Korzár logo Korzár Košice
Sobota, 24. júl, 2021 | Meniny má VladimírKrížovkyKrížovky

Všetko sa začalo prihláškou na prvý maratón, ktorý Slavomír Lindvai ledva dobehol

Našiel si cestičku, ktorou sa dostal z osobných problémov na športové výslnie"Pred niekoľkými rokmi som mal vážne osobné problémy, ktoré som riešil

Našiel si cestičku, ktorou sa dostal z osobných problémov na športové výslnie

"Pred niekoľkými rokmi som mal vážne osobné problémy, ktoré som riešil návštevami a popíjaním v pohostinských zariadeniach a baroch. No po čase som si uvedomil, že ak budem pokračovať v nastúpenom trende, tak na tomto svete dlho nepobudnem, že určite zle skončím. Musel som si vstúpiť do svedomia, zamyslieť sa nad svojím doterajším životom. Chcel som ho zmeniť od základu. Napadla mi myšlienka niečo dokázať. A začal som tou najjednoduchšou vecou, že namiesto chodenia do krčiem budem behať. Len tak, pre seba, aby som prišiel na nové myšlienky. Po čase som si však vytýčil cieľ, že zabehnem maratón. A tak sa to všetko začalo."

Skryť Vypnúť reklamu

Nečakal som toľkú otvorenosť od chlapa, ktorý by pred verejnosťou mohol prezentovať skôr krajšie okamžiky svojho životného príbehu. "Ale veď tak bolo. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia. Niet čo skrývať."

Tie krajšie okamžiky si Slavomír Lindvai z Malej Idy momentálne užíva plnými dúškami. Za niekoľko rokov, ako začal s behaním, sa vypracoval medzi špičkových slovenských ultramaratóncov, našu malú krajinu reprezentuje na najvýznamnejších svetových podujatiach, na najdlhších, extrémnych vytrvaleckých tratiach a medzi organizátormi týchto pretekov si za pár sezón dokázal získať výborné meno. Čochvíľa bude mať 35 rokov, ale vie, že je vlastne ešte len na začiatku svojej športovej kariéry. Vytrvalci sú známi svojou dlhovekosťou, cestu k úspechom im otvárajú roky driny a nadobudnutých skúseností.

Skryť Vypnúť reklamu

Behať začal naozaj len pre seba. "Potreboval som sa odreagovať od problémov, chcel som byť čo najďalej od ľudí, hľadal som samotu. Prostredie okolo Malej Idy je na to ako stvorené, sú tam výborné terény na behanie."

I keď na lesných cestičkách pridával do kroku za iným účelom, ako vhupnúť do sveta veľkej atletiky, maratónsky červíček sa zavrtával do jeho duše čoraz hlbšie. Lákalo ho niečo si aj dokázať, nemerať tie kilometre len tak, naverímboha. "Bolo to v roku 1997, keď som sa prihlásil na svoj prvý maratón, košický. Boli sme dvaja, aj s jedným kamarátom. Prišli sme na ulicu pri Jazdiarni, kde zbierali prihlášky, a zaplatili dvesto korún, ako štartovné. Na prípravu som mal dva mesiace, august a september. Bez akýchkoľvek skúseností ako si rozložiť sily. A tak to aj na tom maratóne vyzeralo. Ešte po prvom okruhu som bol niekde v prvej tridsiatke, ale v druhej polovici som si to dokonale odskákal. Nebyť jedného bežca z Trenčianskych Teplíc, ktorý sa ma ujal asi na tridsiatom kilometri, keď videl, že som v hlbokej kríze, tak by som to zabalil. Volal sa Pavlanský. On si na to možno už nespomenie, lebo to bolo dávno, ale mne to meno natrvalo utkvelo v pamäti. Ten maratón som zabehol za tri hodiny devätnásť minút."

Skryť Vypnúť reklamu

Myslel si, že to bude maratón prvý a zároveň posledný. O rok však bol na štarte znova, s novým cieľom, stlačiť svoj osobák pod tri hodiny. "Tak ma to behanie chytilo." Dokázal aj to. Hoci do troch hodín chýbalo len päť sekúnd.

Že v tom bežeckom samotárovi čosi bude, vybadal atletický nadšenec z Blažíc Pavol Ruščák, organizátor tamojšej desiatky, keď ju amatérsky vytrvalec zabehol s druhým najlepším časom. "V roku dvetisíc nastal zlom, keď mi pán Ruščák podal pomocnú ruku. S Paľom Obrazom sme začali behať za novovzniknutý OŠK Blažice. V klube sme boli len dvaja bežci, a futbalové mužstvo. Nastali pre mňa lepšie časy, mal som postarané o materiálne i finančné zabezpečenie. A prišli aj prvé výsledky."

Pôsobenie v blažickom klube sa preňho skončilo smrťou jeho chlebodarcu, ale neskončila sľubne sa rozvíjajúca bežecká kariéra. "Našiel som zamestnanie na Povodí Hornádu a Bodvy a od roku dvetisícdva hájim farby svojho zamestnávateľa. Nejde o žiaden klub, jednoducho, prihlasujem sa na preteky pod ich značkou. A vďačím riaditeľovi SVP OZ Košice Vladimírovi Kundrátovi a riaditeľovi SVP závod PHaB Jozefovi Prosbovi, ktorí mi vychádzajú maximálne v ústrety."

Desiatky či maratóny sa mu zrazu zdali prikrátke, cítil, že má potenciál zhltnúť oveľa väčšiu porciu kilometrov. Najskôr skúsil päťdesiatku, na majstrovstvách republiky v Žiline. Pri svojej premiére skončil druhý, o rok sa už tešil z víťazstva. Neskôr si pripísal na svoje konto ďalšie dva majstrovské tituly. Aj to mu bolo málo. "Ani päťdesiatka ma akosi nenapĺňala. Pochytila ma túžba vyskúšať si ešte niečo dlhšie. Ale na Slovensku sa nič také nebehá."

Tak sa vo svojich maratónkach vybral prvý raz za hranice. Organizátori Moravského ultramaratónu vytýčili v okolí jaskyne Macocha malebnú trať, ale pekelnú dávku kilometrov, v rozpätí siedmich dní ich museli vytrvalci zvládnuť 303. "Každý deň minimálne štyridsaťtri. Bolo to niečo podobné ako etapové cyklistické preteky. Pri svojej premiére som skončil tretí, tých tristo kilometrov som zvládol za dvadsaťšesť hodín, trinásť minút a päťdesiatpäť sekúnd. Ale s veľkým sebazaprením. Už počas druhej etapy mi odišlo koleno. Aj s pomocou lekára, ktorý mi doň každý večer pichol nejakú ihličku, som bolesť prekonal." Jeho trampoty neušli pozornosti organizátorov nezvyčajného ultramaratónu a v cieli dostal k bronzovej medaile aj cenu pre bežca s buldočou povahou.

V roku 2003, po druhom mieste na majstrovstvách Slovenska v behu na 50 kilometrov, ho oslovil šéf Slovenskej asociácie ultramaratóncov, Žilinčan Marián Michalik. "Že by bolo treba zlepšiť kredit slovenských ultramaratóncov aj na medzinárodnej úrovni. Bol to obojstranný záujem. Mal som tridsaťdva rokov a túžil som po ďalších dobrých výsledkoch, dával som si nové ciele. Ultramaratónec je ako víno, čím starší, tým lepší. Nie je to o rýchlosti, ale o vytrvalosti."

V príprave by sa mu však zišla aj odbornejšia ruka, ktorá by mu pomáhala v tréningoch. "A takú mal nestor ultramaratónskych behov na Slovensku Peter Polák. Bol vlastne jediný, čo v tejto kategórii na Slovensku niečo znamenal. Dohodli sme sa, že od januára 2004 začneme spolupracovať, že ma bude viesť. Nechcel odo mňa žiadne peniaze, bola to vec kamarátstva, videl vo mne totiž potenciál. Peter bol môj prvý a posledný tréner v živote."

Svoje spoločné úsilie zamerali na debut v behu na 100 kilometrov, a nebola to hocijaká akcia - hneď majstrovstvá Európy v talianskej Florencii. A konkurencia 1600 bežcov. Po návrate mu z internetu stačilo stiahnuť prvú stránku výsledkovej listiny, skončil totiž v celkovej klasifikácii na 16. mieste s úctyhodným výkonom 7 hodín 29 minút. "Šesťsto ľudí nedobehlo. Trať bola veľmi členitá, a navyše, panovala tam nesmierna horúčava."

Na rozbehanie mu výborne poslúžili dva maratóny, Furčiansky a Podvihorlatský, kde si svoj osobák stlačil až na 2 hodiny 13 minút a chystal sa merať sily a svoju vytrvalosť so svetovou elitou na majstrovstvách sveta v holandskom Winschotene, necelé dva mesiace po európskej premiére. Na holandskej rovine si zopakoval 16. miesto a časom 7:04:32h sa zaradil na piate miesto v historických slovenských tabuľkách. "Na tej stovke štartovalo 570 bežcov a pozdĺž desaťkilometrového okruhu bola vynikajúca divácka kulisa."

Iný by potreboval nejaký čas na zotavenie, ale Slavo nemohol chýbať na maratóne, kde sa jeho vytrvalecký príbeh začínal. "No tentoraz sa mi na košickom MMM veľmi nedarilo, dobehol som až na dvadsiatom mieste. Predsa asi regenerácia nebola dostatočná." Sám cítil, že to trošku prehnal. "Vtedy som absolvoval štyri preteky za mesiac. O dva týždne som v Žiline získal ďalší majstrovský titul na päťdesiatke. A stále mi bolo málo. Chcel som skúsiť zase niečo nové."

A lákadlo sa našlo v neďalekom Brne, kde sa na záver sezóny (v novembri) konali ešte majstrovstvá sveta a Európy v 24-hodinovke. V limite zvládol 196 kilometrov. "Ale chcel som urobiť dvesto." V konečnom účtovaní to znamenalo 47. miesto v celkovom poradí, ale spoločnými silami s Ľubomírom Hrmom a Petrom Semanom roztiahli slovenskú vlajku v súťaži družstiev nad bronzovým stupienkom európskeho šampionátu.

Možno by zvládol za jednu sezónu ešte viac, tých kilometrov sa nie a nie nasýtiť. "Kde sú moje hranice, to naozaj neviem. Ale chytilo ma to celého."

Pochvaľuje si, že môže cestovať, poznávať nové krajiny. "V škole ma najviac bavil zemepis, vždy som mal z neho jednotku. Nikdy by mi nenapadlo, že raz sa dostanem na miesta, ktoré som videl iba na mape." Ani sa mu nesnívalo, že raz bude aj v Japonsku. Vlani v lete si najlepší svetoví ultramaratónci dali zraz na najsevernejšom zo štyroch najväčších japonských ostrovov - Hokkaidó. Na nádhernej trati pri Lake Saroma sa uskutočnili preteky Svetového pohára v behu na 100 km. "Aj keď usporiadatelia hradili náklady, bez nejakej sponzorskej podpory by to nešlo. Takéto akcie sú finančne veľmi náročné, takže okrem vytrvalostného tréningu niekedy trénujem i beh za sponzormi. A dvere k nim otvárajú len úspechy." Dvadsiatedruhé miesto v konkurencii tritisíc účastníkov z celého sveta takým úspechom rozhodne je.

Mal len tri týždne na to, aby striasol únavu a nohy opäť dostali chuť pretekať a už stál na štarte 24-hodinovky v rakúskom Wörsachu, ktorá dostala znova punc majstrovstiev sveta a Európy. Hranica 200 kilometrov nemala šancu odolať a Slavo k nej pridal ešte 16 kilometrov a pár metrov navyše. "Akurát sa nám na tom jeden kilometrovom okruhu už trošku krútila hlava, predstavte si toľkokrát ho absolvovať." Záver sezóny si ešte spestril dvoma maratónmi a majstrovským hetrikom na tradičnej žilinskej päťdesiatke.

No zatúžil zaradiť sa už aj medzi svetové ultramaratónske veličiny. Príležitosť sa naskytla vo februári tohto roku, na ostrove Taiwan, kde sa bežala posledná svetová 24-hodinovka a Slavomíra Lindvaia vytlačili vo výsledkovej listine (aj v čínštine) na 19. priečke. "Svoj osobák som si posunul o ďalších desať kilometrov, na 226." Vyhral Japonec Sekiya, keď na krátkom, kilometrovom okruhu nabehal 273 kilometrov. To už musí byť nejaký motorový mužík... "Ale dá sa aj viac, svetový rekord drží jeden Grék, ktorý za 24 hodín zabehol 303 kilometrov. Ja sa cítim na takých 240-250."

Svoju tradičnú dávku bežeckého adrenalínu v tomto roku si ešte zďaleka nevybral. Je v nominácii reprezentačného družstva ultramaratóncov na júnové majstrovstvá Európy v behu na 100 km v belgickom Torhoute i na októbrový svetový šampionát v kórejskom Soule. Aby to nebolo málo, chystá sa "pár" kilometrov

pridať aj na 24-hodinovke v kanadskom Quebecku... Neuveriteľná vitalita!

"Viete čo ma k tomu najviac motivuje? Neúspechy v živote, neprajníci a závistlivci. To ma ženie stále vpred, aj keď je to veľmi náročné na psychiku a zdravie."

V obci ako Malá Ida, kde žije okolo 1100 duší, by mu to už malo stačiť, aby bol slávny, veď jej robí dobré meno v šírom svete. "Ale s tou slávou ma asi momentálne predbehla Lenka Kvaková. Tá je teraz slávnejšia ako ja," smeje sa najlepší slovenský ultramaratónec, že za slávou niekedy nestačí len pár maratóniek zodrieť. "Ročne také štyri páry zoderiem, aj s tréningovou obuvou. Behám do roboty, z roboty, štyri-päť hodín denne venujem tréningu. Ani som sa nestačil oženiť. Nemám na to čas. Veď by ma žena kopla do zadku, keby som bol z domu stále preč. Ale teší ma, že to robím, lebo to robím dobre."

Iba jediná vášeň môže behu konkurovať. "Hubárčenie. To je dokonca pre mňa väčšia vášeň ako beh. Často sa mi stane, že z tréningu sa vraciam s tričkom plným húb. A mamka, výborná kuchárka, sa už o nejakú dobrotu z nich postará..."

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako sa nepripraviť o zákazníkov bez hotovosti
  2. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti
  3. VÚB banka ešte viac posilní leasingové služby
  4. Sudoku na leto: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani cez prázdniny
  5. Od Česka až po Jadran
  6. Investovať do akcií a ETF v malom sa teraz dá výhodnejšie
  7. Nikto im nezatlieska. Koľko medailí získajú Slováci v Tokiu?
  8. Slovenské čučoriedky? Nemusíte ísť do lesa, kúpite ich v reťazci
  9. Deti často nie sú na letnú škôlku alebo tábor vhodne pobalené
  10. Pätnásť miest v Rakúsku na letné potulky
  1. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  2. Riziko úrazov je počas letných prázdnin vyššie
  3. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  4. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti
  5. Tatravagónka Poprad ponúka stabilnú prácu a kariérny rast
  6. Schodolez pre imobilných - Viete ako sa testuje?
  7. Brusnica – lahodná i účinná zároveň
  8. Svet bude fungovať na dátach a tie sú pre Slovensko priorita
  9. Ako sa nepripraviť o zákazníkov bez hotovosti
  10. VÚB banka ešte viac posilní leasingové služby
  1. Ako nájsť dobrý jogurt? Ak neobsahuje toto, ani ho nekupujte 13 220
  2. Pätnásť miest v Rakúsku na letné potulky 6 982
  3. Vedci skúmali slovenskú magnéziovú minerálku. Výsledok prekvapí. 6 213
  4. Prečo by ste si nemali odoprieť balenú bagetu? 5 900
  5. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti 5 232
  6. Investovať do akcií a ETF v malom sa teraz dá výhodnejšie 3 755
  7. Nový Volkswagen Polo GTI prináša radosť z jazdy s dvojlitrom! 3 078
  8. Od Česka až po Jadran 3 058
  9. Slovenské čučoriedky? Nemusíte ísť do lesa, kúpite ich v reťazci 3 003
  10. Nikto im nezatlieska. Koľko medailí získajú Slováci v Tokiu? 2 237
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Minister financií Igor Matovič a minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský

Matovič stále nezverejnil, či sa očkovacia lotéria oplatí.


22. júl
OH Tokio 2020 / 2021 - deň 1: V akcii je aj Juraj Tužinský.

Sledujte prvý deň letnej olympiády minútu po minúte.


31m
Predseda NR SR Boris Kollár a minister zdravotníctva SR Vladimír Lengvarský.

Čo je to falošná menšinovosť a prečo ju politici ľúbia.


10 h
Juraj Tužinský.

Pištoliar Tužinský bude súťažiť v sobotu ráno nášho času.


Miloslav Šebela 18 h

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop