"Nechápem, že so mnou chcú predĺžiť zmluvu, keď mi nedajú šancu"

Na začiatku nového tisícročia bol na vrchole kariéry. Po príchode do Austrie Viedeň, v roku 2001, ohúril svojím umením celé Rakúsko. Futbalový básnik bral jedno ocenenie za druhým, doma i za hranicami. V roku 2002 bol v hlasovaní trénerov vyhodnotený ako hráč roka v Rakúsku, v sezóne 2002/2003 vyhral anketu "Bruno" o najlepšieho hráča rakúskej ligy, bol aj najlepším futbalistom Slovenska. Fialky z Viedne si dlho nevedeli predstaviť svoju základnú zostavu bez jeho 10-ky, vždy bol preňho pripravený aj dres národného mužstva Slovenska...

Dnes, na sklonku tridsiatky, začína odchovanec košického futbalu Vladimír Janočko prakticky odznova. Opäť sa so spoluhráčmi musí popasovať o svoju pozíciu v jedenástke 22-násobného majstra Rakúska, opäť si musí vybojovať miesto aj v kabíne slovenskej reprezentácie. Jeho kalvária sa začala na jar minulého roku, keď sa podrobil operácii kolena. "Prakticky sedem rokov som hral s roztrhnutým krížnym väzom, ale došlo to už do takej fázy, že koleno muselo pod nôž. Operovali mi ho pred rokom, 5. apríla vo Viedni."

Odvtedy pretieklo Dunajom dosť vody na to, aby futbalový kvietok "Oki" mohol medzi fialkami opäť rozkvitnúť v plnej kráse. Pol roka po operácii bol prakticky fit, pripravený pomôcť Austrii po troch rokoch k bundesligovému titulu. Lenže nový tréner "Violetten" Frenkie Schinkels mal iné predstavy. A meno Janočko mu do nich akosi nezapadalo.

Vladovi sa vracala forma v béčku Austrie, dres prvého tímu sa mu ušiel iba v prípravných zápasoch. Trpezlivo však čakal na svoju príležitosť, aj keď tušil, že s kaučom rakúskeho ligového lídra nikdy nebudú rovnaká krvná skupina. Dočkal sa až po roku a 21 dňoch. V pohárovom dueli s Wackerom Tirol (po víťazstve 2:0 postúpila Austria do štvrťfinále) svojím výkonom i gólom presvedčil trénera aspoň natoľko, aby ho napísal na širšiu predzápasovú súpisku. V nedeľu 26. marca si Oki opäť sadol na lavičku prvého mužstva, ktoré na štadióne Fritza Horra privítalo v šlágri 28. kola T-Mobile Bundesligy druhé mužstvo tabuľky Red Bull Salzburg. S prísľubom, že sa aspoň na chvíľu ukáže preplneným tribúnam, na ktorých sa tiesnilo 10 623 divákov. Možno na to čo sľúbil, pán Schinkels v priebehu boja zabudol, alebo to za remízového stavu (Austria prišla po výsledku 2:2 o dva dôležité body) považoval za priveľké riziko, ale štvrtý rozhodca na tabuľke označujúcej striedajúcich hráčov "fialovú" desiatku nerozsvietil.

Až o týždeň, v divokom derby s poslednou Admirou (4:4), Vlado konečne zacítil vôňu ligového trávnika. I keď sa naň dostal až jedenásť minút pred koncom, keď už Austrii tieklo poriadne do topánok, a milý Schinkels si nevedel rady, ako ratovať aspoň remízu. Zachránil ju práve Janočko, keď v napätom závere premenil jedenástku. "Ani som ju nemal kopať. Loptu si už pripravoval Slovinec Nastja Čeh, ale napokon mi ju prenechal. Nemal som čo stratiť a veril som si, že to premením."

Nečakal, že ho za to bude tréner po zápase nosiť na ramenách, ale dúfal, že ho presvedčil natoľko, že naň pri zostavovaní ligovej jedenástky viackrát nezabudne. V pohárovom štvrťfinále v Kapfenbergu (1:0) hral celých deväťdesiat minút, na pravej strane zálohy s Kiesenbauerom, Blanchardom a Lasnikom, a právom očakavál, že tak bude aj túto sobotu v ligovom dueli v Grazi.

