Vždy sa našiel nejaký spôsob, ako dostať nahotinky do izby

Nikomu sa tam nechce. Ak musí, tak iba preto, lebo ho tam poslali. Za trest. Život za múrmi väzníc nikoho neláka a predsa tam aj teraz trávia čas tisíce ľudí. Niektorí dlhšie, aj niekoľko rokov, iní kratšie, iba pár mesiacov. Vždy v závislosti od toho, ako a prečo porušili zákon, či po prvý raz, alebo opakovane. Keďže verejnosť najmä vďaka americkým filmom, hoci trochu skreslene, pozná pomery vo väzniciach v USA, my sme sa rozhodli "predstaviť" tie naše. No nie pomocou filmového scenára, ale formou spomienok skutočného väzňa.

Košičana, ochotného opísať svoj nedávny pobyt v košickej a neskôr prešovskej väznici budeme volať Peter. Možno ho tí, ktorí jeho príbeh poznajú, "medzi riadkami" odhalia. No pre ostatných chce ostať človekom, o ktorého identite nemusia vedieť viac. Iba toľko, že za dopravnú nehodu, pri ktorej vyhasli dva ľudské životy, dostal 24 mesiacov v I. NVS.

"Keď zaznel konečný verdikt, päť minút som sedel a nevedel sa pohnúť. Všetko okolo šlo ďalej, iba pre mňa sa zastavil čas," spomína Peter na okamih, kedy Krajský súd zamietol jeho odvolanie. Za nehodu, ktorú zavinil prekročením rýchlosti, dávali sudcovia aj "podmienky". Jeho prípad však ukončili "ostrou" basou. A to aj napriek tomu, že mal dovtedy čistý register trestov a obete niesli na nehode svoj podiel viny.

Až po právoplatnom rozsudku sa začal Peter zaujímať o to, čo ho v base čaká. Niečo mu sprostredkovali kamaráti iba z počutia, iní opísali vlastné zážitky. "Vraveli, že aj to je pre ľudí. Inak vraj berú tých, ktorí spáchali krádeže, lúpeže, znásilnenia a inak vinníkov dopravných nehôd. Veď nikto si nesadá do auta preto, aby niekoho zabil... Rozdielne však posudzujú takých, ktorí spôsobili smrteľnú nehodu pod vplyvom alkoholu."

Našli sa aj takí, ktorí ponúkli Petrovi pomoc. Niektorí zištne, iní nezištne, niektorí reálne, iní sľubovali vybaviť nemožné. "Vybavovať niečo nemalo význam. Basa nie je hotel, kde si možno predplatiť lepšiu izbu či stravu. Každý tam má svoju posteľ a skrinku. A šancu správať sa tak, aby sa dostal von ´na podmienku´. Aj dozorcovia dokážu rozlíšiť ľudí. Vedia, kto za mreže patrí i kto sa za nimi ocitol náhodou. Kto iba zakopol a spadol tam, ani nevie ako..."

Prvá noc

Nástup výkonu trestu Peter neodďaľoval. Vedel, že by sa to mohlo posudzovať ako marenie výkonu úradného rozhodnutia s rizikom ďalšieho navýšenia trestu. "To čakanie na ´predvolanie´ nikomu neprajem. Manželka i deti od začiatku vedeli, o čo ide. Bolo to aj pre nich ťažké..." Deň pred nástupom Peter doma nič nepovedal. Urobiť z pochmúrnej atmosféry ešte pochmúrnejšiu, nemalo význam. Iba v osudný deň manželke zavolal, že večer už domov nepríde. Zbalil si najnutnejšie veci a popoludní zazvonil na bráne väznice na Floriánskej ulici.

"Vošiel som dnu a hneď som stretol niekoľko známych ´bacharov´. Ich prvá otázka bola, za kým idem na návštevu. Keď som im povedal, že som prišiel ´sedieť´, vytreštili oči a ovisli im sánky... Mysleli, že si robím srandu. Zvážneli, až keď som im ukázal papiere..." Následovala osobná prehliadka, prezlečenie do ústavného mundúru, podpisovanie dokumentov a zoznámenie s väzenskou celou. "Merala asi 3 krát 6 metrov a bolo v nej šesť postelí i šesť skriniek. Tiež umývadlo a záchod. Za plachtou, aby mal človek trochu ´súkromia´..."

Už v tzv. nástupnom oddelní boli väzni rozdeľovaní podľa "envéesiek", dokonca sa cely delili pre fajčiarov a nefajčiarov. Peter bol z nového prostredia v šoku a na nálade mu nepridalo ani prvé jedlo. "Tú večeru by som nedal žrať ani psovi a nezabudnem na ňu do konca života. Boli to rezance s lekvárom, zriedené vodou. Ako ich doniesli, tak aj odniesli. Mal som taký zovretý žalúdok, že by som do seba nedostal nič. Ani rezeň..." Následovala bezsenná noc a premýšľanie nad životom. Peter zavrel oči až nad ránom, preto do budíčka o pol šiestej veľa nenaspal. Po rannej hygiene následovali raňajky. Nič náročné. Čaj, chlieb a nejaká paštéta.

Na druhý i tretí deň čakal Petra obvyklý program nováčika. Fotenie do kartotéky, lekárska prehliadka, rontgen, pohovor s psychológom. Najmä ten je z hľadiska ďalšieho zaradenia väzňov dôležitý. Po ňom sú totiž preradení do iných ústavov či oddelení. Rozhodujúci je väzňov zdravotný stav a zamestnanie v civile, tiež paragraf, dĺžka trestu a prípadná recidíva. Peter obstál pomerne dobre. Po dvoch týždňoch v Košiciach bol preradený do Prešova na tzv. polootvorené oddelenie.

Prešov

V prípade Petrovho nového domova väzňov delili od slobody iba obyčajné okná a plot, teda žiadne mreže ani ostatný drôt. Bývali v celách, no v rámci takmer celého areálu mali voľný pohyb. Chodili do práce aj mimo ústavu a v doprovode dozorcu si mohli ísť raz za čas nakúpiť hoci aj do Tesca. Väzni mali k dispozícii telefónny automat na kartu i dva televízory s prijmom slovenských staníc. Kto chcel, mal vlastné rádio či CD-prehrávač, alebo si predplatil noviny a časopisy. Ale iba slušné, žiadnu erotiku. "Robili sa tam ´caviky´ aj kvôli obyčajným obrázkom s holými babami. Pritom sú už takmer v každom časopise alebo denníku. Robili sa kontroly, ale vždy sa našiel spôsob, ako ich dostať na izbu..."

Hoci šlo o pomerne slabo stráženú časť ústavu, nikto nepomyslel na útek. Bol si vedomý, že by ho neskôr aj tak chytili a okrem trestu by ho čakalo sťahovanie do basy s prísnejším režimom. "Polootvorené oddelnie bolo miesto, kam zaraďovali väzňov s nízkymi trestami. Tiež takých, ktorí mali ísť čoskoro na slobodu, potrebovali sa trochu scivilizovať a opäť získať určité návyky. No nikto sa tam nedostal automaticky, bolo si to treba zaslúžiť správaním. Bol tam napríklad vrah, ktorý si postupne odsedel osem rokov v trojke, dvojke i jednotke. Dostal šancu a bolo iba na ňom, či ju využije." Peter si uvedomoval, že hoci je v base, nesmie sa uzavrieť do seba. Všetko podriadil tomu, aby sa po uplynutí polovice dvojročného trestu dostal domov. Preto nesmel zaviniť nič také, čo by mu tento zámer prekazilo.

"Niektorí chodili do roboty, no ja som bol zo zdravotných dôvodov od manuálnej práce oslobodený. Ale neflákal som sa. Vždy som si niečo našiel, čo mi pomáhalo ´zabiť´ čas." Nuda bola totiž okrem straty slobody to najhoršie, čo deptalo myseľ každého väzňa. Aby vyvíjal nejakú aktivitu, Peter napríklad pomáhal s udržiavaním areálu či knižnice alebo s prípravou programu pre väzňov. "Bolo tam veľa Rómov, pre nich sme pripravovali kvízy a súťaže. Cieľom bolo, aby väzni neposedávali na izbách, ale vyvíjali nejakú činnosť. Niektorí boli takmer analfabeti, učili sa čítať a písať. Byť aktívnym sa oplatilo, lebo aktivita prinášala pochvaly a odmeny. Napríklad vychádzky a ´opušťáky´. Ako na vojne."

Vychádzky boli spoločné, napríklad 10 väzňov šlo s ústavným pedagógom do kina alebo na nákup. Na samom vrchole odmien bola možnosť dostať sa domov. Od 24 hodín až na päť dní. "Bolo to niečo za niečo. Máš výsledky a nerobíš problémy - dostaneš sa domov. Ja som bol trikrát na päť dní a mal som aj ´dvadsaťštvorku´. Tá sa dávala aj vtedy, keď si väzeň potreboval vybaviť niečo dôležité súkromné." Odsúdení mali právo na návštevy príbuzných. Prvú absolvovala Petrova manželka s deťmi už v Košiciach, ďalšie potom v Prešove.

Ak si niekto po zhliadnutí amerických filmov myslí, že v slovenských väzniciach o všetkom rozhoduje potetovaný boss a väzni sa pod sprchami podrezávajú, mýli sa. "Možno v Ilave sa také niečo deje, ale v Prešove nie," tvrdí Peter. "Pravda, i tam sa objavili konflikty, ale boli to žabomyšie spory. Vášne rýchlo vzbĺkli, padlo pár úderov i nadávok. Ale potom si všetci uvedomili, kde je hranica a boli opäť kamaráti. Každý vedel, že lepšie je sedieť na lavičke s cigaretou v ruke, ako sa pozerať na slnko spoza mreží v cele..."

Konečne sloboda

Keď Petrovi po roku uplynula polovica trestu, požiadal súd o podmienečné prepustenie. Veril, že uspeje, lebo mal samé pochvaly, bol prvotrestaný a jeho dopravnej nehode neasistoval alkohol. "Postup bol taký, že ráno si ten, kto šiel na súd, zbalil veci a všetci sa s ním rozlúčili. Nevravelo sa ´dovidenia´, ale ´dúfam, že sa už neuvidíme´. Lebo bolo jasné, že kto sa vrátil, tomu žiadosť o podmienečné prepustenie zamietli."

Za ten čas, čo bol Peter v Prešove, sa veľa ľudí vrátilo a iba niektorí mali to šťastie, že šli zo súdu rovno na slobodu. "Nás v to ráno brali štyroch a k sudcovi sme chodili po jednom. Okrem neho a mňa tam bol prokurátor a pedegóg z basy. Je to lepšie, ako advokát, lebo ma pozná a vie o mne referovať, ako som sa správal vo výkone trestu. A tiež odporučiť podmienečné prepustenie, alebo pokračovanie vo výkone trestu..." Petrovi to vyšlo. Na súd šiel s malou dušičkou, no odchádzal s pečiatkou v spise: "podmienečne prepustený". Absolvoval obvyklé formality a ešte v ten deň sa ocitol na slobode. "Nikam som nevolal. Vtedy každý túži byť chvíľu sám. Sadne si niekde na lavičku a mysľou mu prejde celé obdobie, v mojom prípade rok. Do Košíc som šiel autobusom a doma sa o všetkom dozvedeli až keď som otvoril dvere..."

Teóriu, že pobytom za mrežami sa z človeka stane kriminálnik, Peter popiera. Je vraj na každom, či sa pokaziť chce, alebo si zachová svoju tvár. "Kto bol zlodej už pred tým, ten ním zostane, ale kto nekradol, určite sa to v base učiť nebude. Môžu mu stokrát vysvetľovať, ako sa ´otvára´ auto, pre neho to bude španielská dedina. Kto sa dostal za mreže iba za jedno zakopnutie, ten chce byť rýchlo späť a na to, čo zažil, čo najskôr zabudnúť. Tak, ako ja..."

Od januára majú väznice novú vonkajšiu i vnútornú diferenciáciu, vraví riaditeľ basy na Floriánskej ulici JUDr. Jozef Naď

Košickí väzni šijú obuv a čistia cibuľu

Kým dosiaľ sa nápravnovýchovné ústavy (NVS-ky) delili na "jednotky", "dvojky" a "trojky", Zákon č. 475 z roku 2005, zaviedol od 1.1.2006 nové označenie. "Ústavy sa delia podľa stupňa stráženia," vysvetľuje riaditeľ Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody na Floriánskej ulici JUDr. Jozef Naď. "Podľa tzv. vonkajšej diferenciácie ide o ústavy s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia. Takým je napríklad Ilava a Leopoldov. Košice sú bývalá ´jednotka´, no keďže sa tu vykonáva aj väzba, ústav musí mať maximálny stupeň stráženia."

Okrem vonkajšej existuje aj vnútorná diferenciácia, podľa ktorej sa väzni v rámci rovnakého stupňa stráženia ešte delia do skupín. Zámer je, aby kriminálne a sociálne viac narušení väzni nevykonávali trest s takými, ktorí "zakopli" po prvý raz, prípadne spáchali menej závažný (neúmyselný trestný čin. "Vnútorná diferenciácia má za cieľ aj tzv. individualizáciu výkonu trestu a snahu motivovať odsúdeného dostať sa z prísnej skupiny do voľnejšej. Aby sa napríklad prácou a účasťou na akciách spolupodieľal sa na svojej náprave."

Pri nástupe do výkonu trestu by si mal väzeň doniesť základné hygienické potreby. Ak tomu tak nie je a nemá finančné prostriedky, ústav mu základnú hygienu a prostriedky na korešpondenciu poskytne. Z potravín sú dovolené iba originálne balenia z obchodu, nie domáca výroba. Vrecúškové polievky, konzervy, káva, čaj. To všetko sa dá kúpiť aj vo väzenskom obchode. Nie každému totiž strava za 47 korún na deň vyhovuje a postačuje. "Blízki príbuzní môžu prísť na návštevu raz za mesiac na dve hodiny. U mladistvých a v otvorených oddeleniach sú to dve hodiny týždenne," pokračuje JUDr. Naď. "Návštevy nemôžu priniesť nič, no väzeň má právo na jeden balík raz za tri mesiace. Jeho obsah sa kontroluje, aby neobsahoval zakázané potraviny a predmety."

Na izbách môžu mať väzni vlastné rádio, rýchlovarnú konvicu či televízor. Musia však platiť za elektriku, koncesionárske poplatky a na začiatku aj bezpečnostnú prehliadku spotrebiča, aby neobsahoval nedovolené zariadenie. Napríklad ukrytý mobilný telefón, ktorý je za múrmi väzníc zakázaný. Od 1.7.2007 však bude možnosť telefonovať cez verejný automat. "Väzni môžu mať na izbe nástenku, ktorú si spolu vyzdobia a dovolené sú aj fotografie príbuzných v rámčeku na stolíku. Môžu tiež, ak si ich zaplatia, odoberať oficiálne vydávané periodiká." Erotické časopisy, pokiaľ sa nepovaľujú kade-tade, ale ležia v zásuvke, zakázané nie sú. Vylepovanie holých žien po stenách cely už áno.

Väzeň, ak je zdravotne spôsobilý a práca sa mu ponúkne, nesmie ju podľa zákona odmietnuť. Keďže nájsť prácu pre odsúdených je ťažké, 40-percentnú zamestnanosť v base na Floriánke možno považovať za úspech. "Väzni v areáli ústavu šijú obuv pre firmu Rieker a lúpu cibuľu pre firmu Ryba. Mimo ústavu rozoberajú autá na šrotovisku pre firmu Eurotrend, alebo sú využívaní na rekonštrukčné a stavebné práce." Útek väzňa zo zamestnania zaznamenali naposledy minulý rok. Po troch dňoch prenasledovania bol zase vo väzbe. Tak je tomu spravidla pri všetkých útekoch. Zatiaľ ne je dolapený odsúdený, ktorý sa vzdialil pred tromi rokmi. Stalo sa to na pracovisku na Kováčskej ulici. Podľa JUDr. Naďa bol útek dobre zorganizovaný, lebo väzeň nasadol do auta a hneď vycestoval do Anglicka, kde je asi dodnes. Jednou z odmien je vychádzka alebo mimoriadne voľno na opustenie ústavu (maximálne päť dní).

JUDr. Naď odhadol náklady na jedného väzňa od 300 do 400 tisíc Sk ročne, v závislosti na type ústavu. Sumu tvoria náklady na energie, stravu i platy zamestnancov. Zbor väzenskej a justičnej stráže časť týchto nákladov vymáha, ale vzhľadom k nesolventnosti jeho klientely, je úspešnosť veľmi nízka.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári