Učňami nemohli byť nemanželské deti, ani potomkovia tzv. znížených stavov - katov, šarhov, drábov, pastierov
Remeselnícke zvyky pri prijímaní za učňov a tovarišov
V 15. storočí bolo v Košiciach pravdepodobne 250 až 300 remeselníckych dielní a remeselníci tvorili 29 % všetkého meštianstva na začiatku tohto storočia. Majstrov - vlastníkov remeselníckych dielní bolo do polovice 16. storočia 1200 až 1500, tovarišov a učňov asi dvojnásobný počet, čo sú pravdepodobné, ale nedoložené údaje. O ich úlohe v remesle v stredoveku svedčí okrem iného aj to, že napr. už v 15. storočí mali samostatné organizácie, ako bol r. 1429 cech tkáčskych tovarišov z Košíc. Dejiny remesiel na Slovensku boli od príchodu nemeckých kolonistov až do druhej polovice 19. storočia spojené s cechmi.
Podmienky prijatia
Najdôležitejšou črtou cechov bolo povinné členstvo všetkých remeselníckych majstrov, bez ktorých bolo vykonávanie remesla nemožné. Príslušníkmi cechu boli tri hierarchicky podriadené skupiny učňov, tovarišov, majstrov a vstup do každej skupiny bol podmienený určitými obradnými úkonmi a zvykmi. Remeselnícke zvyky v pracovnom živote aj pri slávnostných príležitostiach príslušníkov jednotlivých remesiel vychádzajú z roľníckej kultúry, z ktorej bolo prevzatých veľa zvykov, z tradície antických remeselníckych združení zo zvykov iných stavov, kultov a kresťanských obradov. Jednotlivé remeslá mali svojich patrónov - svätcov, ktorým boli zasvätené kostoly a oltáre.
Aby mohol byť 13 - 14-ročný chlapec prijatý za učňa, musel spĺňať určité podmienky. Musel byť gramotný, dokázateľne manželského pôvodu poctivých rodičov. Prijímali sa deti remeselníkov a iných plnoprávnych mešťanov i schudobnelých zemanov, aj deti poddaných, ale museli mať súhlas zemepána. Deti, ktoré sa nenarodili v legitímnom manželskom zväzku, aj potomkovia príslušníkov tzv. znížených stavov ako boli kati, šarhovia, predtým drábi, pastieri, alebo osôb pozbavených cti rozhodnutím súdu a poznamenaných katom, nemali šancu. Diferenciácia bola aj v spoločenskom zaradení jednotlivých remesiel. Ránhojiči, chirurgovia, kúpeľníci, barbieri aj ďalší nemali dovolené používať značenie "počestný" a ich deti sa nemohli stať učňami tzv. poctivých remeselníkov, napr. mäsiarov, garbiarov, kováčov, kožušníkov.
Prijímanie za učňa cechmajstrom prebiehalo za účasti aspoň dvoch majstrov a dvoch ručiteľov, z ktorých jedným mohol byť otec budúceho učňa. Súčasťou obradu bolo otvorenie cechovej truhlice a po poučeniach o výhodách remesla, povinnostiach učňa, zásadách správania, uložil do nej cechmajster príslušný poplatok, od konca 16. storočia aj rodný list a záznam o prijatí do cechu. Oficiálna časť prijímania sa ukončila zatvorením truhlice a pokračovalo sa pohostením, ktoré pripravili rodičia učňa.
Symbolické úkony
Po vyučení, ktoré trvalo do veku, zhodujúceho sa približne s dosiahnutím dospelosti, prepúšťali učňa znovu pred otvorenou truhlicou. Majster musel potvrdiť jeho schopnosti a požadované morálne vlastnosti. Do cechovej knihy zapísal prepustenie učňa a po zložení jeho sľubu vernosti remeslu, zaplatení poplatku, odovzdal majster učňovi výučný list. Po 2 týždňoch bezplatnej práce pre majstra bol vyučenec prijatý za tovariša. Najprv ho dostal na starosti tovariš, ktorý mal za úlohu pripraviť vyučenca na obrad prijímania, ktorý pozostával okrem formalít pred zhromaždenými príslušníkmi cechu a ručiteľmi, aj zo symbolických úkonov a skúšky fyzickej zdatnosti. Napríklad klobučníci skákali cez prah, bednári a povrazníci cez stôl, pytlikári podliezali pod lavicou. Zo starších iniciačných obradov bolo zaužívané žartovné holenie tehlou, sadzami, sekerou, rituálne umývanie, neskoršie tzv. krst, súboje kováčov v pancieroch, ponáranie mladých mäsiarov pod vodu. Od niektorých prvkov sa v 18. storočí upustilo, ak sa pri nich častejšie vyskytli úrazy. Po hostine, ktorú usporiadal prijímaný tovariš, dostal od cechu vandrovný list, od r. 1816 vandrovnú knižku a na 2 - 3 roky odišiel do sveta na vandrovku. Na nej mal získať skúsenosti, rozhľad, zdokonaliť sa u cudzích majstrov. Po návrate musel najmenej rok pracovať u niektorého majstra (niektorí mali aj 17 tovarišov) a až potom požiadať o prijatie medzi majstrov.
