Kto chcel zjesť živú húsenicu, musel jej najprv odhryznúť hlavičku
Košičan Ján Halás je rodený cestovateľ. Na bicykli zjazdil väčšinu Európy, ale už má za sebou aj dve cesty do ďalekej Ázie. Jeho zatiaľ poslednou destináciou bola Indonézia. Krajina o rozlohe prevyšujúcej polovicu Európy, ktorú tvoria stovky ostrovov, roztrúsených v nedoziernych priestoroch Tichého oceánu.
V októbri minulého roku sa s kamarátom Jurajom vybrali na mesiac na opačnú pologuľu s úmyslom objaviť krásy krajiny pre suchozemcov zo strednej Európy vskutku exotickej. Ich cesta viedla z viedenského letiska do Kuala Lumpuru a odtiaľ už do hotela Wina Cottage na ostrove Bali. Znamenalo to okolo 15 hodín čistého času vo vzduchu. Čakanie v Kuala Lumpure bolo veľmi príjemné. Je tam veľmi veľké a super moderné letisko. Medzi jeho jednotlivými časťami premáva vláčik bez vodiča, ktorý Košičania veľmi obdivovali.
Samotné Bali je nádherný tropický ostrov. Neexistuje tam priemysel, hospodárstvo funguje len z turizmu a pestovania ryže. "Je to úplne zelený ostrov," spomína J. Halás. "Je veľký asi ako východné Slovensko, ale je na ňom osem kráľovstiev a mnoho dedín je dokonca úplne nezávislých. V niektorých sú rôzne osobité požiadavky, napríklad sa tam nesmie chodiť v krátkych nohaviciach. Museli sme mať obviazané sarongy, akési zástery. Celkom milou zvláštnosťou je skutočnosť, že na ostrove je sviatok snáď každý deň. Oslavuje sa všetko možné, samozrejme vždy v inej časti ostrova, v inej dedine. Domáci sa už týždeň do predu chystajú na oslavy, ako my na Veľkú noc."
Na slávnostne prestretom stole nesmie chýbať ryža, mäso a zelenina, ktoré tvoria bálijské špeciality. Až 90 % stravy je vegetariánskej, ale je sa aj mäso, hlavne kuracie a byvolie. "Zelenina je približne taká, ako u nás. Mrkva, pór, cibuľa, ale oni ju vedia inak pripraviť. A napríklad aj syr tofu, ktorý u nás nie je veľmi v obľube, pripravujú na nekonečne veľa spôsobov. My sme to chrumkali, bolo to výborné a pritom sme ani nevedeli čo to je," spomína na gurmánske zážitky J. Halás. Okrem kulinárskej zručnosti, Bali vo svete preslávili aj sochy vyrezávané z dreva. "Je to zrejme najkvalitnejšia drevorezba na svete. Z jedného kusa dreva vedia vytvoriť úplné zázraky. O rozsahu mravenčej práce svedčí niekoľko faktov. Na sochách o veľkosti človeka robia aj traja rezbári v priemere jeden rok. Zvláštnosťou je povchová úprava, ktorá sa robí brúsením a leštením stále jemnejším pieskom a štetcami až do vysokého lesku dreva. To potom vyzerá, akoby bolo nalakované, ale to je len vyleštené." Ku koloritu patria aj opice makaky, ktoré sú skutočne drzé ako opice...
Ostrov Bali sa do nechcenej pozornosti médií dostal po bombových útok na hoteli v letoviskách. Reštaurácia Raja ešte v čase návštevy Košičanov nebola opravená. "Tieto útoky sú zamerané veľmi pesne, pretože v tej štvrti bývajú turisti z Ameriky a Západnej Európy. Náš hotel bol podľa miestnych mimo nebezpečenstva, lebo neležal v štvrti pre bohatých," konštatoval košický cestovateľ. Okrem prírodných krás a pláží je jedným z dôvodov a cieľov návštev "tiež turistov" takzvaná "sex turistika". Aj podľa J. Halása na tom niečo bude, lebo je si z "čoho vyberať". Táto oblasť, ale leží mimo jeho záujmu, podobne ako ďalšia miestna atrakcia. Raj pre surfistov, pláž Kuta, kde sa ani nepláva, len surfuje.
hhhhhhhhhhhh
Druhou destináciou mesačného pobytu v Indonézii bol ostrov Papua Nová Guinea. "Leteli sme tam štyri hodiny, čo predstavovalo asi 2500 km letu nad morom. Indonézia je neskutočne rozsiahla. Je to takmer 5 000 km od jedného konca na druhý. Tvorí ju okolo 13 000 ostrovov, pričom veľké množstvo z nich je neobývaných. Nie je tam nikto, lebo tam nie je pitná voda."
Ostrov Papua Nová Guinea je veľký ako polovica Európy. Medzipristátím pri ďalšom lete do jeho vnútrozemia bolo mestečko Timika. V jeho blízkosti sa nachádza najväčšia zlatá baňa na svete. "Až na mieste sme zistili, o čo ide. Dôkazom jej prítomnosti boli nesmierne prísne bezpečnostné opatrenia na letisku. Aj napriek tomu, že naše lietadlo tu len dopľňalo palivo, všetci pasažeri sme boli pod dozorom množstva vojakov odprevadení do vyhradeného priestoru. Pri opätovnom nastupovaní sme prešli dôkladnou kontrolou, porovnateľnou s medzinárodnm letiskom. Kto vie, koľkým robotníkom sa občas podarí niečo prepašovať..."
Ďalšie mesto na ostrove - Vamena je doslova utopené v strede nepreniknuteľnej džungle, akoby vystrihnuté z dobrodružných románov, či filmov. Jedinou možnosťou ako sa tam dostať je letecké spojenie, pretože po zemi, stovkami kilometrov džungle to doteraz nikto nedokázal. Samotný let do vnútrozemia na staručkom vrtuľovom lietadle Fokker bol malým napínakom nervov. Radostný úsmev po šťastnom pristátí trochu zmrazil pohľad na vykladanie množstva sudov z benzínom, ktoré sa vygúľali z nákladového priestoru. Núdzové pristátie, v pralese aj tak takmer nemožné, by sa s takýmto nákladom nemohlo skončiť dobre.
Vo výške 2500 metrov, kde leží Vamena, sa rozprestiera pozemský raj, nepreniknuteľný prales s nespočetným množstvom rastlinstva a živočíšstva. V našom podnebí však už ide o horské pásmo, kde by sme mohli čakať akurát prízemné kríčky a kamzíkov. Začalo hľadanie ubytovania. Miestnym špecifikom je nemožnosť vyjednávať cenu. Akonáhle sa začne vyjednávať, prichádza odmietavý postoj. Turisti tu predsa nie sú na to, aby si vymýšľali, ale platili. Tvrdý postoj je daný situáciou. "To sme pochopili hneď ako sme sa ubytovali," spomína J. Halás. "Hotelová izba predstavovala priestor tri krát štyri metre. Išlo o budovu niekdajšej misie. Nádejne vyzerajúca toaleta a umyvadlo však nepriniesli celkom ten efekt, ktorý sa očakával. Voda totiž tečie len pol hodinu denne a tak, pokiaľ nestihnete vykonať čo treba v tomto čase, ostáva jedinou nádejou zachytenie si vody do nádoby na neskoršie použitie. Podobný režim funguje s dodávkou elektrickej energie. Ide len vo vyhradenom čase. Po uvedomení si, že všetko, čo sa tu nachádza a spotrebováva, sa muselo doviesť letecky, je vnímanie takéhoto úsporného režimu pochopiteľné."
Vyúdení predkovia
Niekoľko dní sa Košičanom podarilo prežiť nielen v meste, ale aj medzi miestnymi domorodcami, žijúcimi v takzvanej "civilizovanej" džungli. Teda tam, kde síce žijú miestni obyvatelia viac menej pôvodným štýlom života, ale už majú kontakt s ostatnou civilizáciou. Pretože stále sú hlboko v pralese miesta, osady a kmene, s ktorými sa "biely" muž ešte nikdy nestretol. Medzi prvými gestami, ktoré sa miestni naučili používať pri styku s občas sa objaviacimi turistami, bolo pýtanie si cigarety. "Napriek tomu, že sme obidvaja nefajčiari, mal som pripravených niekoľko balíčkov na ´výmenné´ účely. Po obdarovaní sa z nás stali najväčší kamaráti. Domorodci chodia oblečení vo svojich tradičných odevoch. To znamená prakticky nahí, len na svojich penisoch majú navlečené známe rúrky, zvané koteky. Ako logika napovedá, dlhšiu rúrku má dôležitejší člen spoločnosti, kratšiu mladší a menej úspešný."
Kým hotelová izba vo Vamene sa zdala nanajvýš skromná, potom kruhové obydlie so slamy nazývané honai, je vyslovene sparťanské. Varenie sa doteraz príliš nevzdialilo od pavekých spôsobov. Do vyhradenej jamy sa naukladajú rozžeravené kamene z pahreby a na nich sa varí. Väčšinu jedálneho lístka tvoria bataty - sladké zemiaky a rôzna zelenina. Citrónové listy a listy z čierneho korenia sú bežnou súčasťou. Osobitou zložkou miestnej potravy sú betelové orechy. Žujú ich všetci od malých detí, cez ženy až po najstarších mužov. Vysvetlením takej obľúbenosti je, že je to slabá droga, ktorá má povzbudzujúce účinky. Asi najväčšou raritou, ktorú odvážnejší z dvojice Slovákov okoštoval z miestnej kuchyne, boli živé húsenice. "Po prekonaní psychického bloku som zistil, že sú veľmi dobré. Chutili ako kuracie mäso s kokosom, jemne okorenené. Keby ste naozaj nevideli, čo jete, chutilo by to hoci komu. Treba ich ovšem vedieť jesť, pretože keby ste si húsenicu dali do úst vcelku živú, mohla by vás pohrýzť, preto ju treba rozhryznúť a hlavičku zahodiť. Tá s hryzadlami aj tak nie je dobrá."
Ako surová teda miestna húsenica celkom chutila, ale to nie je jediný spôsob jej konzumácie. "Z palmových listov spravili slamky, ako špajdle u nás, vyškvarili húseničky pekne na ohni a vtedy to len bola delikatesa." Naopak známe plody môžu byť občas zradné. Na pohľad bežné mandarinky boli v skutočnosti dvakrát kyslejšie ako citrón a nadôvažok ešte aj horké. Na trhu je možné nájsť pračudesné plodiny, ktoré si Európan ani netrúfne niekam zaradiť, či medzi koreňovú zeleninu, alebo ovocie. A dohodnúť sa z miestnymi na názve tiež nie je možné. Po anglicky rozpráva málokto a na Papui je okolo sedemsto miestnych nárečí.
O kultúre "lovcov lebiek? sa toho narozprávalo dosť a určité, aj keď mnohokrát skreslené predstavy o nich máme. Ale úplným prekvapením bolo zistenie, ako zaobchádzajú so zosnulými predkami. "Oni ich vyúdia a uschovajú. Doslova vyúdia, v tom zmysle ako si to predstavujeme. Zavesia ich v domčeku - honai a tri mesiace udržujú oheň, respektíve dym. Z úcty k predkom sa samozrejme stal postupom doby aj zaujímavý zdroj príjmu. Fotka pre turistu stojí 15 dolárov." Zbierku J. Halása obohatila aj originálna sekerka s kamenným hrotom, určená na prebíjanie lebiek.
Hororové Komodo
Civilizácia, alebo niekedy aj "civilizácia" však preniká aj sem. V osadách bližšie k osídleniam prisťahovalcov sa život mení. S prvými pokusmi o vnesenie náboženstva a civizácie prišli misionári. Táto snaha však prinášala neočakávané dôsledky. Nosenie oblečenia, tričiek sa môže zdať ako dobrý nápad, ale kedže miestnym nikto nepovedal, že ich treba často prať a čistiť, došlo k vzniku chorôb. Okrem iného aj preto, že nahé telo po daždi rýchlo vyschne, ale v mokrom oblečení často človek prechladne. Zakázané zabíjanie hadov a iných zierat tiež nie je logické z pohľadu udžania rovnováhy prírody. Na ostrove totiž niet väčších predátorov, ktoré by sa starali o udržanie populačnej rovnováhy a tak sa niektoré druhy, v minulosti prirodzene regulované lovom premnožujú.
Poslednou destináciou putovania Košičanov bol ostrov Komodo. V čase návštevy tam nepršalo už tamer rok, takže začali vysychať aj kaktusy. Zvláštny životný osud má aj miestna Takorová palma, ktorá rastie 25 rokov, potom raz zakvitne a vyschne. Medzi nepríjemné pocity, ktoré vzbudzuje fauna ostrova, možno okrem známych Varanov komodských zaradiť Kalone. Sú to netopiere, ktoré majú rozpätie kídiel až jeden meter. V zbierke J. Halása je pútavý snímok, akoby momentka z hororu, kde sa na pozadí krvavo červenej večernej oblohy vznáša na lov kŕdeľ týchto tvorov. Žiaľ farebná atmosféra snímky nie je vhodná na reprodukciu do novín. Na podfarbenie možno dodať, že tu nie sú výnimočné 15-centimetrové pavúky.
To sa už ale čas vyhradený na potulky tropickými ostrovmi Indonézie naplnil a dvoch Košických cestovateľov už čakala len dlhá cesta domov. V hlavách sa už ale rodili plány na ďalšie výpravy. O nich niekedy nabudúce.
Dušan Kamenský
Autor: Sochy pozerajú na obyvateľov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
