najvýznamnejších pódiách a hral s najlepšími svetovými orchestrami. Potom, čo ako 15-ročný debutoval v Londýne s Royal Philharmonic Orchestra, hral v Royal Festival Hall či Osaka Festival Hall. Dnes sa okrem koncertovania a nahrávania cédečok systematicky venuje aj pomoci nastupujúcej českej interpretačnej generácii. Porozprávali sme sa s ním pred otváracím koncertom KHJ.
Otvárací koncert festivalu má vždy mimoriadne slávnostnú atmosféru. Cítite to aj vy na javisku?
- Pre muzikantov je svojím spôsobom každý koncert slávnostný, pretože je ešte dobrým zvykom, že sa publikum slušne oblečie. V Prahe už, bohužiaľ, chodia ľudia do divadla v džínach a vyťahaných svetroch. Podľa mňa tam však patrí slušné oblečenie. Na koncertoch vážnej hudby to vyzerá slávnostne. Dámy idú ku kaderníkovi, oblečú si najlepšie šaty, páni sú v tmavých oblekoch...
Máte to rád?
- Veľmi. Keď vchádzam do sály, má zvláštnu, neopakovateľnú vôňu. Je tam zmes všetkých parfémov a vody po holení.
Na čom momentálne pracujete?
- Prakticky stále rozširujem repertoár. A každý rok robím v Luhačoviciach kurzy pre mladých huslistov. Teraz budeme mať desiate výročie, ku ktorému pripravujeme galavečer a pri tejto príležitosti by sme chceli vydať aj cédečko.
Prečo ste sa rozhodli venovať mladým huslistom?
- Pretože súčasnosť je veľmi komerčná, povrchná, všetko sa, žiaľ, točí okolo zábavy a reality šou a mám pocit, že seriózne umenie je systematicky likvidované. Nastupujúca generácia to teda nemá jednoduché. Preto sa jej snažím aspoň pri prvých krôčikoch v koncertnom povolaní pomôcť. Jednak radami, ktoré mladým dávam, jednak už osem rokov dostáva najlepší účastník majstrovský nástroj v hodnote okolo 100-tisíc korún. Okrem toho so mnou ten najlepší vyráža na vianočné turné, čo je 25-30 koncertov.
Vás k muzike priviedol otec...
- Áno. Ale bolo to za trest. Ako dieťa som veľa zlostil, mal som priveľa temperamentu a môj otec chcel, aby sa tá energia investovala do niečoho užitočného. No nechcel, aby som to robil profesionálne. Túžil mať zo mňa lekára. Potom sa to akosi zvrtlo a zistil, že mám talent.
Dostali ste kvôli husliam aj niekoľko "pohlavkov"?
- Áno. No nikdy nie kvôli cvičeniu, ale preto, že hoci som mal husle, zlostil som stále ďalej. (Smiech)
Na konzervatórium ste šli ako 12-ročný, na AMU v šestnástich. Preskočili ste tak obdobie pubertálneho výčinania?
- To som si nenechal vziať. Aj keď som už neštudoval, užíval som si študentský život plnými dúškami.
Vraví sa, že komu pánboh pridá, o niečo ho na druhej strane ukráti. Kde cítite tento deficit vy?
- Nikde. Keďže som dostal husle za trest, nikdy som sa muzike nechcel venovať profesionálne. Do 18-19 rokov ma to vôbec nebavilo. Chcel som byť pilotom. Dokonca ešte aj po AMU. A dodnes je mojím snom riadiť lietadlo. Tým, že ma hranie nijako zvlášť nebavilo, nebral som sa ani príliš vážne ako umelec. Skôr ma bavilo zabávať sa s kamarátmi, užívať si života. No tým, že som skoro začal verejne vystupovať, musel som sa prinútiť a pracovať. Odjakživa som totiž mal pocit zodpovednosti. Takže, ak mi husle niečo vzali, tak na správnom mieste. Že zo mňa niečo je. Inak by som bol asi lump... (Smiech)
Mali ste pätnásť, keď ste účinkovali s londýskou Kráľovskou filharmóniou. Aké máte na to spomienky?
- V tom období som amatérsky fotil. Takže som priletel do Londýna a namiesto cvičenia som trávil čas v obchode s fotoaparátmi. Nebol som dieťa, ktoré si uvedomovalo, ako sa má chovať, že by som si mal vážiť, že mám koncert s takýmto telesom. Skôr som vnímal, že Angličanky nie sú až také pekné. To bolo asi tak všetko, čo ma zaujímalo.
Na ktoré pódiá najradšej spomínate?
- Od svojich 12 rokov som odohral 4 000 verejných koncertov. Ťažko by sa mi z toho vyberali pódiá, ktoré som mal viac alebo menej rád. Mám mnoho krásnych spomienok. Mal som totiž šťastie, že som začínal v časoch, keď bolo pre mladého muzikanta dosť príležitostí prezentovať sa. Úprimne povedané, nechcel by som dnes byť mladým talentovaným českým huslistom.
Myslíte, že by ste to nedotiahli tak ďaleko?
- Určite by som sa pokúšal ísť študovať do sveta, kde sa oceňuje kvalita pred mediálnou známosťou. Hovorím to aj mojim študentom. Choďte do sveta, tam bude váš výkon porovnávaný so svetovou špičkou a nie s podvodníkmi, ktorí majú známych v televízii, tak tam vŕzgajú. Celkom iste by som ako mladý umelec odišiel, lebo v Čechách sa veľmi málo oceňuje poctivá práca a umenie je na okraji záujmu médií. A čo nie je v médiách, akoby ani nebolo.
Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?
Že som sa v zdraví dožil tohto veku, že ma moja práca stále baví a že mám skvelú manželku Evu. Zázemie je totiž veľmi dôležité. Zhodou okolností sme 1. mája oslávili 30. výročie, čo sme spolu. To je vedľa slávy, poľnej trávy, môj najväčší životný úspech.
Do Košíc ste pricestovali aj s manželkou. Chodieva s vami na zájazdy vždy?
- Za bývalého režimu to bolo ťažké. Potrebovali sme rôzne povolenia. Ale teraz, ak nejdem len na krátke troj-štvordňové vystúpenie, chodí so mnou stále.
Kvôli tomu zavesila na klinec aj divadlo?
- Nie. S divadlom prestala, lebo začala písať. Napísala 5 knižiek a podľa jej predlohy natočili aj seriál. Písanie ju baví viac, navyše sa jej knihy pekne predávajú. Aj keď ide so mnou na zájazd, vždy si so sebou berie počítač a pracuje aj tam. Takže neobetovala herectvo kvôli mne. Skrátka, už nechcela hrať, chcela sa venovať literatúre.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
