Čiperná dáma v modro-bielom má úctyhodných šesťdesiat
Aj keď zásluhou telovýchovných jednôt tu mali v druhej polovici minulého storočia široký priestor na existenciu mnohé športové odvetvia, vždy bolo pôsobenie najvýznamnejších "téječiek" v našom meste vnímané najmä skrz futbalovú rivalitu. Loky versus VSS. Derby, ktoré dlhé roky privádzalo športom zanietených Košičanov do varu. Či sa hralo v Čermeli alebo na Solovjevovej. O derby sa medzi fanúšikmi diškurovalo týždeň pred ním, i po ňom, nezabudnuteľné historky šírili hráči i tí, čo im chodili na štadión drukovať.
No tie časy sú už v nenávratne. Aj väčšina telovýchovných jednôt, vďaka ktorým tu mohol športový život napredovať. Ten názov akosi prestal byť moderný. Málokde si ho športový spolok ponechal, éra telovýchovných jednôt vo väčšine našich miest či obcí už patrí minulosti.
Ale "železná lady", košická Lokomotíva, sa stále drží, aj keď mnohé z jej deťúreniec (oddielov) nechcelo byť viac pod ochranou jej krídel. Dnes má dáma v modro-bielom už svoje roky, rovných šesťdesiat, ale vitalita ju neopúšťa. S prídomkom "železničiarsky" ešte stále veselo funguje oddiel bedmintonový, pästiarsky, cyklistický, džudistický, kanoistický, kolkársky, mototuristický, stolnotenisový, gymnastický, turistický i zápasnícky. Len s tým futbalom to už nie je v Čermeli tak, ako kedysi. Spomienkou na chýrny prvoligový tím je už len mančaft futbalových internacionálov...
Ale poďme pekne na začiatok, keď na mestskej matrike športového novorodenca zapísali. Bolo krátko po vojne, a hlad po športe veľký. Už v lete roku 1946 (aj keď niektoré pramene uvádzajú ako dátum vzniku 30. november 1945) zásluhou niekoľkých športových zanietencov vznikol najskôr klub ŠK Železničiari Košice. Ešte v tom istom roku sa zlúčil s miestnym ŠK Sparta a chvíľu vystupoval ako ŠK Železničiari Sparta Košice. V roku 1949 dostal novú podobu a názov sa zmenil na Sokol Dynamo ČSD Košice. Až v olympijskom roku 1952 začína existovať odborárska Telovýchovná jednota Lokomotíva Košice.
Pripomeňme si aspoň pár mien, ktoré prikladali pod kotol, aby sa kolesá Lokomotívy pohli po koľajniciach vpred: Ľudovít Benický, Ján Bartečko, Július Jablonský, Jozef Gregorík, Oto Kvarda, František Vojčík, Jozef Majher, Jozef Urban, Jozef Rezníček, Michal Kruppa, Ján Ladovan, a ďalší. Vďaka nim sa z malého športového klubu, ktorý vo svojich začiatkoch združoval oddiely atlétov, plavcov, zápasníkov, boxerov a najmä futbalistov, stala za pár rôčkov Telovýchovná jednota uznávaná v celom Československu.
Apropó, futbal! Ten bol hybnou silou výstavby vlastného športového ihriska, lebo zakladatelia košického železničiarskeho klubu sa chceli zapísať do histórie najmä kvalitným futbalovým mužstvom. "Bez silného futbalového oddielu nebolo ani pomyslenia na pestovanie ostatných druhov športu, pre nedostatok financií," spomína si v jednej z klubových ročeniek Jozef Rezníček. "S hospodárskymi ťažkosťami sa však stretával aj samotný futbal. Prvou úlohou bolo preto vybudovať silný futbalový celok. Rozhliadali sme sa predovšetkým po košických kluboch Jednota a Sparta, v ktorých hrávali vynikajúci futbalisti, zamestnanci železníc, ako Zibrínyi, Ivanko, Nepko a ďalší. Týchto sme chceli dostať do nášho mužstva. Rozhodli sme sa ponúknuť fúziu, čiže zlúčenie so Spartou, ktorú dirigovali vtedy bratia Pavlíkovci. Tí žiadali za zlúčenie 80 tisíc korún, za ktoré sme po fúzii dostali niekoľko kvalitných hráčov a priamo aj účasť v krajinskej divízii pod názvom ŠK Železničiari Sparta Košice."
Fúziu so Spartou bolo dojednávať vtedajšie pravé krídlo železničiarov Michal Kruppa, pre svoju štíhlu postavu zvaný "Cérna". "Keď som začínal vo farbách ŠK Železničiari, nemali sme ani štyridsať kíl sadry na vyznačenie čiar na ihrisku. Hrávali sme vtedy v Ťahanovciach. Pamätám sa, že som zháňal aspoň nejaký biely prášok z vápna alebo omietky, aby sme mali čím vysypať ´lajny´. A plagáty pred zápasmi sme museli maľovať sami, a sami sme ich aj vylepovali po meste." Veru, také boli futbalové začiatky v novom klube, keď o poriadnom ihrisku ešte nebolo ani chýru ani slychu.
To sa začalo budovať v roku 1947. A ako? Na to si spomína jeden zo zakladajúcich činovníkov ŠK Železničiari ing. Oto Kvarda: "Na riaditeľstve dráhy som bol vtedy prednostom oddelenia pre výkup pozemkov. Pamätám sa, že som sa podujal zabezpečiť peniaze na nákup pozemku a výstavbu ihriska. Išiel som za povereníkom dopravy, pretože vtedy sa na takéto investície nemusel predkladať súhlas Štátnej plánovacej komisie, ani investičného štúdia, ani neboli potrebné posudky a vyjadrenia kadejakých komisií ako teraz. O pol hodinu som mal v aktovke šek na 10 miliónov korún na nákup pozemkov a vybudovanie štadióna. Vyhliadol som si poriadne pole za mestom, tam kde dnes stojí areál Lokomotívy a zamerali sme ho. Vtedy tam bolo oráčisko, samá kukurica a zemiaky..."
Začalo sa robiť bez akejkoľvek rozpočtovej a projektovej dokumentácie, ale s veľkým nadšením. No ako rýchlo pokračovali brigádnické práce, tak pomaly napredovalo vypracovávanie projektu. Nebol totiž vypracovaný ani územný plán mesta Košice a projektanti územného plánu boli každý iného názoru. Z týchto príčin sa museli v roku 1952 zastaviť práce na už takmer hotovom tréningovom ihrisku a prijať takmer úplne nová koncepcia výstavby hlavného štadióna. Ten bol totiž podľa nových plánov práve v priestoroch tréningového ihriska. O dva roky neskôr projektanti zas žiadali ďalšiu zmenu, aby os nového štadióna presne zodpovedala osi Komenského ulice. Opäť musel nastúpiť buldozér a podľa toho premiestniť zeminu...
Prieťahom urobila koniec až štúdia architektov Greča a Gabrínyiho, vypracovaná z iniciatívy Krajského národného výboru v Košiciach, a až na jej základe sa v roku 1956 začal všešportový štadión budovať. V územnom pláne mesta bol zapracovaný s určením ako "reprezentačný štadión mesta Košice".
Chvíľu trvalo, kým sme sa prehrýzli anabázou budovania športového stánku v Čermeli, ale inak sa nedalo. Aj to v čo najkratšej podobe. V "lokystickej kronike" sa ešte píše aj o neúnavnej práci brigádnikov, starostlivosti funkcionárov i telovýchovných orgánov, že celá výstavba bola zaradená do akcie "T", že pomáhalo i mesto v rámci akcie "Z"... Trávička sa zazelenala na hracej ploche hlavného ihriska už v roku 1956, a v roku 1958 boli hotové aj plány na výstavbu krytej tribúny a príslušenstva k ihriskám. V auguste roku 1959 bol štadión v takom stave, že pri príležitosti 15. výročia Slovenského národného povstania a Dňa železničiarov mohol byť odovzdaný do čiastočného užívania.
Písal sa 15. august 1959. V ten krásny slnečný deň sa vraj na tribúnach novučičkého športového stánku zišlo okolo 10-tisíc divákov, medzi nimi veľký počet železničiarov i kadejakých rezortných, mestských, okresných, krajských a najmä straníckych papalášov. Do Košíc sa na tú slávu unúval aj samotný šéf Slovenského ústredného výboru ČSTV, súdruh Richard Nejezchleb. Aby odovzdal Košičanom štadión do užívania.
A kto iný by mal právo prvého zápasu, ak nie zástupcovia modrej armády. Železničiarov ČSR reprezentovali hráči TJ Lokomotíva, a tí veru kolegov z Nemeckej demokratickej republiky vôbec nešanovali. Prvý futbalový výsledok z Čermeľa znel - 3:0, pre našich. Šiesteho septembra 1959 bol vraj v hľadisku obecenstva trojnásobok. To sa hral už prvý oficiálny zápas reprezentačných družstiev, aj keď len B-tímov ČSR a SSSR. Domáci vyhrali 3:2 a klubový kronikár po zápase zaznamenal: "Bola to prvá zaťažkávacia skúška nového štadióna, ktorá dopadla po každej stránke veľmi dobre. Menšie nedostatky vyplynuli viac z nedostatku skúseností usporiadateľského zboru, ako snáď z nedostatkov nového štadióna."
