Vďaka hudba stretol Michaela Jacksona a mohol podať ruku anglickej kráľovnej

Len jeden Slovák sa môže pochváliť, že je vlastníkom prestížnej anglickej muzikantskej ceny Grammy. Je ním košický rodák Ernest Berger. Po roku 1968 emigroval a práve to mu umožnilo koncertovať po celom svete, stretnúť sa s významnými muzikantmi a dostať sa medzi svetovú hudobnú špičku. Vždy sa rád vracia do Košíc a návraty do rodného mesta mu stále vháňajú slzy do očí...

Naposledy len pred pár dňami - ho do Košíc priviala príležitosť zaspievať si na jednom pódiu so starými kamarátmi. V rámci osláv Dňa mesta Košice sa totiž v pondelok uskutočnil v GeS klube koncert s názvom 1. máj v rytme spomienok. Vďaka nemu sa po čase E. Berger zvítal s Gejzom Szabadosom, Helenou Okresovou či Eugenom Švábom... "Bolo to pre mňa čosi úžasné a bez hanby sa priznám, že ma to veľmi dojalo a rozplakalo. Aj keď som totiž po revolúcii prišiel domov za rodinou, nikdy som nemal príležitosť stretnúť sa s kamarátmi muzikantmi. Bolo to 40 rokov, čo sme sa nevideli a keď sme konečne mali tú možnosť sa stretnúť, tak ma to rozplakalo...," priznal sa E. Berger - či ak chcete Bilbo, ako ho mnohí familiárne volajú.

Nebolo to však tak dávno, čo bol vo svojom rodnom meste naposledy - začiatkom tohto roka. "Nanešťastie práve na Silvestra totiž zomrela moja mamička... Pamätám si však, aké to pre mňa bolo, keď som sa od môjho odchodu vrátil do Košíc po prvý krát... Bolo to v roku 1984 - po 28 rokoch. Mal som však pocit, ako keby som nikdy nebol odišiel. Človek sa vráti a vidí, že ho tu všetci poznajú... Bolo to absolútne fantastické..."

Po tom, čo v roku 1968 emigroval, mu bolo úplne jasné, že do Košíc sa tak skoro nevráti... "Preto som veľmi pozorne sledoval udalosti, ktoré sa tu udiali v roku 1989. Bola to pre mňa nesmierna úľava, lebo som si uvedomil konečne sa môžem vrátiť domov. Doslova mi spadol kameň zo srdca. Veľmi som sa z toho tešil konečne som mohol ísť pozrieť svoju mamku! Musel som však ešte niekoľko rokov počkať, lebo som mal príliš veľa pracovných povinností vždy sme boli na nejakom turné. V roku 1994 som však mal voľno a vtedy som si povedal konečne idem domov! Musím však priznať, že som mal aj isté obavy nevedel som, ako ma tu príjmu, do čoho vlastne idem... Bál som sa aj, čo bude na hraniciach... Ale všetko šlo v poriadku a keď ma prišla privítať sestra, mal som pocit, ako keby som nikdy nebol odišiel. Bolo to čosi, čo si niekto, kto nemá takéto skúsenosti, nevie ani len predstaviť..."

Doma je dnes v Londýne

Už niekoľko rokov je pre E. Bergera domovom Londýn. Žije tam od roku 1984, kedy sa aj oženil. "Tam som sa usadil a už 12 rokov tam bývam. Pochodil som však celý svet. Kým som bol slobodný a teda aj voľný, tak sa to dalo," podotkol s úsmevom. Počas svojej bohatej muzikantskej kariéry sa nevyhol vari ani jednému štátu v Európe, zahral si aj v USA či mnohých štátoch južnej Ameriky. "S kapelou sme pochodili celý svet. Väčšinou sme mali šesťmesačné turné. Takže sme pol roka hrali v Amerike, vrátili sme sa a šli na pol roka hrať po európskych štátoch... Chodili sme medzi Európou a Amerikou a medzi tým nahrávali albumy... V USA som žil päť rokov."

Aj keď pochodil takmer celý svet, E. Berger veľmi dobre vie, čo odpovedať na otázku, kde sa mu páčilo najviac. "Na Hawai! Neviem presne povedať, čím to je, no určite je to Hawai. Možno aj kvôli tomu teplu a navyše tie polonahé dievčatá... Veľmi sa mi tiež páčilo v Mexiku. Tam som strávil takmer dva roky. Bolo to ešte pred tým, než sme dali dohromady americkú kapelu. Ešte s bratovou kapelou sme dostali trojmesačnú zmluvu na hranie v Mexico City. Tak sme sa im zapáčili, že nám ponúkli angažmán v Acapulcu. A to rovno na celú sezónu, takže deväť mesiacov. To boli fantastické časy! Niekomu sa môže zdať deväť mesiacov v jednom meste veľa, ale vôbec to nebolo nudné... Každé dva týždne sa tam totiž menili turisti, vždy prichádzali noví ľudia..."

Ak však otázka znie kde sa cíti najlepšie, odpoveď je tiež jednoznačná doma v Košiciach... "To sa nedá porovnať, aké to je, keď som doma... Zaujímavé je, že keď som bol s kapelou Heatwave v 70-tych a na začiatku 80-tych rokov na svetovej muzikantskej špičke, tu v Košiciach o mne takmer nikto nevedel. Naše skladby, aj keď boli veľkými hitmi, sa tu nehrávali. Ale v Maďarsku či Poľsku áno... Som veľmi rád, že dnes konečne aj tu uznávajú to, čo som v živote dosiahol... Lebo fakt je ten, že niet ešte Slováka, ktorý by bol v muzike dosiahol takú špičku ako ja..."

Zo svojej kariéry si E. Berger najviac váži to, že sa vďaka hudbe mohol stretnúť sa tými najvýznamnejšími muzikantmi sveta. "Mohol by som tu dlho menovať veľké mená svetovej hudby, no napríklad Quincy Jones či Michael Jackson. Stretnutie s ním bolo veľmi krátke. Štvrtú platňu sme totiž s našou skupinou nahrávali v štúdiu, kde nahrával aj on. Navyše nás klavirista mu písal skladby pre album Thriller... Pre mňa to bolo fantastické stretnúť sa s takýmto človekom, lebo je to vzácna vec..."

Do kategórie rovnako vzácnych stretnutí môže E. Berger zaradiť aj niekoľko sekúnd, ktoré strávil v tesnej blízkosti anglickej kráľovnej Alžbety. "Tiež to bolo veľmi krátke... Keď totiž v Anglicku niekto dosiahne úspech, ktorý navyše prináša do anglickej pokladne peniažky, tak kráľovná si to veľmi váži. Je za to vďačná a takýmto ľuďom dovolí stretnúť sa s ňou... Podal som jej ruku a uklonil sa, na viac nebol čas ani príležitosť. Mal som však z tejto udalosti veľký rešpekt, veď len tak hocikto sa k anglickej kráľovnej nedostane... Som pyšný na to, že som sa dostal do okruhu týchto ľudí..."

Už šesťročný "mlátil" do bubnov

V Anglicku dosiahol E. Berger uznanie už v roku 1977, keď za skladbu Boogie Nights získal cenu Grammy... O nej ale ako mladých chlapec, keď si prvý krát sadol za bubny, ani len nesníval... Muzika mu učarovala ešte ako dieťaťu... "Bolo nás doma päť detí štyria chlapci a jedna sestra. Rovnako to bolo u bratrancov Szabadosovcov. A Juraj Szabados bol najlepší muzikant v Košiciach a to malo na nás veľký účinok... Celá rodina sme ho počúvali, keď cvičil. Chodili sme sa na neho pozerať... Potom Szabadosovci už ako deti začali hrať a my sme s bratmi založili skupinu Bim Bam Bom... Mal som šesť rokov a už som búchal do bubnov. Našťastie to mamke nevadilo. Bývali sme totiž na vtedajšej Leninovej ulici v dome, ktorý dnes patrí Slovenskému technickému múzeu. Bol to starý dom s veľmi hrubými stenami, takže aj keď sme všetci bratia spustili, nebolo to počuť ku susedom, dokonca ani k mame do kuchyne... Bola to jednoducho fantázia..."

V kapele The Specters spolu s bratmi brázdil všetky slovenské mestá, no podarilo sa im ísť koncertovať i do zahraničia. Raz sa z neho už nevrátili... "S bratom a s Jurajom Glezgom sme šli do Fínska. Ešte pred tým, než Slovensko obsadili Rusi, sme mali vybavenú zmluvu i víza... Dokončili sme turné po Slovensku a hneď na to sme odchádzali do Fínska. Šli sme celá veľká kapela aj s Eugenom Švábom, Pištom Szabadosom... Najprv sme strávili vo Fínsku dva mesiace. Lenže sme sa veľmi páčili, tak si nás nechali na ďalších deväť mesiacov. Bola to paráda, lebo som si mohol dovoliť kúpiť si poriadne bubny. Také, ako som vždy chcel. Keďže som vedel, že tam budeme dlhšie a že si môžem dovoliť bubny splácať, tak som si ich konečne mohol kúpiť... Legálne s vízami a platnou zmluvou sme teda ešte hrali vo Fínsku, Nemecku, Švajčiarsku... Potom nám však skončili zmluvy polovička kapely si povedala, že sa vráti na Slovensko a druhá, že ostane vonku a bude ďalej hrať po svete..."

E. Berger si vybral druhú možnosť... Do Košíc sa už nevrátil, aj keď mu bolo jasné, že ako emigrant možno do konca života neuvidí rodinu a nebude sa môcť vrátiť na Slovensko... "Vedel som však, že na Západe budem mať možnosť zarobiť oveľa viac peňazí... Najviac ma bolelo to, že som nebol s rodinou. To mi veľmi chýbalo... Popri tom všetkom som však rád, že som sa vtedy takto rozhodol, lebo inak by som nedosiahol všetky tie úspechy..."

Uchytiť sa v zahraničí však nebola prechádzka ružovou záhradou. Kapitalizmus fungoval na úplne iných princípoch ako socializmus, na ktorý bol E. Berger z domova zvyknutý... "Keď sme hrávali u nás, tak to nebolo nikdy dlhšie ako štyri hodiny. V Nemecku to bolo iné. Museli sme sa starať o zábavu po celý večer a bez prestávky. Začali sme jazzom na rozohratie, prešli sme na tanečnú muziku, urobili sme nejakú show a keď už bolo neskoro, opäť sme prešli na pokojný jazz... Bola to ako robota v bani desať hodín v kuse a bez prestávky. Nič iné nám neostávalo len hrať a hrať a hrať... Hrali sme celé spektrum muziky a nemali sme si kedy oddýchnuť. Bola to škola života. Ja som totiž nikdy muziku neštudoval a ani som si nikdy pred zrkadlom neskúšal hru na bubny. Hral som pred ľuďmi. To bol však vždy môj cieľ..."

Najlepší kamaráti sú tí z detstva

O emigrantoch sa vraví, že nech sa usadia kdekoľvek, nikde sa necítia doma tak, ako vo svojom rodisku... "V istom zmysle je to pravda. Lebo v Londýne mám manželku i svoju prácu, no nedá sa to porovnať so Slovenskom. Londýn nie sú Košice! V Anglicku poznám veľa ľudí a mám tam aj priateľov, lenže to je iné... Nemám tam ani rodinu iba tú z manželkinej strany. Kamaráti, ktorých som si tam našiel, mi nikdy nebudú takí blízki, ako tí v Košiciach. Lebo kamaráti z detstva tí sú najlepší, takých už nikdy nezískam..."

Aj napriek tomu, že ho emigrácia obrala o priateľov z detstva a o rodinu, nikdy neoľutoval, že odišiel zo Slovenska... "Keby som nebol odišiel, nikdy by som nebol dosiahol to, čo som dosiahol... Chcel som sa presadiť a dať zo seba to najlepšie, čo v mne bolo. A tu to nešlo... Aj preto sa teraz snažím pomôcť slovenským muzikantom presadiť sa na Západe. Spoznal som košickú speváčku Annu Gajju a budem sa snažiť pomôcť jej preraziť vo svete. Do Londýna som vzal master s jej skladbou, prerobili sme to, prispôsobili, nahrali vokály po anglicky a uvidíme, čo z toho bude... Ak by sa jej podarilo preraziť aj za hranicami, bola by to doslova paráda. Nám nemal kto takto pomáhať... Preto sa ja snažím dnes podať pomocnú ruku slovenským muzikantom. V hlave mám veľa plánov... Muzika je totiž univerzálna. Keď je dobrá, páči sa všade na svete..."

E. Berger má za sebou bezpochyby bohatú kariéru. V posledných rokoch sa preto snaží užiť si aj trochu oddychu. "Nie som na to veľmi dobre zdravotne... Pred rokom som absolvoval náročnú a ťažkú operáciu, takže už to nie je čo bývalo... Rád si však ešte zahrám, lebo bez toho by som nedokázal existovať - no dnes už radšej len taký pokojný jazz. Fungujem najmä ako producent. Keď spoznám dobrého speváka, speváčku či kapelu a vidím, že robia dobrú muziku, snažíme sa z toho čosi stvoriť... Takže dnes už najmä produkujem, no stále chcem, aby moja práca bola spojená s muzikou."

Mnohé producentské plány sa E. Bergerovi spájajú aj so Slovenskom. Najbližšie sa však do rodných Košíc chystá nie pracovne, ale na dovolenku. "Mal by som prísť v lete. Ozval sa mi totiž starý kamarát Ľuboš Kelčik, ktorý žije v Sydney. Napísal mi, že v júli príde do Košíc. Tak som si povedal, že vtedy prídem aj ja a zaspomíname si na staré časy," dodal E. Berger na záver.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Sochy pozerajú na obyvateľov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári