku pušku. Asi to bol v živote náruživý poľovník. Kresadlová puška bola samozrejme už čiastočne rozpadnutá a mená nebožtíkov si vtedy nik nezapisoval. Dnes sú všetky podzemné priestory dominikánskeho kostola zamurované.
Nebožtíci v dominikánskom areáli od roku 1729 podľa matriky košického rímskokatolíckeho farského úradu
Páni sa nechávali v kryptách "ukladať" radšej, ako dámy
Podľa matriky mŕtvych košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729 bolo u dominikánov pochovaných presne 200 nebožtíkov. Dvaja z nich (Jozef Vinter a N. Griming krstné meno je neznáme. Mal by tu byť naviac uvedený aj pán Ján Hippenreiter z roku 1768, z pre nás neznámeho dôvodu však nie je) však spočívali "na cintoríne bratov dominikánov", teda pravdepodobne boli pochovaní v záhradách rádu na dnešnom dominikánskom námestí. V dominikánskych kryptách teda spočívalo iba 198 nebožtíkov, pričom žien bolo nápadne menej, iba 75 (normálne by ich malo byť o chlp viac, ako polovička), muži sa teda v týchto kryptách nechávali ukladať radšej.
V podstate sa v upravených a obnovených dominikánskych kryptách pochovávalo iba v 18. storočí, od roku 1729 do roku 1781 (195 z celkom 198 známych nebožtíkov), takže tie tri mužské pohreby z roku 1841, po 60-ročnej prestávke, nemožno brať príliš vážne. Ani v období súvislého využívania krýpt pod kostolom dominikánov sa nepochovávalo každý rok. Nevyužitých ostalo 11 rokov 1739 až 1749, roky 1755, 1757, 1762, 1778 a potom obdobie 60. rokov 1782 až 1840.
Nepochybne najhojnejšie sa tu pochovávalo v roku 1731 (19 pohrebov za rok), potom v roku 1769 (13 pohrebov za rok) a v rokoch 1773 a 1775 (po 12 pohrebov za rok). Nebožtíci v dominikánskych kryptách sa s dómom porovnávať nedajú, šľachticov tu spočíva veľmi málo, význační mešťania prakticky žiadni. A tak určitou výnimkou hodnou podivu je asi iba pani Ágnes s nápadne španielskym menom, ktorú sem uložili v prvom roku obnovenia pochovávania. Predpokladáme, že si nepochybne všimnete tlačovú chybu Wickovej knižky pri posledných pohreboch. Bohužiaľ ju už dnes nedokážeme opraviť.
1729 František Kellner, Ágnes Inesmora de Arivas, Ján Pelszter, Leopold Eütelberger, Vojtech Wimpler, Jozef Echimfeld, Anna Heverová. 1730 Barbora Negerli, Karol Bintes, Barbora Tsulová, Juraj Liebhan, Anna Reviczká. 1731 Jozef Renaud, Tomáš Stemper, Anna Heinitschová, František Stirzler, Mikuláš Terrones, Eva Braunová, Ján Tejfer, Imrich Zavreczký, Mária Gulbicsová, Barbora Solnayová, Ján Medveczký, Mária Langhová, František Schmid, Ján Ajzenczof, Jozef Khirner, Ladislav Strohamer, Jozef Palajss, Jozef Eisenkampf, Mária Gazdíková. 1732 Alžbeta Budaiová, Ján Stemper, Imrich Besányi, Pavol Solnay, Jozef Brandmajer, Anna Reinhardová. 1733 Ján Polmerg, Ján Exner, František Kholl, Laurenc Duhony, Jozef Prosman, Mária Fabríciusová, Ľudovít Kikell, Jozef Michaelis. 1734 Alexander Sztáray, Ján Locius, František Fakó. 1735 Karol Erdlperg, Martin Lán, Ján Sréter, Juraj Taxner, Anna Midlová. 1736 František Serer, Michal Lavorda, Ignác Ercell. 1737 Klára Ceroveová, Ján Achinger, Eleonóra Christlová, Zuzana Lanczfeldová. 1738 Martin Sládek, František Pintér. 1750 František Puph, Daniel Miller, Ján Klantz, Terézia Marcelliniová, Katarína Famensziderová, Katarína Medveczká. 1751 Alexander Göcze, Fridrich Venda, Ján Stimitz, Žófia Pouppová, Vincent Venda. 1752 Ondrej Samorny. 1753 Anna Septiová. 1754 Michal Laner, Matej Haske. 1756 Eva Tóthová. 1758 Katarína Haszkyová. 1759 Magdaléna Grinczlinová. 1760 Krištof Otta, Anton Klaus. 1761 Mária Ottová. 1763 Kristián Ajkoszer, Anna Piglmajerová, Terézia Tornerová, Jozef Otto, Juraj Schinoglt, Ondrej Kniter. 1764 Ľudovít Starkh. 1765 Anna Piglmayerová, Jozef Záborszký, Matej Otto, Alžbeta Unitariová. 1766 Filip Pecker, Alžbeta Lehnerová. 1767 Julianna Lechnerová, Anna Ottová, Alžbeta Licsekinová, Anna Bárczyová. 1768 Vavrinec Schmit, Jozef Láner, Gerhart Spek, Jozef Korner, Barbora Rassinonová, Ján Hippenrejter, Ondrej Kmín. 1769 František Roth, Jozef Vinter (na cintorín otcov dominikánov), Alžbeta Storková, Zuzana Lechnerová, Jakub Lokorn, Vincent Marcellini, Augustín Pischl, Jozef Ginter, Jozef Robhoffer, Jozef Unitai, Ján Závorszký, Anna Vinklerová, Anna Tekinová. 1770 Barbora Dietenhofferová, Anna Czopinová, Anna Harosová, Karol Engelhard, Františka Kinterová, Anna Varinová, Františka Unitaiová, Anna Parizseková. 1771 Peregrín Dietenhoffer, Zuzana Lechnerová, Jozef Kronfeld, Jozefína Majorová, Jozef Speck, Ján Gelner, Ondrej Majer, Katarína Unitaiová. 1772 Anna Casperová, Terézia Emkeová, Ferdinand Vangund, Terézia Parizseková, František Kekh, Anna Donaiová, Terézia Lanerová, Tadeáš Stark. 1773 Juliana Baltermanová, Ondrej Stark, Vincent Kiss, Mária Tanglová, František Kalina, Jozef Sigll, Filip Diendl, Matej Hortulányi, Jozef Donay, Karol Scherzer, Petronella Ottová, Mikuláš Mezei. 1774 Ondrej Keffer, Mária Fethová, Terézia Stechlerová, N. Griming (do cintorína bratov dominikánov). 1775 Zuzana Svengová, Rebeka Brichtová, Kristián Rosentreter, Volfgang Szénásy, Ján Feth, Elemír Szinetz, Antonín Dietenhoffer, Anna Nulfová, Zuzana Viczianová, Katarína Enithlerová, Mária Schmidová, Vincent Eben. 1776 Ondrej Engelhard, Karol Lütner, Michal Hofbauer, Imrich Scherzer, Michal Emse, Margita Schmidtová, Antonín Tilszký, Barbora Melcerová, Karol Gelszer, Matej Steingruber. 1777 Mária Storchová, Rozina Kefferová, Karol Prieslinger, František Cserník, František Kanya, Magdaléna Littenhofferová, Mikuláš Mezey. 1779 barónka Magdaléna Fischerová, Jozef Bürger. 1780 barónka Mária Fischerová, František Gasztaker, Ján Parisek. 1781 Dorota Birkherová, Jozef Agnelli, barón Jozef Fischer. 1841 Emanuel Vimmersperg. 1841 kňaz dominikánskeho rádu páter Vincent Stankovič, presbyter dominikánskeho rádu páter Hyacint Krajník.
Text: Vojtech Wick, preklad Alžbeta Duchoňová, úpravy doplnky a obrázky: Jozef Duchoň.
Nabudúce:
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
