Borisa Viana žali svojho času protagonisti veľký úspech. Potom ho však stiahli a vrátili sa k nemu až po takmer siedmich rokoch. Bohatší o skúsenosti, s obrovskou chuťou. Predstavenie je navyše tanečníckym návratom choreografa a režiséra Jána Ďurovčíka, do Košíc ho pritiahla agentúra Amadeus a tunajšia verejnosť si ho bude môcť pozrieť 3. mája o 19.00 hod. v Jumbo centre. Ešte predtým sme sa však o ňom porozprávali s jeho tvorcom, J. Ďurovčíkom.
Prečo ste tanečno-dramatickú kompozíciu vytvorili práve na motívy románu Pľujem na vaše hroby?
- Pretože prvá vec, ktorá ma zaujala už skôr, než som si román prečítal, bola, že Vian sa pod neho nepodpísal a že ho písal ako výzvu vydavateľovi: "Dajte mi dva táždne a urobím vám trhák." Chcel som vedieť, ako takéto dielo geniálneho Viana dopadne. Zaujímal ma aj ten rozpor, že napíše trhák a potom sa pod neho nepodpíše. Druhou vecou bol samotný román, v ktorom je medzi riadkami zakódované strašne veľa. Je tam dosť krutá pravda o nás.
Hoci ste pred rokmi s predstavením mali veľký úspech, prestali ste ho hrávať...
- Dôvod bol jediný, predstavenie skončilo mediálne známym odchodom Duška Cinkotu na určité obdobie do iného sveta (do väzenia, pozn. redakcie).
Nepremýšľali ste, že Dušana nahradíte?
- Jeho postava bola alternovaná, ale vzhľadom na to, že do istej miery to bolo dielo nás všetkých, každý tam dal kus zo seba, nechceli sme pokračovať. Dosť nás to všetko postihlo, tak bol čas odísť.
Dušan sa vrátil z väzenia, etabloval sa do normálneho života. Takže nastal čas obnoviť predstavenie?
- Áno. Ale príčin bolo viac. Okrem iného si to veľmi želal generálny partner. A prišli sme na to, že je správny čas znovu to ponúknuť ľuďom.
Dušan je bohatší o nové životné skúsenosti, obohatilo to aj predstavenie?
- Všetci sme o sedem rokov starší a v predstavení aj vravíme: "Pozri sa do mojich očí a uvidíš pravdu." V očiach viacerých z nás vidieť nové skúsenosti. Mnoho tomu dal aj príchod Honzu Révaia, ktorý má tiež za sebou neľahký život.
Čomu vás priučilo tých uplynulých sedem rokov?
- Mám pocit, že som bol trošku bližšie k pravde. A to nie je vždy dobrá skúsenosť.
Ale poučná.
- Poučná áno, ale to je človeku nanič. Byť bližšie k pravde a začať hlbšie vnímať, ako to chodí a funguje, je niekedy bolestné poznanie.
V tomto predstavení sa na javisko vraciate aj ako tanečník...
- Chýbalo mi to. A v tom predstavení hrám sám seba, preto by asi nebolo dobré byť niekým alternovaný. Tým nechcem ani zďaleka povedať, že som nenahraditeľný... A keďže som ešte raz chcel okúsiť javisko, myslím, že bol pravý čas. Lebo som sa vlastne ani nestihol pekne rozlúčiť s tanečníckou kariérou.
Chcete povedať, že sa s ňou lúčite týmto predstavením?
- Určite. Nehovorím, že sa neobjavím na javisku, ale v pozícii tanečníka určite nie.
Vraj váš návrat na javisko nebol jednoduchý.
- Bolo to veľmi zlé. Predstava o tom, čo znamená tancovať, je u každého iná. Niekto si myslí, že to znamená ísť na diskotéku, iný, že stačí trikrát do týždňa niečo urobiť. Ale pokiaľ chcete byť na javisku s ľuďmi, akí tancujú so mnou, musíte trénovať denne 6-8 hodín. A to bolí. Šialene.
Museli ste sa kvôli tréningom zriecť nejakých radovánok, napríklad alkoholu?
- Pivo si neodopriem nikdy a iný alkohol nepijem. Práve po ťažkom dni, ťažkom tréningu a po dobrej sprche nie je nič lepšie ako pivko.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na turné. Zároveň však mám z neho strach. Bojím sa ako to dopadne, ako to ľudia príjmu, či nezlyhám, čo ostatní... Každé predstavenie je veľkou neznámou, aby vypálilo, musí do seba všetko zapadnúť. Stačí, že niečo nevyjde a predstavenie už skĺzne do celkom inej roviny. Do tej, ktorá nikomu nič nedá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
