V Kongu už dlhšie nemohol zostať. Keby ho chytili, na mieste ho zabijú

Migrácia je prepletená s celou históriou vývoja ľudskej civilizácie. Sú s ňou spojené vzostupy a pády, zrody a zániky, chudoba i bohatstvo. Utečenci, putujúci za lepším životom, občas zakotvia aj na Slovensku. S jedným z nich, 54-ročným André Vembom z Konžskej demokratickej republiky, sme sa porozprávali o tom, prečo sa rozhodol opustiť svoju domovinu a ako sa mu v Košiciach žije.

André je príjemný a usmievavý Afričan. Ako väčšina cudzincov je aj veľmi opatrný. Na začiatku rozhovoru o svojom úteku veľa hovoriť nechcel. No keď zistil, že naše otázky "nehryzú", rozhovoril sa.

S manželkou, jednou dcérou a dvoma synmi pracoval a žil v hlavnom meste krajiny, v Kinshase. Viedol úrad, ktorý pomáhal členom jedinej povolenej politickej strany v krajine, Ľudovému hnutiu revolúcie MPR (Mouvement populaire de la Révolution). Strana vznikla za éry bývalého prezidenta Mobutua a keď na jeho miesto zasadol J. Kabila, začal preverovať všetkých členov tejto strany. André sa živil tým, že im vybavoval rôzne falošné doklady a iné potrebné záležitosti. Netušil, že polícia o jeho činnosti už vedela.

V jeden aprílový deň v roku 2001 polícia vtrhla do jeho úradu. "Polícia ma zaistila a dva týždne násilne vypočúvala. Stratil som slobodu," hovorí André. On i jeho rodina vedeli, že je zle. Vedeli, že šanca na prežitie je mizivá. V Konžskej demokratickej republike je totiž demokratický len jej názov. Vládne tam bezprávie. "V Afrike neexistuje polícia v presnom význame tohto slova. Nechráni ľudí, ale len určité záujmové skupiny," tvrdí André.

Manželka preto zosnovala plán. Podplatila ľudí, ktorí mu pomohli utiecť počas prevozu do policajnej centrály. Narýchlo sa stretli a narýchlo rozlúčili. Videli sa možno naposledy. "Stálo to veľmi veľa peňazí," prekrúti zúfalo oči a rezignovane mávne rukou. "Ale v Kongu som nemohol zostať. Keby ma chytili, na mieste ma zabijú."

Vlakom cestoval do hlavného mesta susediacej Konžskej republiky Brazzaville a odtiaľ do prístavného mesta Pointe-Noire. Mesiac býval u známeho a čakal na vhodnú príležitosť k pokračovaniu v úteku za slobodou. Priateľ ho nakontaktoval na kapitána ruskej nákladnej lode, ktorý ho za horibilný úplatok schoval do úzkej tmavej kajuty v podpalubí. Loď sa plavila k ruským hraniciam 40 dlhých dní. Vystúpil v neznámom ruskom prístave a kapitán ho odviezol do neurčitého starého domu, kde bol tri dni. "Odtiaľ som šiel do Moskvy a zavolal domov, aby mi poslali doklady, rodný list a iné potrebné doklady. Okrem peňazí som pri sebe nemal nič."

V Moskve bolo veľa Afričanov. André tam pobudol rok. Za "pomastenie" vrátnikovho vrecka býval na univerzitných internátoch pre zahraničných študentov. "Keď som zistil, že z udelenia azylu nič nebude, kamaráti mi poradili, aby som išiel ďalej do západnej Európy a nakontaktovali ma na prevádzača." Nastúpil do nákladného auta, v ktorom sa "dusila" hromada ďalších ľudí s podobným osudom. "Boli sme tam natlačení asi 17-ti z rôznych krajín Ázie a Afriky. Na dva dni sme sa zastavili v jednom dome, v ďalšom sme sa najedli a potom nám prevádzač kázal vystúpiť. Povedal, že hneď príde." Ale neprichádzal...

Keď ich v roku 2002 z nákladného auta na slovenských hraniciach prevádzači vyložili, André nevedel, kde je. "Bol september a bolo mi zima. Išiel som preto na políciu. Vypočúvali ma a poslali do Komárna." Potom ho premiestnili do Útvaru policajného zaistenia PPZ SR v Medveďove, odtiaľ do Záchytného tábora MÚ MV SR v Adamove a neskôr do Pobytového tábora MÚ MV SR v Brezovej pod Bradlom. Tábor bol však preplnený. "Migračný úrad ma preto poslal do Ružomberka a potom do Gabčíkova. Keďže v tom čase, v júni 2005, mi udelili azyl, premiestnili ma na pol roka do Zvolena."

V integračnom tábore navštevoval kurz slovenského jazyka. Po troch mesiacoch, začal pracovať na gymnáziu ako učiteľ francúzštiny. Vo Zvolene bol do vydania statusu utečenca. Ďalší jeho osud mal byť v Lučenci alebo v Košiciach. "Vedel som, že v Košiciach mám krajanov, takže som chcel ísť radšej tu."

Do Košíc prišiel André v decembri 2005. Býva v obytnom dome pre azylantov s ďalšími štyrmi utečencami z Konga. Doteraz si nenašiel zamestnanie. Pravidelne sa hlási na úrade práce, ale bezvýsledne. "Radia mi čakať. Veľmi by som chcel mať prácu. Ubíja ma to nič nerobenie a sedenie doma." A nielen to. Z tých málo peňazí, ktoré dostáva ako dávku v hmotnej núdzi, sa ťažko prežíva. Po zaplatení nájomného a elektriny za maličkú izbietku s kuchynským kútom mu ostane zopár korún, ktoré si musí rozdeliť na stravu. Uskromňuje sa, ako je to len možné. "Je ťažko z toho vyžiť, ale človek si nenavyberá," krčí André plecami. "Napriek tomu som rád, že môžem žiť v pokojnej krajine. Veľmi som si tu oddýchol od života v Kongu. Som spokojný a dúfam, že si raz nájdem prácu."

Varí si jedlá konžskej kuchyne. Slovenskú stravu mal v azylových táboroch. Chutila mu? "Človek si zvykne. Keď je hladný, zje všetko. Ochutnal som aj halušky, tie mi nezachutili. Zemiaky sú dobré. Naše jedlá sú úplne odlišné. Používame také druhy zeleniny a ovocia, ktoré u vás nie sú," diplomaticky vysvetľuje.

Afričan a slovenská zima, to akosi nejde dokopy... "Zo začiatku mi vadila, ale teraz už vôbec nie. Večer si pozriem v televízii, koľko bude stupňov a podľa toho sa oblečiem."

Samému sa v cudzej krajine žije veľmi ťažko. Pri spomienke na manželku a deti sa Andrému tisnú slzy do očí. "Dlho som o manželke nemal správy. Nedávno som ju volal a porozprávali sme sa. Nemajú sa až tak dobre," smutne konštatuje. "V Kongu je stále nepokoj, rôzne komunity tam robia problémy. Je tam chudoba, veľa chorôb, ľudia sa vraždia, je tam násilie. Polícia voči tomu nezasahuje."

André by bol rád, keby prišla rodina na Slovensko za ním. Situácia však jeho snu zatiaľ nepraje. Manželka nemá na cestu dostatok financií a ani on na tom nie lepšie. "Nemám prácu, nevedel by som ju ani uživiť. Ak budem zamestnaný, tak potom ju tu snáď budem môcť pozvať," dúfa André.

Spoločnosť ľudí dobre vôle poskytuje utečencom právnu pomoc

Preukazovanie prenasledovania je často veľmi problematické

Žiadateľov o udelenie azylu na Slovensku je mnoho. Získa ho len hŕstka utečencov. Vlani bolo pridelených 25 azylov a žiadalo oň 3 549 cudzincov. Pred dvoma rokmi o jeho udelenie požiadalo až 11 395 emigrantov, ale vyhovené bolo len 15-tim a rok predtým bola situácia podobná. Z týchto čísel je zrejmé, že azyl nemôže dostať drvivá väčšina utečencov. Kto vlastne spĺňa prísne azylové podmienky?

"Neexistuje kvóta, koľko azylov Ministerstvo vnútra SR ročne udelí," informuje nás právny zástupca Spoločnosti ľudí dobrej vôle JUDr. Hamid Omed (na snímke), ktorá poskytuje utečencom bezplatnú právnu pomoc. Pomáha pri získavaní dôkazov pri zamietnutých žiadostiach o azyl a takisto zabezpečuje realizáciu projektu Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. "Každý žiadateľ vstupujúci do azylového konania by mal predložiť dôkazový materiál, preukazujúci jeho opodstatnený strach z prenasledovania z krajiny pôvodu. Z dôvodov rasových, náboženských, národnostných, z príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo z dôvodu zastávania určitých politických názorov." Azyl dostane cudzinec ktorému sa podarí preukázať tieto dôvody. Ak bol politicky prenasledovaný, mal by mať o tom dôkazy. Aj články z novín, fotografie, určité listiny týkajúce sa jeho kauzy sú dostačujúcim dôkazom.

V mnohých prípadoch je však toto preukazovanie veľmi problematické. Títo ľudia často utekajú za všelijakých nebezpečných okolností a sú vôbec radi, že sa im podarilo zachrániť si holý život. Na dôkazy, ktoré budú neskôr potrebovať, vtedy určite nemyslia... "Práve preto my, právnici, sme toho názoru, že migračný úrad by nemal od týchto ľudí požadovať dôkazový materiál."

Migračný úrad Ministerstva vnútra SR poskytuje utečencom šancu, aby si dôkazy zabezpečili dodatočne. Aj napriek tejto možnosti to býva zložité. Ak v krajine vládne vojna, diktatúra a prenasledovanie, príbuzní a priatelia celkom opodstatnene nechcú byť s imigrantom v kontakte. "Migračný úrad má možnosť overiť si určité informácie, ktoré udáva žiadateľ o azyl. Má totiž k dispozícii detailnú databázu informácii o krajinách pôvodu imigrantov. Spolupracuje s migračným úradom v Nemecku a Holandsku, ktoré majú oveľa širšie možnosti pri získavaní potrebných údajov."

Aj Andrého žiadosť o udelenie azylu bola najprv zamietnutá. "Pri prvom pohovore s pracovníkmi úradu zrejme došlo k mylnej interpretácii skutočností, ktoré uvádzal," vysvetľuje JUDr. H. Omed. "V odvolaní sa nám podarilo predložiť určité dôkazy. André má poškodený zrak a lekár potvrdil, že to môže byť preto, že pri zaistení v Kongu mu počas vypočúvania svietili silným svetlom do očí. Tvrdil, že ho dva týždne mučili, a mlátením mu poškodili obličky. Aj keď mal na udelenie azylu politické dôvody, dostal ho z humanitných dôvodov. Je totiž starší človek so zdravotnými problémami, ktorému by návrat do vlasti spôsobil značné psychické i fyzické utrpenie, nehovoriac o tom, že bol z krajiny vyhostený a vrátiť sa nemôže."

Utečenci, ktorým bol pridelený azyl majú takmer všetky práva, aké prináležia občanovi SR. Najčastejšími žiadateľmi sú ľudia pandžábskej, gruzínskej, bengálskej a čečenskej národnosti.

Konžská demokratická republika má zatiaľ demokraciu len v názve

V minulosti nazývaná Belgické Kongo, neskôr Zair, sa rozprestiera v centrálnej časti afrického kontinentu. Svojou rozlohou viac ako 2 milióny 340 tisíc km2 je treťou najväčšou krajinou Afriky. Oficiálnym jazykom je francúzština, medzi domácim obyvateľstvom sa používa jazyk lingala.

Krajina získala nezávislosť od Belgicka 30. júna 1960. Po krvavom vojenskom prevrate v roku 1965 sa moci ujal plukovník Mobutu Sese Seko, ktorý zaviedol v krajine jednu z najdlhších a najukrutnejších diktatúr v novodobej histórii Afriky. V roku 1990 bol v Kongu zrušený systém jednej politickej strany, naďalej sa však hrubo porušovali ľudské i politické práva. V roku 1996 v krajine vypukla občianska vojna, o rok neskôr sa k moci dostal Laurent-Désiré Kabila, ktorý rozpustil parlament a vládu. Premenoval Zair na Konžskú demokratickú republiku, vyhlásil sa za prezidenta a všetky právomoci vlády a parlamentu podriadil svojej kontrole. Sľuby o uskutočnení demokratizačných zmien však nesplnil. Reakciou na jeho autoritatívne vládnutie bol pokus o štátny prevrat v januári 2001, pri ktorom bol na Kabilu spáchaný atentát. Novým prezidentom sa stal syn Joseph Kabila, ktorý sa snaží o stabilizáciu situácie v krajine, kde doposiaľ pôsobí tzv. prechodná vláda. Tá by mala ostať vo funkcii do termínu konania všeobecných a prezidentských volieb. Hoci občiansku vojnu do ktorej sa zamiešali susedné krajiny, ukončila mierová dohoda z r. 2003, v krajine nepokoje ešte stále neutíchli. Najmä na východe pretrvávajú zrážky medzi vládnymi vojskami a povstaleckými skupinami.

V žiadnej inej krajine nie je taký veľký protiklad medzi hospodárskym potenciálom a skutočnou úrovňou vývoja. Za režimu J. Mobutua vznikol korupčný systém obohacovania, ktorý viedol k rozpadu ekonomiky, systému zdravotníctva, školstva a infraštruktúry. Obrovská inflácia a zahraničný dlh korupciu prehĺbili a viedli k poklesu hrubého národného produktu. Kongo patrí k surovinovo najbohatším krajinám sveta. Má obrovské zásoby medi, kobaltu, diamantov, zlata, striebra, ropy, uhlia, zinku, cínu, kadmia, mangánu, wolframu, germania a uránu.

Andrea Božinovská

Autor: Košice už majú primátora

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári