Poslovia podávali denne maratónske výkony, keď museli prejsť v lete päť a v zime šesť míľ s nákladom pošty a zbraňou
Predchodcami poštových doručovateľov boli poslovia - bežci alebo jazdci na koni.
V špecializácii dvestotridsiatich zamestnaní v Košiciach v rokoch 1393 - 1405 sa uvádza aj šestnásť zamestnaní v správe mesta, vrátane richtára, radného a notára, medzi ktorými je aj bežec - posol. Zmieňujú sa o ňom trikrát mestské písomnosti ako o lewferovi, lauferovi, cursorovi. Bežec - posol bol predchodcom poštového doručovateľa a v období 14. storočia, kedy boli Košice oproti iným mestám pokročilejšie v remeslách aj obchodných stykoch, bežec - posol vykonával svoje zamestnanie mimo Košíc, kam doručoval správy. Pošta v Košiciach bola prvá v Levočskom dome, stanice začali vznikať v 16. storočí. Svojich poslov mali okrem miest župy, šľachtické sídla i cechy.
Na vlastných nohách alebo na koni
Staršia literatúra uvádza, že poslovia, tak ako aj apoštoli chodili "per pedes apostolorum", čiže na vlastných nohách, pešo. Neboli vystavení iba vplyvom počasia v jednotlivých ročných obdobiach, ale aj nástrahám, číhajúcim na cestách-necestách, po ktorých sa mali dostať k adresátovi. A nepohybovali sa po obchodných cestách, ako kupci a povozníci, ktorí nemuseli sami, ale viacerí čeliť zbojníkom. Posol musel byť fyzicky zdatný, obratný, mať vzdelanie, pretože aj to patrilo ku kritériám, ktorým musel vyhovieť, preto medzi poslami boli aj mladí muži šľachtického pôvodu. Posol sa musel dohovoriť trojjazyčne - vo svojom jazyku, teda v nárečí, po nemecky a rozumieť latinčine. Bola to náročná, nebezpečná, ale dobre platená práca. Mesto Bardejov malo okolo roku 1470 posla Petra, ktorý prinášal správy aj košickému richtárovi a zarábal ročne 20 zlatých. Posol - bežec alebo peší posol mal určený denný výkon - v lete to bolo šesť míľ a v zime o jednu míľu menej, posol - jazdec na koni musel v lete prejsť za deň sedem a v zime šesť míľ, čo bol najmä pre pešieho posla maratónsky výkon (jedna míľa bola 7,5 km). Poslov mali mestá, cechy, župy, jednotliví šľachtici. Posla poznali podľa oblečenia a znaku mesta, pre ktoré túto prácu vykonával. Bol vyzbrojený mečom, halapartňou alebo kopijou.
Poštové stanice
Poštové stanice, ktoré vznikali v 16. storočí zamestnávali zdatných poslov a pri mestských hostincoch zriaďovali stajne pre kone, ktorými prepravovali poštové zásielky. V Košiciach, tak ako aj iných mestách, ktoré boli obkolesené hradbami, bola poštová stanica najprv za hradbami, pretože poštové kone museli ustajniť aj v noci, keď bola mestská brána zatvorená a vtedajšia pošta fungovala v každú dennú aj nočnú hodinu. Medzi prvé pošty patrili pošty v Košiciach, Prešove, Drienove, Bertotovciach a prvá trasa poštovej konskej dopravy viedla z Bratislavy do Košíc cez Ružomberok, Levoču a Prešov. Postupne vznikali zájazdové prícestné aj mestské zájazdové hostince.
V Košiciach bola prvý poštová stanica zriadená v Levočskom dome na Hlavnej ulici, ktorý mesto Košice odkúpilo od Levoče. Prvým poštmajstrom v rokoch 1556 - 1565 bol Mario Anťal, ktorý mal ako povinnosť aj vydržiavanie koní. Ich počet sa od začiatkov stanice z troch rozrástol na osemnásť. Z ďalších poštmajstrov spomenieme Gabriela Soosa, Bartolomeja Paara, Jána Granata a Andreja Wolzogena (r. 1580).
Na snímke je časť z poštovej mapy s trasami poštovej konskej dopravy z roku 1792. V tom čase boli cestovné poriadky a tarify pre poštovú prepravu vydané Máriou Teréziou v roku 1743 a pretože poštové stanice sa rozširovali.
Poštová reforma
Jozef II. v roku 1783 zaviedol poriadok do ich riadenia, ktorým poveril v Uhorsku miestodržiteľskú radu. Tá zriadila osem riaditeľských obvodov miestodržiteľskej rady, pričom jeden obvod bol v Košiciach. Podliehalo mu 73 poštových úradov župách Abov, Turňa, Šariš, Liptov, Turiec, Gemer, Borsod, Uh, Bhereg, Ugoča, Marmároš, Szabolcs, Satu Mare, Bihar. Poštu dopravovali dostavníky (deligance) dvakrát týždenne a od roku 1838 denne medzi Košicami a Budapešťou a medzi Košicami a Prešovom. Dopravu poštových zásielok posilnili aj tzv. rýchlovozy súkromnej spoločnosti, prepravujúce aj cestujúcich, o čom sme písali 21. 12. 2005. Takto fungovala doprava pošty už do otvorenia železničných tratí s vlakovou poštou.
V roku 1850 miestodržiteľov v Uhorsku zriadilo poštové riaditeľstvá. Jedno bolo v Košiciach na Hlavnej č. 211-213. Jeho riaditeľom bol K. Veber. Okrem jeho zástupcu Lesniewicza pracovalo na riaditeľstve 6 úradníkov, 3 asistenti, 1 praktikant, 3 vozmajsti, 2 listov doručovatelia a 3 manipulátori. V Košiciach malo riaditeľstvo 1 poštový úrad a spravovalo 44 poštových staníc a 22 výpravní. Hlavným poštmajstrom poštových staníc bol J. Krucsay. Od 28. novembra 1856 boli Košice zapojené do telegrafnej siete a prvá linka ich spájala s Debrecínom, od r. 1859 s Pešťou, Viedňou. V roku 1867 doručili prvý kábelogram z New Yorku do Košíc. O rozšírenie telegrafných služieb sa zaslúžil riaditeľ oblastného riaditeľstva Imrich Pál. K významným osobnostiam patril Róbert Bene, riaditeľ pôšt košického obvodu od r. 1890 a kráľovský radca, Michal Schmidt, úradník a autor najúspešnejšej príručky pre prácu s telegrafom, Koloman Fazekaš, poštový radca a podpredseda Poštárskeho spolku, Eduard Bujanovics, statkár a poštmajster, ktorý zriadil dopravu pošty a osôb rýchlovozmi na trase Košice - Prešov.
Výstavbu novej pošty na terajšom mieste sa nepodarilo začať, tej napriek prípravným prácam, lebo ju prerušila prvý svetová vojna.
S jarnými mesiacmi finišovala rekonštrukcia kasární, osvetová kampaň polície medzi občanmi a príprava na obecné voľby
Jazdecká polícia hliadkovala od mája v košických uliciach, okrajových častiach i v parkoch
V apríli roku 1923 finišovali stavbári na rekonštrukcii jazdeckých kasární na Kurucovej ulici v Košiciach a najmä na výstavbe stajní pre kone jazdeckej polície aj skladov pre ich výstroj i proviant. Veď už od 1. mája mali začať hliadkovať policajti na koňoch v uliciach, parkoch a okrajových častiach Košíc. Mestské zastupiteľstvo na základe sťažností občanov sa rozhodlo venovať viac pozornosti Čermeľu "izolovanému od hliadok, kde je eldorádo zlodejov". Náklady na rekonštrukciu kasární bili okolo 400 tisíc korún. Súčasne sa rozhodlo rozšíriť hasičský zbor v Košiciach, pozostávajúci iba z osemnástich hasičov z povolania a 36 dobrovoľníkov. "Počet dobrovoľníkov nemôže byť stály," píše sa v správe. "Pre všelijaké nepredvídanosti sa môže scvrknúť niekedy i na minimum. Z tejto okolnosti sa podáva práve potreba postaviť hasičstvo mesta na pevné nohy. Bude treba usporiadať kurzy nielen v Košiciach, ale aj v okolitých dedinách, najmä pre notárov, učiteľov. V tejto veci už pán župan Ruman urobil prvé kroky."
Keď už je reč o stavaní na nohy hasičstva, rekonštrukcii jazdeckých kasární, nemali by sme obísť ani rekonštrukciu štátnej tlačiarne v Komenského ústave v Košiciach a prístavbu výrobných priestorov a kancelárií. Ani významnú udalosť, akou je čistenie umeleckých pamiatok a ich oprava. Začali na Urbanovej veži v Košiciach a sochou sv. Floriána, ktorú zub času poznačil veľmi zreteľne. Tým to asi aj skončilo, pretože nebola vytvorená žiadna komisia, ktorá by sa o opravu starala a neboli ani odborníci.
Príklady zlodejských praktík
Policajné tlačové oddelenie začalo osvetovú kampaň, ako sa majú občania a obchodníci chrániť proti zlodejom a vreckárom. Inšpektor policajného riaditeľstva Jesenský na príkladoch poučoval letákmi, článkami aj prednáškami, aké sú zlodejské praktiky...
Upozorňoval kníhkupcov, aby si poriadne "ošacovali" zákazníka, ktorý chce knihu z najvyššej police v obchode. Ako u antikvára Grossmana na Šrobárovej 49, keď vyšiel na rebrík po učebnicu a medzitým zákazník otvoril zásuvku na pokladnici a ušiel s hotovosťou. Ťažký tovar zlodeji nekradli, zato na šatstvo, sa špecializovali zlodejky. Chodili vždy po dvoch a kým predavači jednej dávali skúšať viac šiat a kabátov, druhá hodila viac menších vecí, ako desať šatiek u Selmesa na Šrobárovej, čo zbadala zákazníčka. Zlodeji si často vyhliadli obeť medzi remeselníkmi. Tak vylákali drotára Kočela pod zámienkou opravy na Peštianskej triede. Kým sa vrátil domov - robota nebola žiadna - zlodeji mu vykradli celú skriňu s bielizňou a šatstvom.
Agrárnici čakali víťazstvo
V apríli sa ešte nezvolebnievalo, ale prípravy na obecné voľby sa už na východnom Slovensku začali, najmä v Košiciach a Prešove. Košický okres mal 103 obcí, z ktorých 34 malo jedinú kandidátku republikánskej strany zamedelského a maloroľníckeho ľudu, 17 obcí jedinú kandidátku ľudovej strany. Ostatné sa delili o stranu komunistickú, kresťansko-sociálnu, sociálno-demokratickú. Agrárna čakala na víťazstvo ešte v ôsmich obciach, kde mala 50 percent členov. Všetky strany robili horúčkovité prípravy na voľby, vyjednávali, hádali sa aj osočovali. V Košiciach sa ako nová registrovala samostatná kandidátka legionárov s odôvodnením, že im politické strany neponúkli dostatočné zastúpenie. Ani z jednej strany sa nechcela politicky zviditeľniť žiadna žena, okrem československej socialistickej strany, za ktorú chcela vo voľbách kandidovať Alžbeta Rotrová, domáca pani a manželka poštového riaditeľa. Mala pripravené náučné a znalostné podujatia pre sociálne znevýhodnené matky s deťmi na letné mesiace a organizovala zbierku šatstva a hračiek, čo považovali jej stranícki kolegovia za charitatívnu a nie politickú prácu.
Bývala papiereň v Čermeli
K mestským podnikom Košíc patril aj "papierový mlyn" v Čermeli. K jeho nájomcom, ktorí sa zaslúžili o jeho prosperitu patril Štefan Koppy zo starej košickej obchodníckej rodiny, ktorý obchodoval najprv s jeho výrobkami. Po ňom od roku 1847 bola nájomcom známa podnikateľská rodina Michalíkovcov, pôvodom z Gelnice, ktorá papiereň v roku 1880 od mesta odkúpila. Viedol ju Karol Michalik ml. Zmodernizoval ju, popri parnom pohone zaviedol aj strojový, čím sa zvýšila aj produkcia písacieho, cigaretového a baliaceho papiera na 3000 kg denne, na ktorej sa podieľalo 27 zamestnancov vrátane 7 detí. Okrem dodávok na miestny trh a do okolia predávali papier do Budapešti, Debrecína a Srbska. V roku 1887 továreň vyhorela a Karol Michalík ju z nedostatku financií neobnovil. Po najnutnejšej rekonštrukcii Michalikovými veriteľmi vedenie prevzal Ľudovít Rivchák a vyrábal iba baliaci papier. Surovinu obstarával zo Spiša, Šariša, Zemplína a Abova. Po roku 1895 papiereň zanikla.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