Lenže, nebolo.

"Tréner ma posadil opäť iba na lavičku, hoci v stredu po pohárovom zápase mi vravel, že sa mám pripraviť, že určite nastúpim od začiatku stretnutia na pravej strane zálohy." Preto bolo jeho prekvapenie veľké, keď v základnej jedenástke márne hľadal svoje meno. "Nechápem to. Neviem, čo si mám o tom myslieť, keď vám niekto do očí povie, že na sto percent nastúpite, a urobí inak. Tréner ma nemá rád, ale nechápem na čo ma tu potom držia?"

Vladova frustrácia sa prehlbuje každým premrhaným týždňom, aj keď sa ju snaží nedať najavo. "Nie som sklamaný. Som rád, že som nastúpil aspoň v pohárových zápasoch. Nerobím to pre trénera, trénujem pre seba. Napokon, zmluva sa mi končí o mesiac. Je mi jedno, či tréner pri mužstve zostane alebo nie, odídem asi ja..." nemá už v Austrii takú radosť z futbalu, akú prežíval v prvých rokoch, zdalo sa že šťastného, rakúskeho angažmán. "Nechápem, že chcú so mnou predĺžiť zmluvu, keď mi nedajú šancu. Nemá to logiku."

Nečudo, že ho prenasledujú aj trochu kacírske myšlienky. "Nemrzelo by ma to, keby som videl, že hrajú dobrí hráči, ktorí na to majú, ale stalo sa už aj iným chlapcom, že na ich úkor nastúpili slabší futbalisti, len aby boli v zostave nejakí Rakúšania. Neviem ako bude dnes doma s Mattersburgom, ale takto vôbec nemám chuť ísť v nedeľu s mužstvom do Riedu. Asi si vymyslím nejaké zranenie, aby som nemusel cestovať... Ale nie, to by nebolo dobré riešenie," vŕta mu v hlave všeličo.

Aj to, že by po piatich, vcelku pekných rokoch, z Austrie odišiel. "Niekoľko ponúk, aspoň v rámci Rakúska by bolo. Pomohlo mi, že som nastúpil aspoň v pohárových zápasoch, takže záujem je. A nemusel by som ani odísť z Viedne..." Naznačil čosi o interese susedného rivala, zeleno-bieleho Rapidu, za ktorý už kopú Slováci Hlinka s Valachovičom. "Ale nechcem ešte, aby sa o tom už písalo v novinách, lebo s Rapidom je to tak, že by som mal počkať do konca sezóny, že potom sa uvidí. A to sa mi veľmi nepáči. Ešte z toho nemusí byť nič."

Skúsený košický stredopoliar voľakedy sníval aj o chýrnejších európskych súťažiach ako je tá rakúska, ale so stúpajúcim vekom už svoje ambície trochu krotí. "Predsa už nemám dvadsaťdva, neviem ako by som v takej súťaži stíhal. Tá šanca mi pomaly uniká, iba zápasovou praxou môžem vyvolať záujem iných klubov, a tá mi teraz chýba."

Mrzí ho však, že aj reprezentácia stráca záujem a tréner Galis sa nechal presvedčiť postojom Austrie. "Tešil som sa najmä na prvý barážový zápas v Španielsku, dúfal som, že nastúpim, lebo som bol už celkom zdravý, s kolenom som nemal žiadne problémy. Ale nehral som. V odvete v Bratislave som už nemohol, lebo som trošku cítil trieslo. Odvtedy však s trénerom Galisom nemám žiadny kontakt, ani raz mi nevolal, ani vtedy, keď sa nikde nehrali ligy a mohol som z Austrie odísť na zraz reprezentácie."

Zatiaľ je však na Horr štadióne stále pod zmluvou a túto sezónu tam tak či onak dohrá. V Austrii chystajú návrat na ligový trón, možno aj do Ligy majstrov a v Rapide príliš škrípu kolieska. Takže sa vlastne niet kam ponáhľať. Tam by ho čakal sotva Pohár UEFA, aj keď momentálne piate miesto v tabuľke by na to miestnemu rivalovi ani nestačilo. A kto prestúpi práve k úhlavnému nepriateľovi môže tušiť, že si od fanúšikov niečo zlízne. "Takých prestupov je málo, ale sú. Napríklad bývalý reprezentant Wallner si musel vypočuť veľa nadávok, keď potom vybiehal v drese Austrie proti Rapidu. Ale to trvá len chvíľu, a tí čo nadávajú, nie sú futbaloví fanúšikovia."

Fialky ich majú stále menej ako Rapid, ale to už vyplýva z histórie viedenského futbalu. A veľa je takých, ktorí by čochvíľa tridsaťročného Slováka mali radi v mužstve i v ďalšej sezóne. "Aj keď teraz je medzi nimi populárnejší Filip Šebo, lebo sa mu darí, dáva góly. No aj mňa po roku pekne privítali, vyvolávali moje meno, keď som sa začal rozcvičovať, že nastúpim."

A čo noviny? Keď ste boli na vrchole kariéry, tak o vás básnili jedna radosť. Čo napísali teraz, po vašom návrate? "Miestne noviny radšej nečítam. Aby som si ešte viac nepokazil náladu. Rakúski novinári sú rovnakí ako tí slovenskí, keď sa darí, vynesú vás do nebies, keď máte problémy, tak vás nešetria." Ale z toho si Vlado ťažkú hlavu nerobí.

Či už s Janočkom v základnej zostave, alebo bez neho, vo Viedni asi nastane doba panovania Austrie. Aspoň na rok určite. "S takým kádrom by sme ligu mali vyhrať," tvrdí Vlado o mužstve, ktoré má v tabuľke bundesligy šesť kôl pred koncom súťaže trojbodový náskok na najvážnejšieho konkurenta zo Salzburgu. "Aj keď ten náskok mal byť určite ešte väčší, aspoň desať bodov. Austria má však momentálne najlepšie mužstvo v Rakúsku."

Z Viedne by sa 31-násobný slovenský reprezentant nechcel sťahovať, lebo mesto valčíkov mu za tých päť rokov už prirástlo k srdcu. "A viete, čo by mi asi najviac chýbalo? Ten pokojný život, akým Viedenčania žijú. Hoci je to veľké, možno dvojmiliónové mesto. Nikto sa tu do vás nestará, či sa vozíte na Porsche alebo škodovke, je tu proste úplne iný život ako na Slovensku," pochvaľuje si Oki, že ani jeho "béemvéčko" nevzbudí vo viedenských uliciach žiadnu pozornosť, keď v ňom ráno uháňa na každodenný tréning. "Z trinásteho ´bezirku´, kde bývame, je to na štadión asi pätnásť minút. Pravda, keď nie je dopravná zápcha. Problém je len v tom, že nie vždy trénujeme na rovnakom mieste. Nemáme totiž tréningové centrum, a tak sa trochu potulujeme po Viedni, podľa toho, kde nám poskytnú tréningovú plochu. Na naše hlavné ihrisko sa dostaneme len tesne pred zápasom," zastihli sme Vlada práve na ceste na tréning. "Každé ráno je to rovnaké. S chlapcami sa schádzame vždy na jednej pumpe pri štadióne, kde si dáme ľahké raňajky, kávičku a ideme na tréning. Je to už tradícia," nemôže sa košický rodák sťažovať na fialovú partiu, z ktorej by nebolo ľahké odísť.

Prostrediu sa výborne prispôsobila manželka Zuzana i dvaja synovia, Miško a Jakub, ktorý bude mať túto nedeľu už dva roky. "Aj kvôli nim by som už rád s tým kočovným životom skončil, predsa len, straší tu už chodí do školy. Páči sa tu celej rodine. Ale futbalový profík je zvyknutý, že musí zmeniť prostredie. Keby to bolo v Rakúsku, nebol by problém, lebo krajina nie je až taká veľká a do Viedne by bolo blízko."

No vedel by si predstaviť záver kariéry aj doma, v Košiciach. "Futbal ma baví, a keď budem zdravý, prečo nie? No iba vtedy, keď postavia nový štadión, a, samozrejme, budú o mňa ešte stáť. Tréner Kozák mi veril, uňho som začínal. A futbal je aj o dôvere trénera k hráčovi. Žiaľ, v Austrii ju momentálne necítim."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári