Tibeťania neublížia ani dážďovke, lebo by to mohla byť ich babička
Spoznávať svet sa dá rôznymi spôsobmi. Najpohodlnejšou voľbou sú cestovné kancelárie, ktoré turistom zabezpečia všetko. Vybavia potrebné formality, naložia ich do lietadla, ubytujú v hoteli, naservírujú jedlo a ukážu niekoľko vybraných atrakcií. Turistom ani nedôjde, že takto sa o krajine nedozvedeli prakticky nič. Menej pohodlnou voľbou cestovania po svete sú vlastné nohy. Týmto štýlom, ktorý nezávislí cestovatelia nazývajú trek, sa dozvedia o krajine a jej ľuďoch podstatne viac. Traja slovenskí cestovatelia "pretrekovali" tri zaujímavé krajiny Východnej Ázie. Jadrom ich cesty bol spirituálny Tibet.
Táto tajuplná a po dlhé storočia cudzincom neprístupná krajina, bola kedysi nezávislým budhistickým kráľovstvom. Dnes je súčasťou Číny. Starobylú tibetskú kultúru systematicky ničili čínski komunistickí okupanti. Stovky budhistických kláštorov bolo rozstrieľaných. V súčasnosti Číňania zničené kláštory obnovujú, dôvodom však rozhodne nie je starosť o záchranu tibetského budhizmu, ale príjmy z cestovného ruchu, ktoré plynú do štátnej kasy v Pekingu.
Cestovatelia sa tu stretnú s povestnou čínskou byrokraciou a najrôznejšími zákazmi a obštrukciami. Ich prekonanie však stojí za to, pretože ešte stále sa tu dá nájsť divoká himalájska príroda, stáda huňatých jakov a zbožných pohostinných ľudí, ktorí neprestali veriť v návrat dalajlámu z indického exilu. Z trojice cestovateľov sme sa o Tibete porozprávali s dvoma Košičanmi Ing. Ivanom Storinským a Pavlom Kapičom, pretože tretí, Martin Krivák, je z Bratislavy.
"Tibetského sprievodcu sme objednávali prostredníctvom internetu ešte na Slovensku," uvádza nás Ivan na samý začiatok dobrodružnej cesty. "Tam sa nedá ísť neorganizovane, treba mať povolenie na vstup a svojho sprievodcu." Tibetský sprievodca Pupu bol šikovný, inteligentný a prispôsobivý chlapec. Veľmi rýchlo pochopil, že cestovatelia zo Slovenska chcú spoznať nedotknutú prírodu, život a mentalitu miestnych ľudí. Bol nielen sprievodcom ale aj kamarátom.
Hlavné mesto Lhasa leží v nadmorskej výške 3800 metrov. Na nižšie množstvo kyslíku si treba zvyknúť. Aj keď si trojica myslela, že adaptáciu zvládne "ľavou zadnou", nebolo tomu celkom tak. "Už večer sme boli nezvykle unavení, malátni a bolela nás hlava. V meste sme sa mali aklimatizovať štyri dni," spomína Ivan. Prezreli si mesto presiaknuté budhistickou atmosférou. Navštívili niekoľko kláštorov i dalajlámov palác Pótalu, ktorý je UNESCOM vyhlásený za svetové kultúrne dedičstvo.
Aj keď je Lhasa nádherné duchovné mesto, cítiť z neho komerciu. Cestovný ruch poznačil najmä ľudí v ňom. "Naučili sa už žobrať. Prilepia sa na turistov a za to, že sa za nich budú modliť, pýtajú peniaze." Po troch dňoch prispôsobovania sa tibetskému ovzdušiu, mali Slováci kláštorov i mesta plné zuby.
S terénnym džípom vyrazili k "nebeskému jazeru" Nam-ccho vzdialenom 120 km od Lhasy. Slané jazero s krištáľovo modrou vodou leží vo výške 4700 m, je 70 km dlhé a 20 km široké. "Je nádherné, vyzerá ako more. Nesmie sa v ňom kúpať, lebo je posvätné. Obkolesené je kopcami vysokými 6000 metrov. Keď sme ho zbadali, rozbehli sme sa okolo neho. Vytešení sme skákali... Naplnilo nás energiou a darmo nás sprievodca odrádzal, že budeme unavení, hneď sme si vyliezli na kopec, aby sme na neho mali krásny výhľad zhora."
Až v noci "hôrni" slovenskí chlapci zistili, že Pupu vedel, prečo ich varoval. Tam totiž otestovali svoju aklimatizovanosť... Riedky vzduch ich totálne zmoril. O deviatej večer zaspali v opustenej jurte, ktorá cez deň slúžila pútnikom i turistom ako reštaurácia. Dobre sa však nevyspali... "Bolo mi strašne zle. Bolela ma hlava a nevoľnosť sa stupňovala," vraví Ivan. " Vedel som o čo ide, ale nechcel som nikoho budiť a ani sa s tým priznať. Nakoniec som si zobral acylpirín a ten mi pomohol." Chlapcov potrápila výšková nemoc, ktorá sa dá liečiť len jediným spôsobom presunom na nižšie položené miesto. To sa však nedalo. Nebolo tam ani živej duše. "My sme sa len robili že spíme," dopĺňa Pavel. "Nikomu z nás dobre nebolo, snažili sme sa to potichu prekonať sami a nepriznať, že aj na nás to došlo."
Po "búrlivej" noci, vyrazili ráno džípom po poľných cestách do kláštora Gandan. Prespali v ňom jednu noc. Na duchovnú a mystickú atmosféru, ktorá v ňom vládla, nikdy nezabudnú. Nasávali do seba kláštorný pokoj a tantrické rozjímanie. Večer počúvali hlboké, tajomné gongy. "Boli sme tam len my a mnísi, ktorí k nám ´votrelcom´ boli veľmi príjemní," opisuje Ivan. "Keď sa zotmelo, všade v oknách horeli sviečky z jačieho masla a kláštorom sa niesli tie ich mystické zvuky. Bol to veľmi silný zážitok." A to aj napriek tomu, že spali v jednoduchom kamennom baráku, presiaknutom intenzívnou "arómou" jačieho trusu. Pod ním bola totiž miestnosť, kde ho mnísi sušili, aby ho neskôr použili ako palivo na kúrenie.
"Tibeťania sa riadia filozofiou, že každý muž by mal aspoň rok stráviť v kláštore, aby sa stal naozajstným mužom," pokračuje Pavel. "Niektorí sú v kláštoroch dočasne, iní natrvalo. Je zaujímavé ich pozorovať, keď filozofujú. Robia to tak živelne, až sme mali pocit, že to hrajú. Nájdu si nejakú tému, napríklad, prečo má zajac veľké uši a jeden povie, že preto, aby lepšie počul a druhý mu zakontruje. Vyzerá to na hádku, ktorá skončí bitkou. Ale potom debatu slušne skončia a vzájomne si poďakujú." Na prvý pohľad sa nezainteresovanému a povrchnému cudzincovi môže zdať, že ide o hlúpe detinské úvahy... "Keď sme sa nad tým zamysleli, pochopili sme, že diskutujú o hlbokých myšlienkach súvisiacich s budhistickým učením."
Zo šesť tisíc budhistických kláštorov ostalo v Tibete len niekoľko desiatok. Aj keď sú si veľmi podobné, každý má inú atmosféru a iných mníchov. "Niekde si nás nevšímali a niekde sme vyvolávali ich zvedavosť. Stále sa k nám prihovárali, dotýkali. Boli veľmi milí a usmievaví." Život mníchov pozostáva z modlenia a práce na poli. Jedia raz denne. Peniaze získavajú z milodarov. Trio Slovákov ich malo možnosť pozorovať pri vyberaní práve vyoraných zemiakov. "Šantili pri tom ako malé deti. Zemiakmi sa ohadzovali, vysmievali sa jeden druhému, robili pózy. Je až neuveriteľné, ako sa na tom dokázali zabaviť. My sme sa z nich rehotali ako ´kone´. Stále som mníchov považoval za vážnych duchovných ľudí."
V himalájskych horách sa rozprestierajú menšie dedinky, kde sa ľudia živia poľnohospodárstvom. V našom ponímaní žijú zaostalým, primitívnym životom. Donedávna na obrábanie svojich políčok nepoužívali žiadne mechanizmy. "Číňania im podávali malé traktoriky, na ktorých musia potupne nosiť zastoknuté dve čínske vlajky," hovorí Pavel. Nadvládu čínskych komunistov tu vidieť i cítiť. Ľudia sa boja rozprávať. "Ak si získate ich dôveru, medzi štyrmi očami vám povedia, že Číňania tu majú svojich vyzvedačov všade. Aj medzi mníchmi. Všetky významnejšie posty v mestách sú obsadené Číňanmi." Číňania postupne vytláčajú pôvodnú tibetskú kultúru. Mladí Tibeťania sú menej duchovní, bažia po komerčných veciach. Módou je mať magnetofón a podobné západne "hračky"...
Veľmi veľký rozdiel je medzi ľuďmi z mesta a dediny. "Vidiečania sú nesmierne vnútorne čistí," pokračuje Ivan. Ich mierumilovnosť, prameniaca z budhistického náboženstva je fascinujúca. Pre tvrdý, konzumentský, kapitalistický svet, až neuveriteľná. "Vyžaruje z nich dobrota a vnútorná vyrovnanosť. Sú veľmi skromní, plachí a detski zvedaví. Majú oveľa bližšie k Bohu ako my. Zrejme tak na nich pôsobí ich príroda, pred ktorou majú rešpekt a s ktorou sú zžití. Veria v reinkarnáciu, preto ani dážďovke neublížia, veď by to kľudne mohla byť aj ich babička."
Slováci šľapali cez hory, priesmyky a päťtisícové sedlá spolu so sprievodcom, kuchárom a pohoničmi dvoch jakov, ktorý im niesli rozmernú batožinu. Zdomácneného jaka ľudia chovajú pre mlieko, mäso, vlnu a využívajú ho aj ako dopravný prostriedok. "Je zaujímavé pozorovať, ako obratne, na prvý pohľad nemotorné zviera, cupká po krkolomnom teréne. V nižších nadmorských výškach jaky nežijú." Tibeťan, ktorý vlastní jaka, je zámožným človekom. Aj keď na to vôbec nevyzerá. "Našich pohoničov sme pokladali za chudákov, darovali sme im klobúky a až Pupu nás upozornil, že nie sú chudobní. Smiali sme sa, že sú to diví ľudia. Oblečení len v košeli a s plátenými trampkami na nohách, prechádzali s nami štyri dni po horách. A to snežilo, mrzlo, fúkalo a pršalo. Skákali z kameňa na kameň, pritom si pískali a spievali. Nemali so sebou ani spacák, spali len na jačej koži prikrytí igelitom. A my sme boli naobliekaní v špeciálnych nepremokavých a neprefúkateľných Goratexoch, s nohami vo vibramkách."
Miestny kuchár ripravoval Slovákom vynikajúce tibetské jedlá, čo našinci kvitovali. Netúžili po tom, aby v ázijskej krajine konzumovali európsku stravu. "Ochutnali sme baranie i jačie mäso a všetko nám chutilo. Kuchár bol veľký majster, hlavne čo sa týka zeleniny. Z ´ničoho´ vedel urobiť večeru s troma chodmi. Divil som sa, odkiaľ ich vyťahuje," spomína Pavel.
Sprievodca Pupu zaviedol trojicu cestovateľov, túžiacich po nekomerčnosti, aj do jedného z miestnych podnikov. "Domáci prestali jesť a všetci si nás obzerali, pretože cudzinec tam ešte nevstúpil. Tibeťania väčšinou jedia len rukami. Aj keď tam smrdelo a vyzeralo tam špinavo, jedlo bolo chutné." Pre Európana nemusia byť typicky ázijske vône práve najpríjemnejšie.
V pamäti im utkvela túra, ktorá si "zašpásovala" s ich psychikou. Štverali sa do sedla k vrcholu a keď sa zdalo, že sú už na ňom, objavila sa pred nimi planina. Prešľapali aj ju, znova videli vrchol a keď sa k nemu dostali, zbadali, že je to opäť planina. Tento jav sa opakoval viackrát. "Zažili sme ten pocit, ako z horolezeckých filmov, keď sa šliape a šliape a zrazu sa človek spustí na zem a povie, že ďalej už nemôže," vraví Ivan. Napriek tejto záťaži, zrejme spôsobenej veľmi riedkym vzduchom, sa zadýchaná zmordovaná trojica pozviechala a túru došľapala. Veď nič iné im napokon ani nezostávalo.
Cieľom ich putovania Tibetom bol najvyšší vrch sveta Mount Everest. Najvyššie sa dostali sa do základného tábora vo výške 5500 metrov. Vyspali sa v stanoch pod himalájskym obrom. "Vybrali sme sa na túru ešte vyššie, ale nezdržali sme sa tam dlho. Fúkalo tam a kamarát mal ´výškovku´. Okrem strmých stien Everestu sme pekne videli aj jeho morénu," ukončuje Ivan i Pavel spomienky na Tibet.
V budúcom čísle nám dvojica košických cestovateľov porozpráva o zážitkoch z Nepálu a Indie.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Najmenšia platba 20 Sk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