Zaužívané boli verejné súbehy na dodávku tovarov, aj na rôzne práce
O kurzy kreslenia a maľovania bol veľký záujem aj v nedeľu
V období 20. a 30. rokov minulého storočia bolo zaužívaným dobrým zvykom vypisovať verejné súbehy na dodávku rôznych tovarov ako potravín alebo paliva pre rôzne inštitúcie, aj na rôzne práce v mestských i štátnych zariadeniach, či v štátnej správe.
Čo jedli väzni
Z verejných oznamov sa dozvedáme, že už v júni roku 1923 si súbehom zabezpečovali drevo na vykurovanie župné úrady, nemocnice, internáty, detské domovy. Župný úrad v Košiciach vypísal súbeh "na dodávku tisíc kubických metrov prvotriedneho bukového dreva. Nabídky oparené kolkom za 2 Kč a zodpovedajúcim podpisom do 15. septembra 1923".
Československá posádková nemocnica v Prešove "zadá cestou verejného súbehu pranie a opravu bielizne vojenskej nemocnice od 1. januára do 31. decembra 1924". Štátne zastupiteľstvo v Košiciach vypísalo konkurz na dodávku mlynských výrobkov, tuku a strukovín. Z požadovaného množstva a druhu potravín špeciálne pre sedriálnu väznicu môžeme usúdiť, aký jedálny lístok mali väzni v roku 1924. Súbeh sa vzťahoval na dodávky od 1. februára do 31. augusta roku 1924: asi 300 q chlebovej múky, 80 q múky na varenie, 25 q masti, 32 q ryže, 11 q krúpov, 12 q prosa, 26 q hrachu, 19 q pšenice a 30 q bôbu. To všetko malo byť podľa najnižších burzových cien plodinovej burzy najbližšej ku Košiciam.
Riaditeľstvo československého štátneho detského domova v Košiciach vedeného Dr. Vladimírom Pospíšilom vypísalo konkurz na dodávku mlieka denne asi 80 l od októbra 1923 do marca 1924.
V jeseni roku 1923 bola vypísaná verejná súťaž na "novostavbu žiackeho internátu pri hospodárskej škole v Košiciach". Vypísal ju vládny referát verejných prác v Bratislave. Štátny stavebný úrad v Košiciach na Orlej ulici č. 23 vypísal "verejné oferitné pokračovanie na prístavbu prvého patra pre fotograficky a daktyloskopický ateliér, byty a rôzne opravy v prízemí Riaditeľstva štátnej polície". Mesto Košice hľadalo konkurzom dodávateľa "na vodovodné práce a zariadenia elektrického osvetlenia v budovách mestských jatiek - bijárne". Aj na opravu cintorína Rozália a na Kalvárii, súčasťou ktorej mala byť aj prerezávka a odstránenie prebytočných stromov a kríkov a štýlové obnovenie hrobiek, poznačených zubom času.
Kreslenie a šerm sa tešili obľube
Začiatok zimy bol zvyčajne aj začiatkom rôznych kurzov a vzdelávacích podujatí. Štátna priemyselná škola v Košiciach usporiadala kurzy o parných kotloch, parných a elektrotechnických strojoch za poplatok 20,20 Kč. Šermiarsky majster Ján Šalamon viedol kurzy šermu v telocvični na Kováčskej ulici č. 46. Šerm bol vtedy veľmi módnou záležitosťou, takže učiteľ telocviku a šermu ŠK Slávia Šalamon nemal núdzu o záujemcov už od ôsmej ráno do piatej popoludní, okrem dvojhodinovej prestávky. Známy výtvarný umelec, ktorý vošiel do dejín výtvarného umenia ako zakladateľ Krónovej školy, samotný Eugen Krón, viedol vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach kurzy kreslenia a maľovania. Kurz prebiehal štyrikrát týždenne za 80 korunový poplatok alebo dvakrát týždenne umelecko-priemyselný kurz so zameraním na texty za 50 Kč školného. Pre tých, ktorí sa nemohli počas týždňa učiť kresliť a maľovať, lebo pracovali, majster Krón mal nedeľňajšie vyučovanie od deviatej do dvanástej za 30 korunové školné. O kurzy v týždni, no najmä v nedeľu bol veľký záujem a boli obsadené na pol roka dopredu.
Z policajných hlásení
Chytili vreckového virtuóza: Košickým policajtom sa podarilo 11. januára 1924 chytiť rovno pri čine vreckového virtuóza Ladislava Kondraczeloka. Tak ho volali vreckári aj policajti, lebo naozaj nemal páru vo svojom odbore. Špecializoval sa na dámske kabelky na trhoviskách. Jeho obľúbeným miestom na posedenie pri pive bol hostinec U Frischa na Moldavskej okružnej, kde neraz okradol aj kolegu vreckára. Tam sa niekedy aj zbavoval ukradnutých kabeliek. V deň, kedy ho zadržali, ich ukradol 32 rôznej veľkosti aj obsahu. V jednej bolo dokonca neuveriteľných šesťtisíc korún. Na policajnom riaditeľstve ich ležalo devätnásť, samozrejme, prázdnych a ďalších šesť našli U Frischa. Veru, má on pokračovateľov aj dnes na košických trhoch, kde niet dňa, aby niekoľkých kupujúcich neokradli naozajstné vreckové virtuózky, pracujúce v teréne.
Hrvoľa zatkli na svadbe: Ján Hrvoľ, jeden zo "šéfov" grémia košických vreckárov, ušiel z väznice v Trenčíne, aby sa mohol zúčastniť na svadbe v Košiciach. Večer na nej vznikla bitka. Privolaní policajti zatkli bitkárov, medzi ktorými bol aj Ján Hrvoľ, ktorého eskortovali späť do Trenčína v apríli roku 1924.
Ušiel zo súdnej stolice: Do Steinovho hostinca v Košiciach prišiel hosť, ktorý po konzumácii povedal, že nemá peniaze a nechal svoju adresu do Lemešian na meno Fero Barcai. Prišli policajti a zistili, že je to Imrich Agoston, ktorý ušiel z prešovskej súdnej stolice, kam sa dostal pre pokus vraždy, keď vystrelil na košického domovníka Imricha Szénégetöho v apríli roku 1924. Tým sa našťastie gazda Barcai vyhol nepríjemnostiam.
Horúčka a košické prasiatko
Z písomných prameňov z 18. a 19. storočia sa dozvedáme, že najčastejšou chorobou Slovákov v Uhorsku bola horúčka a že podľa lokalít a charakteru práce, boli aj miestne ochorenia. V okolí Košíc to bolo tzv. košické prasiatko - stvrdnutie sleziny (Parcellus Cassoviensis) a v Košiciach horúčka.
Lekárom všetci neverili a liečili sa podľa rád ľudových liečiteľov. Napr. pri horúčke nepozorovane treba ísť do mlyna, zobrať za hrsť múky, doma z nej urobiť cesto a z neho 77 guľôčok - tabletiek. Potom ich odniesť na najbližšie mravenisko, urobiť v ňom ľavou nohou jamku, hodiť do nej všetky tabletky a zahrnúť pravou nohou. Horúčka mala potom klesnúť. V opačnom prípade mal chorý vypiť nápoj namiešaný v novom hrnci z vína, piva, pálenky, oleja, papriky, kyslého mlieka, pušného prachu, koriandrového gáfru, každé kúpené za 1 groš a vypiť na jeden dúšok. Košické prasiatko liečili užívaním ráno a večer výťažku zo šafránu alebo aloe a rebarbory, namočených v pálenke.
Košičanov často boleli zuby a liečili ich prikladaním dvoch, troch aj štyroch rozotrených strúčikov cesnaku s pušným prachom alebo len potlčenou kôrou z brezy.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
