Zomierať videl mnohých kamarátov a aj smrti sa neraz pozrel do očí
Od skončenia vojnového šialenstva uplynulo 61 rokov. Dosť dlhý čas na to, aby tí, čo ju zažili, pomaly vymreli. No stále je to málo rokov, aby sa na tú bolesť, trápenie, útrapy i obavy o holé životy, ktoré ľudia museli bezprostredne zažiť, zabudlo. I preto sme sa napriek dlhému časovému odstupu od vztýčenia sovietskej zástavy nad berlínskym Reichstagom rozhodli, že skúsime vypátrať aspoň niektorých, čo by nám o vojne vedeli niečo povedať. Mali sme šťastie. Jedným z priamym účastníkov bojov je Ján Serbin. Narodil sa síce v roku 1922 v Bačkove v Trebišovskom okrese no už vyše 50 rokov žije v našej metropole.
Púť J. Serbina ako účastníka vojny začala v roku 1940. Mal vtedy 20 rokov a čakal ho nástup na riadnu vojenskú prezenčnú službu. Narukoval do Bardejova k pešiemu pluku, kde "mazáci" učili mladé "uchá" narábať so zbraňou. "Po pár mesiacoch výcviku prišiel rozkaz, že treba ísť na front. Najprv sme boli premiestnení do Dolného Kubína, kde bolo sústredenie vojakov," oprašoval spomienky J. Serbin.
Z Dolného Kubína ich podľa usmernení prevelili k Azovskému moru, kde sa mali formovať jednotky proti sovietskym vojakom. "Úlohou nás, teda slovenských vojakov, bolo obrazne povedané kryť Nemcom chrbát, čiže sme boli niečo ako strážna služba. Ja mám na toto pôsobenie aj osobnú spomienku. Dovtedy som totiž nevedel plávať. Kamaráti ma však hodili do vody a povedali, poď von ako vieš. Keď som sa nechcel utopiť, musel som sa naučiť plávať."
Prebehol na druhú stranu "barikády"
Situácia na fronte, ktorý sa mu dovtedy dosť vyhýbal, sa pomaly začala otáčať. Nemci už nedosahovali také vojnové úspechy ako na začiatku. Zmenu cítil i J. Serbin, ktorý využil prvú možnú príležitosť a spolu s ďalšími vojakmi I. pešej divízie v decembri 1943 prešiel na opačnú stranu "barikády", na stranu Rusov. 1. januára 1944 sa stal príslušníkom Československej armády, konkrétne 2. samostatnej paradesantnej brigády v Jefremove v Tulskej oblasti. Tam absolvoval parašutistický a mínometný výcvik, ako aj kurz veliteľa družstiev a kurz osvetových poddôstojníkov.
"Od januára do septembra 1944, hoci som bol ako mínometčík často na pár metrov od nepriateľov, mal som šťastie. Všetky zranenia sa mi vyhýbali. Až kým neprišli hrozné boje o Duklu. Tam som bol 19. septembra 1944 ťažko zranený," spomínal J. Serbin. Ale Dukla, to bolo tragické pohrebisko. Padli tam tisícky nevinných ľudí.
"Chystali sme mínometný útok, keď nám nad hlavami, na strome, vybuchla nepriateľská mína. Mojím šťastím bolo, že na chrbte som mal pušku. Črepina z míny narazila na hlaveň a ohla ju. Potom mi spolu s ohnutou hlavňou, ktorá zbrzdila tlak črepiny, vrazili do srdca. Napriek vážnemu zraneniu som prežil," opísal J. Serbin svoje síce jediné, no takmer neskutočné poranenie, po ktorom má doteraz na tele jazvu. Lekári nechceli veriť, že práve zbraň ho ochránila. "Ja viem, že nadomnou držal ochrannú ruku Pán Boh. Som silno veriaci a on nechcel dopustiť, aby som taký mladý zomrel. Asi mi bolo súdené začaté dielo dokončiť a nepriateľov pohnať čo najskôr kade-ľahšie," presvedčený je J. Serbin.
Po asi mesačnej liečbe vo ľvovskej nemocnici sa ako rekonvalescent prihlásil do náhradného pluku v Krosne. Chcel cvičiť a pripravovať nováčikov. Bol teda pridelený k 3. československej brigáde a stal sa inštruktorom mínometnej roty u výcvikového práporu blízko Krosna. Bol aj inštruktorom v poddôstojníckej škole. Po skončení školy odišiel s práporom premenovaným na 6. prápor na front. Zverili mu funkciu veliteľa mínometnej čaty a zúčastnil sa na všetkých bojoch 6. práporu od Ondavy do skončenia vojny.
