štvrť... Hoci je rodený Pražák a do stovežatej stále dochádza kvôli práci, pred jedenástimi rokmi sa s hlavným mestom nadobro rozlúčil a s rodinou odišiel žiť na vidiek. Prečo je tam nadmieru spokojný, aj to nám prezradil v rozhovore, ktorý sme urobili pri jeho nedávnej návšteve Košíc. Spolu s Ivanou Chýlkovou a Karlom Heřmánkom tu predstavením Láska otvoril Dni humoru 2006.

Hoci máte v Prahe stále dosť práce, odišli ste žiť na vidiek...

- Bol to môj sen od malička. No musím sa priznať, že by som ho sám asi nikdy nezrealizoval. O to sa postarala moja žena. Vyženil som totiž dve deti, ktoré neboli na tom zdravotne najlepšie, a tak sme sa rozhodli vymeniť byt v Prahe za domček na vidieku. Sme tam už jedenásť rokov a som tam veľmi spokojný a šťastný.

Mesto vás už vôbec neláka?

- Už by som sa tam určite nikdy nevrátil. Z Prahy sa stalo šialene hektické veľkomesto, kde je veľmi málo pokoja. Takmer tam niet miest, kde by sa človek mohol pokojne zastaviť, posedieť si. Je tam strašne veľa ľudí, turistov... Na vidieku má človek pokoj. Je tam okruh ľudí, ktorí si navzájom dokážu pomôcť. Mám aj malú, 7 ročnú dcéru, ktorá tam chodí do dvojtriedky. Je v nej len 25 detí, učiteľka má teda na ne hŕbu času. Decká si môžu kedykoľvek vybehnúť na lúku a ja zas na prechádzku, kde môžem byť celé hodiny sám. Úprimne povedané, túžim už po pohode a pokoji.

Užili ste si bohémskeho života zamlada dosť?

- Áno. Niekedy som to dokonca aj preháňal. (Smiech) Teraz už na to nie som. Ale rád spomínam na zábavu so svojimi kamarátmi, napr. s Ivanom Trojanom. Keďže som prešiel viac divadiel, v každom som si našiel niekoľko ľudí naladených na rovnakú vlnovú dĺžku.

Nebáli ste sa, že odchodom na dedinu sa väzby pretrhnú?

- Nie. Boli sme na seba naviazaní tak, že sa vzťahy nepretrhli. Vídame sa, samozrejme, menej. No keď sa stretneme, stojí to za to.

Chodievajú občas k vám na vidiek?

- Nie, sú to všetko mestské typy. Takže navštevujem ja ich.

Zvykli si už ľudia na dedine na vašu prítomnosť?

- Zvykli. Ale napriek tomu ma stále chodia "očumovať". (Smiech)

Ako na vás reagovali na začiatku? Mali ste odrazu celú hŕbu potenciálnych kamarátov?

- Naopak. Zistili, že som ohromný nešikovník, tak mali potrebu ukázať mi, že sa mám ešte čo učiť, kým sa s niekým budem môcť aspoň rozprávať. (Smiech)

Ako vníma vašu popularitu vaša najmladšia dcéra Zuzanka?

- Dosť. Keď pre ňu idem do školy, tak sa pri mne iné mamičky zastavujú a vypytujú sa ma, ako dopadne to alebo ono v seriáli. Jej to dosť vadí a po chvíli začne na seba pútať pozornosť, aby všetci vedeli, že patrí ku mne.

Doma máte okrem iného aj kone a poníka...

- Bol to náš sen s manželkou. Teraz sa však už o to starajú hlavne staršie dcéry.

Takže už ani nejazdíte?

- Kedysi som jazdil, ale už dostávam strach, že by som mohol spadnúť a je na mne závislých dosť ľudí. Jednak rodina a jednak kolegovia v divadelných predstaveniach. A nikoho by som nechcel nechať v štichu.

Rozmýšľate niekedy o tom, čo budete robiť, keď príde dôchodkový vek?

- Viete, že o tom vôbec neuvažujem? Myslím, že najhoršie je, keď si človek povie, už mám toľko rokov, teraz sa o mňa starajte, ja už budem len sedieť a pozerať sa na televíziu. Takto by som dopadnúť nechcel. Dúfam, že mi to zdravie dovolí a budem môcť byť na javisku čo najdlhšie.

Máte aj nejaký profesionálny sen?

- Kedysi som ich mal, dnes už žiadny konkrétny nemám. Stačí mi, že dostanem ponuku na peknú rolu.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na prázdniny. A mala by sa točiť ďalšia séria seriálu Dobrá štvrť, kde sa moja postava dosť zväčšila.

Autor: ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári