V aténskej vyhni posadil Grékov na zadok, ale s termínom svadby sa hnúť nedalo

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia patril k najlepším stredopoliarom v Československu. V časoch keď záložná formácia bola pýchou Lokomotívy, keď chlapci z Čermeľa priviezli z Prahy domov dva národné poháre, keď tu bol mančaft schopný získať aj majstrovský titul a v európskych klubových súťažiach rešpekt súperov, i pár veľmi cenných skalpov. Ale vždy to skončilo kdesi na polceste...

Aj pre Gejzu Farkaša, rodáka z neďalekého Brzotína, hráča, ktorý bol trinásť sezón verný modro-bielym farbám košických železničiarov. Lokomotíva nikdy ligový titul nezískala, v európskych pohároch sa vždy prehrýzla maximálne do druhého kola. Hoci mala na viac, ako bolo napokon v historických štatistikách zaznamenané. A Gejza Farkaš, hoci podľa futbalových odborníkov jednoznačne patril do tímu, ktorý sa v roku 1982 prebojoval na svetový šampionát v Španielsku, sa musel uspokojiť s titulom majstrov Európy mužstiev do 23 rokov a s jedinou pozvánkou na priateľský duel A-mužstva s Bulharskom v Brne.

"Bolo to pred spomínaným španielskym Mundialom v roku 1982, keď som bol odborníkmi i novinármi hodnotený ako tretí najlepší ligový hráč. V časopise Gól som bol hneď za Sparťanom Honzom Bergerom a Lacom Jurkemikom z Interu. Sám som cítil, že je to moja najlepšia sezóna a čakal som, že do Španielska pôjdem. Preto som bol veľmi sklamaný, že sa moje meno v konečnej nominácii neobjavilo. Až o niekoľko rokov neskôr, na Cypre, mi vtedajší tréner Havránek povedal ako to vtedy bolo. Že som bol tiež na listine medzi nominovanými hráčmi, ale keď ju boli s Venglošom schváliť u predsedu ÚV ČSZTV Himla, tak predniesli inú alternatívu, s hráčmi, ktorí tam vôbec nemali byť, jednak pre výkonnosť, jednak pre zranenia. Keby sa Himl ozval, nominácia by sa menila. Ale on povedal, že dôveruje trénerom. A tak som na šampionát necestoval."

Bolesť na duši časom vyprchala. Aj smútok z toho, že mu nebolo súdené, aby s Lokomotívou dvíhal nad hlavu najcennejšiu domácu trofej. "Škoda, že sme aspoň raz neboli majstri, dodnes som presvedčený, že sme na to mali mužstvo. Boli v ňom hráči, ktorí niečo v Československu znamenali."

Voľakedy, keď tie štyri kiláky z Brzotína do Rožňavy meral každý deň, len aby nezmeškal tréning či zápas tamojšieho dorasteneckého a neskôr i divízneho mužstva, sníval o tom, že sa raz dostane do niektorého prvoligového tímu. "Do Rožňavy raz prišli VSS na zápas Slovenského pohára. V útoku som hral s kamarátom z dediny, dal som prvý gól a po polčase sme vyhrávali 2:0. Jano Pivarník síce vyrovnal na 2:2 a vypadli sme na penalty, ale začalo sa povrávať, že za divíznu Rožňavu hrajú talentovaní chlapci. Hneď na druhý deň tam prišli funkcionári VSS, páni Nogrády a Kropáč, tajomník Lokomotívy Talán a ing. Kosecký sa o deň omeškali. Mňa to stále viac ťahalo do Loky. Odvtedy ako som videl ten nezabudnuteľný zápas so Spartou, keď v Čermeli vyhrala 3:1. Lokomotíva sa zachránila a Sparta prišla o titul. Bol plný štadión, veľmi sa mi to páčilo."

Lokomotíva ho ulovila za 35-tisíc. "Tridsaťtisíc dostal za mňa klub a mne dali päťtisíc, vraj na oblečenie." Na prácu automechanika, za ktorého sa v rodnom kraji vyučil, mohol zabudnúť. "No vzťah k autám vo mne zostal, niečo drobné viem stále opraviť. Prvé auto, Renault osmičku, som mal už ako devätnásťročný. Vtedy autá neboli také drahé. A v Lokomotíve sme sa nemali vôbec zle, keď si spomeniem, že popri výplate sme k dobrým výsledkom dostali prémie aj sedemtisíc korún..."

Do Košíc prišiel, keď mal dvadsať. A tréner Moravec ho posielal na ihrisko hneď v základnej zostave. "Hrával som od začiatku. Hneď v tej prvej sezóne sme mali vynikajúce mužstvo, bol to veľmi pohyblivý, behavý mančaft. Po ôsmom kole sme viedli prvoligovú tabuľku. Keď som prišiel, preferoval sa systém štyri-dva-štyri a spočiatku som hrával v útoku, vedľa Gyureka, Módera a Onda. Ale mohol som hrávať všade, kde ma tréner postavil, keď potreboval nahradiť zraneného hráča. Mohol som byť v strede ihriska, ale aj na pravej alebo ľavej strane obrany. Najlepšie som sa však cítil v zálohe, alebo ako pravý obranca. Postupne sa viac prepĺňal stred poľa, takže som sa udomácnil tam." V zložení Farkaš, Móder, Kozák, Fecko našla Lokomotíva na niekoľko sezón obávanú stredovú formáciu. "Mali sme silnú ofenzívu, ale jedno nás tréneri nevedeli naučiť - aby sme aj dôsledne bránili. No vzadu to boli super obrancovia - Ištók, Urban, Slosiarik, Knap. Takže nám často stačil na víťazstvo aj jeden gól, oni sa o ostatné už postarali..."

Lokomotíva bola silná v útoku, kde kraľoval Józsa a jeho povestná pravačka, ale ostrými sa vtedy pálilo aj z druhej línie. "Hodne chlapcov malo prudkú strelu, vedeli dobre trafiť z priameho kopu, takže vždy tréner určil pred zápasom kto bude kedy kopať, podľa toho, odkiaľ sa trestný kop zahrával, aby sme sa pri lopte nesácali, nepobili o ňu. Sám som veľmi rád strieľal z väčších vzdialeností, odtiaľ som dával aj najviac gólov." V najvyššej súťaži ich dal Gejza Farkaš 77, v druhej lige 28. "A nerátam tie ostatné, v prípravných zápasoch. Hneď v prvej sezóne som bol dokonca tretí najlepší strelec v lige. Adamec s Nehodom dali po šestnásť gólov, a ja som bol s Móderovcami a ešte jedným hráčom v štvorici, ktorá skórovala dvanásťkrát. Ľutujem len, že tých gólov v lige nebolo viac, že som sa nedostal medzi stovkárov."

Tam sa prestrieľal legendárny Józsa, samozrejme, za výdatnej pomoci spoluhráčov, ktorí mu kryli chrbát. "Laci mal nielen prudkú, ale aj neuveriteľne presnú

strelu. A my sme mu na ňu vedeli postaviť. On cítil priestor, dokázal si na loptu nabehnúť. Vravím, že zriedkakedy netrafil bránu, preto, keď strieľal kdesi na hodiny, vedeli sme, že čosi nie je v poriadku... Raz sme kvôli nemu, a ešte jednému spoluhráčovi, po prehre na VSS prišli o polročné prémie. Nanešťastie, počul som, keď sa na ihrisku so súperom dojednávali, a po zápase som musel vyjsť s pravdou von, pred celým kolektívom. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché, veď sme boli s Lacom veľkí kamaráti, navštevovali sme sa s rodinami. Ale inak sa nedalo..."

Zažili spolu aj veľké medzinárodné súboje, keď v Pohári víťazov pohárov či Pohári UEFA mala Lokomotíva navrch s viedenskou Austriou, juhoslovanskou Rijekou, ba i slávnym milánskym AC, ale vždy chýbal k postupu povestný krôčik. "V prehre s Rijekou som mal aj ja trochu prsty, keď sme v odvete dostali zbytočný gól tesne pred prestávkou. Váhal som s odkopom a spoliehal sa na Stana Semana, že to má. Mal som to radšej odpáliť, ale myslel som si, že Stano loptu zoberie." O ostatné sa na nezvyčajnom ihrisku na morskom pobreží postaral hluchonemý Desnica.

Rok predtým mala Lokomotíva na lopate Austriu Viedeň. Už ju len na ňu nabrať a vyhodiť z druhého kola PVP. Vo Viedni remíza 0:0, doma dlho 1:0. Kým Semana neprekvapil Uruguajčan Morales. "Vtedy sme to mohli dotiahnuť naozaj ďaleko. Ale namiesto nás išla ďalej Austria. Až do finále PVP. Hrali sme vynikajúco a už do prestávky sme im mohli dať päť-šesť gólov. Od jediného gólu to záviselo. Mohli sme hrať potom s Juventusom Turín, ktorý Austria vyradila."

Do Čermeľa prišiel aj AC Milan. A veľa nechýbalo, aby odišiel s dlhým nosom. Zo San Sira sa Loky vrátila so sľubným výsledkom, prehrou 0:1. "A doma sme si na nich veľmi trúfali. Miláno bolo vtedy vo veľkej kríze, z voľakedy veľkého mužstva zostal v zostave len Gianni Rivera." Lokomotíva vypadla po jedenástkovom rozstrele. "V jednom zo vzdušných súbojov mi ktorýsi Talian zlomil lícnu kosť. Udrel ma lakťom, keď som skákal na loptu, ktorá letela rovno z reflektorov, ťakže ma to oslepilo a nič som nevidel. Bolo to asi dve minúty pred koncom, keď sa už všetko chystalo na jedenástky." A Gejza Farkaš mal byť jedným z aktérov pohárovej drámy. "Lenže, musel som striedať, lebo mi to silno opuchlo." Nedal Repík, ani Jacko, tú rozhodujúcu. "Ktovie, možno by bolo ináč, keby som bol na ihrisku, možno by sa na Jacka ani nedostalo..." zostávajú v pamäti už len útržky historického zápasu.

Gejza Farkaš ich má aj z dresu s levíčaťom na hrudi, aký kedysi obliekala reprezentácia ČSSR. Má na konte takmer dve desiatky štartov za národné mužstvo do 21 a do 23 rokov. A kdesi doma aj zlatú medailu z európskeho šampionátu. "Bola to veľmi kvalitná súťaž. Postupne sme vyradili Bulharsko, Rumunsko, Švédsko i Grécko a dostali sme sa až do finále so Sovietskym zväzom. S Grékmi sme hrali prvé semifinále na našom štadióne v Čermeli, dal som prvý gól zápasu a do Atén sme cestovali s výsledkom 3:1. Šikovní Gréci však dali odvetu na štadióne Panathinaikosu na obed, na dvanástu hodinu, keď tam bolo hádam štyridsať stupňov. Hrali v podstate na jednu bránu, viedli 2:0, ale asi dvanásť minút pred koncom som vysunul Janka Švehlíka, ktorý znížil na 1:2. Gréci boli po tom góle takí zdrvení, že si všetci sadli na zem a nechceli ďalej hrať... Čakali nás dva finálové zápasy s Rusmi. Lenže ja som na ne nemohol ísť, pretože v tom čase som mal naplánovanú svadbu. Nečakali sme, že sa dostaneme až tak ďaleko, skôr sme rátali, že to budú Rumuni. Až keď sme ich vyradili, začali sme veriť, že to môže byť medaila. Lenže s dátumom svadby sa už nedalo nič robiť, veď bol nahlásený dva mesiace vopred. Ženil som sa deň pred zápasom v Moskve a počúval reportáž v rozhlase..."

Košický stredopoliar chýbal v Moskve i na ostravských Bazaloch. "Ale zlatú medailu som predsa dostal. Ani neviem ako sa ju pre mňa podarilo pánovi Talánovi zohnať. Neveril som, že je taká istá akú majú spoluhráči, tak som hneď išiel za Jožim Suchánkom, s ktorým sme boli v kádri dvadsaťtrojky, nech mi ju ukáže. Bola presne taká istá, ešte aj obal, v akom ju Joži dostal."

Aj keď ho manželka, vtedy nevesta Klára, pripravila o finále európskeho šampionátu, nikdy jej to nevyčítal. "Nebola síce futbalovým fanúšikom, ale po svadbe chodila na každý náš zápas. Tak ako manželky a deti ostatných hráčov. V Lokomotíve bolo vždy také rodinné prostredie." Iba svojho otca Gejza nikdy nedostal na futbalovú vieru. "Nemal rád futbal. Iba raz sa bol na mňa pozrieť, keď sme hrali o špicu tabuľky so Slovanom, vyhrali sme 1:0 a ja som dal ten gól. Keď som prišiel v noci domov, cítil som sa ako najlepší futbalista na svete a čakal som nejakú pochvalu. Ale on nič. Iba strýko, ktorý voľakedy futbal hrával, prehodil, že sa mám vraj ešte veľmi veľa učiť..."

Kopačky chcel zavesiť na klinec tam, kde prežil najkrajšie futbalové časy, v Čermeli. Usúdil, že v 35-ke je na to vhodná chvíľa. "Ale tréner Havránek ma na dve sezóny ešte stiahol na Cyprus, do AEL Limassol. Po 37 rokoch sme s ním vyhrali cyperský pohár a v tridsiatich šiestich som si zahral ešte Pohár UEFA."

Slnečný ostrov v Stredozemnom mori mu však prirástol k srdcu natoľko, že po ďalších troch rokoch vo viedenskej futbalovej lige ako hráč FC Helford, sa naň opäť vrátil. Už ako tréner, po revolúcii, v roku 1990. "Revolúciu som prežil v rade na ceste do Viedne, keď otvorili hranice a ja som sa tam potreboval dostať na zápas. Bola to veľmi dobrá súťaž, lebo sa hralo v meste, na krásnych ihriskách. No keď som dostal ponuku z Limassolu, neváhal som ani minútu. Šesť rokov som tam pracoval s deťmi, založili sme druhú futbalovú akadémiu na Cypre. Na lavičku A-tímu som si sadol vždy vtedy, keď bolo zle, keď hrozil zostup. Vždy sa mi podarilo mužstvo zachrániť."

Cyprus je pre Farkašovcov doslova druhým domovom. "Veď som tam dokopy dva roky hral a desať trénoval." Srdce, ktoré vždy bilo za farby Lokomotívy, ho však pritiahlo domov. Snažil sa jej pomôcť, keď už bola v agónii. "Boli to neslávne roky a veľká chyba, že sme dovolili, aby z ligy vypadla. Myslím, že dodnes mohla hrať najvyššiu súťaž. Ale vtedy sme s kolegom Strapekom nemali na výber, lebo sme mali slabý káder, málo hráčov. Prišli k nám chlapci z 1. FC, ktorí tu doniesli zlé maniere, chválili sa pred ostatnými koľko tam zarábajú a našich to deprimovalo. Museli sme stavať hráčov, ktorí k nám prišli bez tréningu, bez spoločnej prípravy a naši mladí chlapci ako Kisel či Onofrej sedeli na lavici."

Zhrdzavená Lokomotíva skončila až kdesi v treťoligovom depe a veľký úspech, v snahe rozdúchať ešte v kotli, nemala ani záchranárska akcia z Krompách. Zbrane zložil aj Gejza Farkaš a po troch rokoch sa opäť vrátil na slnečný Cyprus, kde štyri sezóny pôsobil ako šéftréner mládeže vo futbalovej akadémii. Dve v AEL Limassol, a dve v Pafose. "Mal som na starosť sedemstopäťdesiat detí a sedemnásť trénerov. Preto som tam stále zapísaný ako mládežnícky tréner. V roku dvetisíc som od ministra zdravotníctva dostal cenu pre najlepšieho trénera roka."

Atmosféru veľkého futbalu opäť skúsil v neďalekom Grécku, keď si sadol na lavičku štvrtého najpopulárnejšieho aténskeho klubu Panionios, ako Bubenkov asistent. Asistenta tam robil aj ďalšiemu Slovákovi, Peczemu, ale v Grécku je zvykom trénerov meniť častejšie ako ponožky. Majiteľ Panionisu nebol veľmi spokojný ani po dvojnásobnom účinkovaní v Pohári UEFA. "Mali sme veľmi dobrých hráčov, ale nemali sme mužstvo. Bolo tam veľa cudzincov, Argentínčanov, Uruguajčanov, Austrálčanov, Srbov, Čechov i Slovákov, ale v kabíne chýbali zo štyria-piati silní Gréci, ktorí by v nej sami vedeli urobiť poriadok. Preto sme vypovedali zmluvu. Chceli sme u nich vyvolať pozitívny šok..."

Pár mesiacov je už Gejza Farkaš doma, v Košiciach, ale ako vraví, nechystá sa ešte povedať posledné slovo v kariére trénera. Otvorená je otázka návratu do Limassolu, ba aj pôsobenie v trénerských štruktúrach MFK Košice. "Začiatkom týždňa som čakal na telefonát z Cypru, kde mali veľké zasadanie v klube, po ktorom sa mali ozvať. Ale neozvali sa..."

Bohuš MATIA

Autor: M. Auerová vystavuje vo VSM

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári