Mal tak veľmi rád Vysoké Tatry, že skalu z nich nosí na sebe...
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto vám od začiatku roka prinášame publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Dnes venujeme priestor univerzitnému profesorovi MUDr. Jánovi Kňazovickému, nestorovi slovenskej chirurgie. Spomínajú na neho dve nevesty, vnuk a vnučka. Nazreli sme aj do knihy R. Schustera a J. Štiavnického So skalpelom i bez neho, ktorá po koniec 2. svetovej vojny zachytáva životnú púť J. Kňazovického. Spomína na neho tiež prof. MUDr. Július Vajó z II. chirurgickej kliniky FN L. Pasteura a LF UPJŠ.
J. Kňazovický sa narodil v roku 1893 v Ľubietovej. Mal sestru a brata. Otec bol učiteľom, mama diplomovanou vychovávateľkou detí predškolského veku. Rodičia dali napriek neľahkému životu deti vyštudovať. V knihe J. Kňazovický spomína, že ako chlapča nechcel jesť a bol dosť podvýživený. Ani násobilku sa mu nechcelo učiť. Ale len dovtedy, kým sa nemal konať výročitý jarmok. Vtedy mu mama povedala, že ak sa naučí násobilku, dá mu celý grajciar, za ktorý si bude môcť kúpiť, čo chce. Kvôli medovníkovému koníkovi sa násobilku nadriloval.
Gymnázium v Banskej Bystrici zvládol bez problémov. Po ňom sa rozhodol, že bude lekárom. Nešiel však študovať do Budapešti. Vybral sa do rumunskej Kluže, kde nebolo také honosné prostredie, a kde profesori, keďže mali menej študentov, mohli sa im viac venovať. Štúdium ho bavilo, no v lete roku 1914, keď bol zapísaný do siedmeho semestra medicíny, vypukla 1. svetová vojna. Hoci mal byť odvedený, keďže vážne ochorel, mal kolísavé teploty a bol slabý, lekár odchod nedoporučil. Vraj by zomrel skôr, ako by na front došiel. Nastúpil teda v Kluži ako nedokončený lekár do vojenského lazaretu. Popri zachraňovaní životov ranených vojakov študoval a v septembri 1916 bol promovaný za doktora medicíny.
V tom istom roku prišiel do Košíc, kde nastúpil do Nemocnice pre vojenských invalidov. Špecializoval sa na chirurgiu. Počas vyhlásenia Československej republiky, Maďarskej republiky rád a potom Slovenskej republiky, musel Košice opustiť. Pri Tise bol ranený, guľka zo strojovej pušky mu uviazla nad tretím ľavým rebrom. V Budapešti ho úspešne operovali, takže sa mohol vrátiť do Ľubietovej. No ak nechcel skončiť vo väzení, z rodiska musel odísť. Zakotvil v Székesfehérváre, kde sa začalo jeho stolnobelehradské obdobie chirurgického života. Keď v Československu vyhlásili amnestiu, v lete roku 1922 sa vrátil domov. Nastúpil do Štátnej nemocnice v Bratislave pracoval na chirurgickej klinike prof. Stanislava Kostlivého. O 7 rokov neskôr sa stal ako najlepší chirurg prednostom chirurgického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach.
V roku 1933 bol habilitovaný na docenta, o 5 rokov neskôr vymenovaný za riaditeľa Štátnej nemocnice v Košiciach. Po okupácii Košíc odišiel za prednostu chirurgického oddelenia nemocnice v Martine. Po vojne sa vrátil do Košíc, kde už, pracovne, aj rodinne, zakotvil natrvalo. Stal sa prvým dekanom novozaloženej pobočky Lekárskej fakulty UK. Niet asi úseku chirurgie, ktorému by nevenoval pozornosť a neobohatil ho o vedecké práce.
Spomienky rodiny
"Znie to neuveriteľne, ale dedko operoval do 85. roku života. Mne sa niečo také určite nepodarí," presvedčený je vnuk pána profesora MUDr. Miloš Kňazovický. Je tretím pokračovateľom rodinnej tradície, pretože aj jeho otec MUDr. Milan Kňazovický bol chirurgom. "Keď spomínam biele plášte, mama Karina je tiež lekárka. Len brat Branislav ho nosiť nechce. Láka ho ekonómia. Vraj jeden lekár z nás, súrodencov, v rodine stačí..."
M. Kňazovický sa na dedka pamätá hlavne ako na lyžiara a milovníka prírody, ktorý sa vraj po prvýkrát na lyže postavil, keď mal asi 36 rokov. Utrpel však úraz, a tak na kĺzajúce drevá na dlhší čas zanevrel. "Pokoja mu však lyže nedali," spomína Miloš ďalej. "Keď mal dedo asi 50 rokov, vrátil sa k nim. A lyžoval aj ako 93-ročný. Pamätám si, že sme mu s otcom nestačili. Raz, keď sme boli na Chopku, cestu tam a späť dedo sám odšoféroval, stala sa príhoda, ktorú si doteraz pamätám. Vlekári, pretože ho poznali, ho na vlek púšťali mimo poradia. Jeden človek čakajúci v rade vtedy zakričal, prečo dovolia ísť na svah takému starému človeku, čo má možno už 60 rokov. A to mal dedo 93 rokov...."
Aj podľa ďalších členov rodiny J. Kňazovický vynikal vitalitou. Pri lyžovačke mal však zlý zvyk, stále sa pri vleku predbiehal. Keď mu to niekto otvorene a možno aj rozčúlene vytkol, síce slušne, no výstižne odvetil, že: ´oni ešte majú čas čakať v rade. On už nie...´
Z práce chodil domov unavený. Manželka Alexandra už vedela, že prvé, čo v takej chvíli musí mať, je teplé jedlo na stole. A potom pokoj a ticho. Zväčša sa utiahol do izby a vykladal si pasians. Rád hrával i bridž. Neraz sa vo vile na Rázusovej ulici zišla kopa priateľov. Postupne však odchádzali z tohto sveta a spoluhráčov bolo menej a menej.
Po manželkinej smrti sa starostlivosti o pána profesora ujala nevesta Miroslava, manželka druhého syna Ivana.
Podľa jej spomienok okrem lyžovania miloval J. Kňazovický prírodu a vychádzky. Prácu v záhrade však nie, tej sa vyhýbal. "Bál sa, že by si pri nej mohol ruky poraniť a prsty sú pre chirurga tou najväčšou vzácnosťou. Najradšej chodieval na Bankov, kde išiel autom. Tam ho kdesi odstavil a najmenej dve hodiny sa prechádzal po lese. Zeleň, vtáci a kvety, to bolo to, čo mu dávalo silu."
Keď bola vnučka Milana (dcéra pani Miroslavy) malá, rád chodil na výlety aj s ňou. Bola prvým vnúčaťom, prvou pýchou i prvým partnerom pri poznávaní prírody. "Dedo ma mal veľmi rád. Keď som niečo vystrájala a mama na mňa kričala, postavil sa na moju stranu. Hovorieval, že kde sa mám vyblázniť, ak nie v lese... Pamätám si tiež, že rád kreslil. Najmä ľudové motívy z rodiska. Keďže aj mne sa celkom darilo prenášať predstavy na papier, i v tom sme mali spoločné témy," pridala svoje spomienky na deda PhDr. Milana Kovaničová.
Nevesta Karina so svokrom prežila pomerne krátky čas, len posledných 7 rokov jeho života, takže jej spomienky nie sú také bohaté. Stále ho však má pred očami s knihami a odbornými časopismi v ruke. "Vždy bol v kontakte s tým, čo sa deje v medicíne. Hoci mal 90 rokov, v knihách si podčiarkoval state, ktoré ho zaujímali. Obdivovala som jeho pamäť, najmä na mená a dátumy. Vedel takmer na hodinu presne, čo sa stalo 30 rokov dozadu..."
Rodina sa zhodla, že J. Kňazovický najviac miloval Vysoké Tatry. Nechýbal na Solisku, keď tam v roku 1943 postavili prvý vlek, ktorý musel aj vyskúšať. Časť Tatier v podobe obrovského balvanu má i pri pomníku na cintoríne. Dal si ho tam doviezť ešte v roku 1953 a odvtedy sa naň chodieval pozerať. Raz, keď kameň pozoroval, pristavil sa pri ňom nejaký človek a prihovoril sa: ´tiež sa pozeráte, čo za čudného človeka to musí byť, čo si nechal toto postaviť?´ A J. Kňazovický mu odpovedal: ´je to človek, ktorý má tak rád Vysoké Tatry, že chce mať skalu z nich i na sebe...´
Vnuk Miloš nevie pochopiť, ako dedo dokázal urobiť asi 30-tisíc operácií a liečiť približne 200-tisíc ľudí. Veď to sú prakticky jedny Košice. "Škoda, že už nie je medzi nami. Určite by mi aj teraz vedel poradiť. Veď aktívne operoval do 85 rokov. Do deväťdesiatky niekoľko operácií viedol. Poslednú mal 13. 1. 1984, keď mal 91 rokov. I potom chodil každý deň do Fakultnej nemocnice na Rastislavovej."
Toto prostredie sa mu stalo aj osudným. Posledné roky už slabo počul. V roku 1986, keď prechádzal areálom nemocnice, tam s nákladným autom cúval vodič, ktorý nemal závozníka. Ján Kňazovický auto nepočul a vodič ho pritlačil o stenu. O deň neskôr prof. MUDr. Ján Kňazovický vydýchol naposledy. Žil 93 rokov, 9 mesiacov a 24 dní.
Spomienky kolegu
"Prof. Ján Kňazovický bol prvým dekanom Lekárskej fakulty a riaditeľom Fakultnej nemocnice v Košiciach, zakladateľom košickej chirurgickej školy, najdlhšie aktívne pôsobiacim chirurgom na Slovensku, nestorom slovenskej, československej i európskej chirurgie. A mojím veľkým učiteľom," menuje prof. MUDr. Július Vajó, DrSc. z II. chirurgickej kliniky FN L. Pasteura a LF UPJŠ. S prof. Kňazovickým sa zoznámil 1. augusta 1963, keď prišiel z Michaloviec a išiel sa mu do pracovne predstaviť. "Privítal ma a na druhý deň som mu už asistoval pri operácii. Rovnými nohami som teda vhupol do spolupráce s ním. Po Emilovi Matejíčkovi, ktorý bol jeho chirurgickým synom, ja som sa stal jeho akýmsi chirurgickým vnukom."
Profesor J. Vajó netají, že J. Kňazovický bol prísnym človekom, ktorý trval na tom, aby sa to, čo nariadi, dodržalo. Všetko muselo byť zariadené tak, aby bol prvoradý pacient. "Pamätám si, že hoci chirurgovia nemajú čas na debaty, pán profesor si neraz pokojne sadol na okraj postele a začal sa s pacientom rozprávať. Dnešní lekári, ktorí na chorého akosi nemajú čas, mali by si z neho zobrať príklad. Keďže vtedy neboli také diagnostické možnosti ako je to teraz, mnohé veci či prejavy choroby sa síce určovali aj informáciami priamo od pacienta. Súčasne však lekár získaval i chorého dôveru."
Tak, ako prof. Kňazovický od lekárov požadoval dôslednosť a úctu k pacientom, chcel vo dne i v noci vedieť, čo sa na klinike robí. Personál mu musel pravidelne hlásiť, aký je stav najmä rizikovejších pacientov. "Pravdu povediac, toto som od neho ako prednosta kliniky prevzal i ja," priznal J. Vajó.
Prof. J. Kňazovický hovorieval, že človek nie je stroj. "Svoju prácu miloval, no neraz mi vyčítal, že neviem žiť. Rád chodil do prírody. Často šliapal pešo na Lajošku alebo na Bankov. Takmer vždy sa však zastavil najprv u nás na kávu a na kus reči. A popritom nás s manželkou naháňal, prečo vraj ešte vylihujeme. Mal nesmiernu výdrž."
J. Vajó doprevádzal prof. J. Kňazovického i do Szegedu, kde ho vďaka Szegedskej lekárskej univerzite, ktorá bola pokračovateľom univerzity v Koložváre, (neskôr sa mesto premenovalo na Kluž), pozvali na diamantovú, potom na železnú a nakoniec i na rubínovú promóciu. Organizuje sa po 70 rokoch od pôvodnej promócie a J. Kňazovický ako jediný "študent" prevzal 9. 9. 1986 na neopromócii čestný rubínový diplom.
Keď utrpel J. Kňazovický úraz a ležal v nemocnici, J. Vajó za ním prišiel. ´Julko, to si ty?´, spýtal sa, keď som sa mu prihovoril. Potom upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral. S kolegom Blaškom sme ešte videli, ako ho, už mŕtveho, prevážali na patológiu. Z tohto sveta odchádzal človek s veľkým Č," dodal J. Vajó.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