Veľakrát videl smrť
"Na niektoré vojnové udalosti si s odstupom času už ťažšie spomínam. To viete, človek nemladne. No to, že hoci smrť číhala na každom kroku a z vojny som nemohol odísť, je mi aj teraz jasné." Ku krvavým patrili okrem Dukly podľa J. Serbina boje o Liptovský Mikuláš, Ľubochňu, Kraľovany, Martin a Vrútky. Napriek mocným bojom sa podarilo, že sa mínomety 6. práporu i pod jeho vedením dostali ako prvé na vrchol Malej Fatry a účinne riadenou paľbou umožnili pechote zmocniť sa dôležitých strategických miest.
"Nechcem sa chváliť, no práve v týchto bojoch sa nám podarilo zničiť posledné nepriateľské guľometné miesta u Strečna. Dobre riadenou paľbou sme tiež 6. práporu pomohli zlomiť odpor pred Žilinou, ovládnuť Javorník a prispieť k dobytiu Vsetína a ďalších oblastí na Morave," dodal človek, ktorý, keď si oblečie vojenskú rovnošatu, má na nej toľko vyznamenaní, že ho ťahajú na jednu stranu.
Hoci pôvodne J. Serbin narukoval len na vojenskú prezenčnú službu, uniformu nevyzliekol päť rokov. Posledný vyše rok, od januára 1944 do 5. mája 1945, ako príslušník Československej armády v zahraničí. Patril do 1. československého armádneho zboru v SSSR založeného 3. československou samostatnou brigádou v SSSR v mestečku Sadagura v blízkosti Černovíc. Jeho vojenská púť v hodnosti rotného sa skončila v Prostějove. No v máji 1945 sa dostal až do Prahy, na oslavy konca vojnového šialenstva. Potom bol ešte zaradený ako inštruktor v mínometnom kurze vo Vojkoviciach, kde bol do 25. júla 1945. Až potom sa vrátil domov.
"Veľakrát som videl smrť, priam som sa jej pozeral do očí. Prišiel som o mnohých kamarátov, spolubojovníkov. A na to sa nezabúda. Nedá sa zabudnúť," povzdychol si J. Serbin. Keď sa skončila vojna, dostal sa konečne do civilu. V roku 1947 sa oženil. V jeho rodisku veľa možností zamestnať sa nebolo. Prišiel teda do Košíc. V tzv. kadetke mal na starosti výcvik výsadkárov. Keď sa neskôr jej osadenstvo odsťahovalo do Čiech, keďže chcel ostať na východe, rozhodol sa prestúpiť do Zboru národnej bezpečnosti. Opäť teda uniforma. I keď trošku iná. Od posledného dňa roku 1978 je Ján Serbin na zaslúženom odpočinku.
Spomienky piatich Košičanov z MČ Poľov na ich zážitky z priebehu a konca 2. svetovej vojny
Hoci Nemci tušili, že vojnu prehrali, nebesneli
Pri pátraní po spomienkach ľudí na vojnu sme sa dostali aj na Miestny úrad MČ v Poľove. Starostka Mária Birošová nám pomohla sprostredkovať stretnutie s päticou obyvateľov ich obce, ktorí sa síce do rachotenia zbraní a streľby priamo nedostali, no aj im sa pri slove vojna vynárajú rôzne zážitky. Rozprávajú ich Juraj Hužvár, ktorý má 88 rokov, Pavol Brada (94), Vincent Kiráľ (83), Terézia Kvetková (78) a Margita Birošová (83).
J. Hužvár dostal povolávací rozkaz na vojnu v roku 1939. Mal vtedy 21 rokov a patril do generácie mladých, ktorí mali "vojnu" ako prvý ročník odkrúcať v maďarskej armáde. Najprv sa dostal do Mukačeva, no po mesiaci ho prevelili k pešej rote do Pécsu. Po skončení prezenčnej služby, keďže boli vojnové časy, dostal od veliteľa ponuku, aby ostal buď u vojakov, prešiel k polícii alebo sa stal príslušníkom bezpečnosti. "Rozhodol som sa pre tretiu alternatívu, takže vojnu som prežil ako ´bezpečák´ neďaleko Užhorodu. Priamo na fronte som nebol, no staral som sa o bezpečnosť občanov, aj o to, aby ľudia nekradli a nerabovali. Keď sa situácia vo vojne otočila, a Rusi začali tlačiť Nemcov, premiestnili nás do Budapešti." Rusi však došli aj tam. Odzbrojili ich a ako vojnových zajatcov odviezli do tábora neďaleko Čierneho mora. "Mal som však šťastie," tvrdí J. Hužvár. "Mojou povinnosťou bolo hodnotenie zajatcov, kto ako pracoval na poli, kde sa pestovala zelenina pre láger. Front však výrazne postupoval, a tak som túto prácu dlho robiť nemusel. Jedného dňa nám povedali, že vojna sa skončila a môžeme ísť domov."
Ďalší pamätník, Pavol Brada, bol takisto zajatcom. Jeho zavial osud do Podkarpatskej Rusi. No tiež mal šťastie v nešťastí, pretože zažil len jeden nálet. A potom ešte výbuch malej míny, ktorá zabila muža blízko neho. Keď Rusi začali Nemcov tlačiť, cez Maďarsko sa snažil dostať čo najrýchlejšie domov. Samozrejme, väčšinou pešo. "Do Jasova, kde som sa istý čas ukrýval, som došiel skôr ako Nemci, utekajúci pred Rusmi. Spolu s bratom sme mali pár dní úkryt v jednej pivnici. Dlho sme tam byť nemuseli, lebo jeden deň boli ešte v obci Nemci a na druhý deň už Rusi...," spomína P. Brada.
Vincenta Kiráľa povolali narukovať do maďarskej armády, keď mal 21 rokov. Keďže sa písal rok 1944, Maďari mali s nimi problém. Na Slovensko ich poslať nemohli, pretože tam práve vypuklo SNP, na Duklu tiež nie, lebo by boli zutekali k Sovietskej armáde. Využívali ich teda, aby kopali priekopy. Najdlhšie kopali priekopy proti Rusom okolo Tisy, neďaleko Szegedu. Jedno ráno, keď už bolo riadne počuť streľbu, práce sa skončili. "Zobrali sme vtedy nohy na plecia a hajde, všetci domov. No na Slovensko som nedošiel. Pri Györe, keďže ktosi vydal rozkaz, že Slovákov treba vydať, sme sa trošku stiahli naspäť do vnútrozemia. A to bola chyba. Padli sme do rúk Rusom a pri rakúskej hranici sme sa dostali do narýchlo postaveného ruského lágra. Našťastie, do Ruska nás neodviezli a ja som sa po čase dostal šťastne domov," pousmial sa V. Kiráľ.
Terézia Kvetková prežívala vojnu priamo v Poľove. Vražedné to však nebolo. I keď podľa príkazu Nemcov museli chodiť kopať, aby boli cesty prejazdné. Priamo občanom vojaci neubližovali. Dokonca, keďže jej mama bola chorá, a tak raz išla kopať za seba a druhý deň za mamu, povedal jej veliteľ, že aj tak stačí chodiť len každý druhý deň. Na pár dní sa dostala i do kuchyne čistiť zemiaky, takže si od namáhavej práce oddýchla. "Mali sme obavy, lebo človek nikdy nevedel... No pravdu povediac, z mojej rodiny za asi dva týždne, čo v Poľove Nemci boli, nikomu neublížili. Pamätám si tiež na veľký hurhaj a balenie, ktorý bol v jeden večer. Na druhé ráno už chodili po obci vojaci v iných uniformách a rozprávajúci inou rečou..."
Margita Birošová bola v čase vojny vydatá. No tomu, aby nemali Nemcov ubytovaných v dome, sa nevyhla. Prežila s nimi i Vianoce v roku 1944. Doteraz si pamätá, ako sa pozerali, čo to doma chystajú a pripravujú na Božie narodenie. "Mať v chalupe cudzích ľudí, od ktorých nikdy neviete, čo môžete čakať, nebolo príjemné. Mali sme obavy. No neublížili nám. I keď najmä na prelome rokov 1944/1945 už začali byť veľmi nervózni a v podstate zbalení. Vedeli, že dlho v dedine nezostanú. Ani vtedy však priamo v Poľove nebesneli. Keď už bolo zle, radšej čo najrýchlejšie utekali preč," urobila bodku za svojím rozprávaním M. Birošová.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