Po tomto stretnutí už štadión patril A-mužstvu Lokomotívy a jeho majstrákom v II. lige. Rozhodnutím výboru TJ sa do pamätnej knihy "budú zapisovať všetky majstrovské zápasy, hlavne A-družstva, a význačnejšie priateľské, hlavne medzinárodné zápasy s uvedením ich výsledku..."
Vtedy ešte nik z členov Lokomotívy ani len netušil, že tam raz bude zmienka aj o takých slávnych kluboch ako AC Miláno či Austria Viedeň, že do Čermeľa zavítajú aj viaceré reprezentačné výbery, počnúc mládežníckymi, až po A-tímy, že na škvarovom ovále sa uskutočnia významné ľahkoatletické udalosti, že chýr o jednom z najmodernejších (na tú dobu) štadiónov, neskôr aj jedným z prvých u nás s umelým osvetlením, zaletí aj k slávnym manželom Zátopkovcom, či guliarovi Skoblovi, ktorý tu v roku 1960 v rámci atletického stretnutia Slávia Košice - Dukla Praha prekonal československý rekord, že "Bránou borcov" budú vbiehať na atletickú dráhu najlepší svetoví maratónci, ako Etiópčan Bikila či Američan Edelen...
To je len hŕstka osôb a udalostí, ktoré patria k histórii železničiarskej telovýchovnej jednoty, tvorenej nielen futbalistami a niekoľkými priekopníckymi oddielmi, ktoré stáli pri jej vzniku. V polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia mala modro-biela rodina 24 životaschopných členov, k futbalu, atletike, plávaniu, zápaseniu a boxu sa postupne pridávali ďalšie športové odvetvia, ako šerm, kolky, basketbal, volejbal, tenis, stolný tenis, bežecké lyžovanie, cyklistika, hádzaná, kanoistika, džudo, hokej, šach, turistika, mototuristika, krasokorčuľovanie, sánkovanie, bedminton či umelecká gymnastika. A mnohé z týchto športov sa mohli popýšiť aj osobnosťami, ktoré modro-biele farby preslávili. Na domácich i medzinárodných kolbištiach, ba aj pod olympijskými kruhmi.
Spomeňme aspoň pár reprezentantov, ktorí patria k tomu najlepšiemu čo sa ku klubovej príslušnosti značky TJ Lokomotíva hlásili. Futbalový majster Európy z Belehradu Jozef Móder, zlatý olympionik z Moskvy a brankár bronzového mužstva z ME v Taliansku 1980 Stanislav Seman, najlepší futbalista ČSSR v roku 1981 Ján Kozák, bronzový zápasník z helsinskej olympiády 1952 Mikuláš Athanasov, cyklokrosár Peter Hric, basketbalistky Irena Bartošová-Medvecká, Ľudmila Krajčová-Beňová či Renáta Hiráková, kanoista Milan Kučera, zápasník Miroslav Luberda či stolná tenistka Oľga Dzelinská. Alebo tréneri Attila Boris, František Anton Čižmárik, Gabriel Dajko, František Fecko, Jozef Horňák, Ondrej Ištók, Jozef Jankech, Gabriel Juhász, Jaroslav Kozák, Jozef Kožárik, Milan Moravec, Henrich Szieber či Ladislav Šosták. A desiatky a desiatky ďalších...
Niektorí z nich už medzi gratulantmi pani Lokomotíve k šesťdesiatke nie sú, lebo je to úctyhodný vek, akého sa populárna košická "téječka" práve dožíva. A že to boli roky krásne, svedčia aj slová jedného z nestorov košického športu a človeka, ktorému tiež bola pani Lokomotíva na pár rôčkov sťa vlastnou maťou, Jána Margitu staršieho. Robil jej tajomníka v rokoch 1971-75. "Keď ma vtedajší predseda Lokomotívy Jozef Švábovský oslovil, či nechcem nastúpiť na miesto po odchádzajúcom tajomníkovi Rudolfovi Jurčákovi, musel som rozmýšľať či zvládnem prechod zo sveta čísel, v ktorom som žil ako zamestnanec Východoslovenských energentických závodov, do sveta ľudí. Aj spätne, po viac ako tridsiatich rokoch, som presvedčený, že som sa rozhodol dobre. Bolo to najkrajších päť rokov v mojom živote, za ktoré sa musím poďakovať svojím spolupracovníkom v TJ, i svojej rodine, manželke a trom synom. No za to, že môžeme to šesťdesiate výročie Lokomotívy teraz oslavovať, patrí asi najväčšia vďaka Ľudovítovi Benickému, ktorý túto modrú armádu rozhýbal."
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
