Hoci na začiatku deťom tečú slzy, delfín k nim postupne nájde cestu

V médiách v poslednom období pribúdajú relácie o novej liečebnej metóde u detí s mozgovou obrnou, ktorou je kontakt s delfínmi. V zahraničí sa táto metóda pomerne bežne uplatňuje, no ani pre košické deti nie je úplne neznáma. S delfínmi v bazéne na Jalte bola i Košičanka, čo nevidieť šesťročná Dominika Macková. Prinášame jej životný príbeh i rozprávanie mamy Kataríny o tom, aké zmeny sa po pobyte na Jalte u Dominiky prejavili.

Tehotenstvo pani Mackovej prebiehalo v poriadku, bolo bezproblémové. Lekári jej povedali akurát to, že dieťa sa narodí s trošku menšou hmotnosťou. "Pôrod, aspoň, keď som jeho priebeh porovnávala s opisom žien, čo už priviedli na svet dieťaťko, bol rýchly. Až príliš," odvíjala niť spomienok K. Macková. "Moje dievčatko malo pri pôrode pupočnú šnúru otočenú okolo krku. Lekári jej však pomohli a všetko bolo v poriadku. Teda, aspoň navonok."

Do štyroch mesiacov nebolo na Dominike vidieť nič zvláštne. Také malé bábä sa predsa ešte ani nehrá, ani sa neotáča, nekýve hlavičkou. Pozitívne reagovala akurát na svetlo a dobre papala. "Zato bola stále viac a viac hypotonická. Nebola pevná, nevedela udržať hlávku, večne jej padala z jednej strany na druhú. Jej telíčko by sa dalo prirovnať k žuvačke," pokračovala pani Katarína.

Keď mala Dominika štyri mesiace, mama začala tušiť, že niečo nebude v poriadku. No stále dúfala, že je len lenivá a čakala, či nepríde zázrak. Ktorá mama chce pripustiť, že práve jej dieťa môže mať problémy? Zázrak sa však nekonal. Na vlastnú žiadosť, ktorú tlmočila obvodnej lekárke, dostali sa k neurologičke. "Vykričala sa na mňa, čo som to za matku, že pre svoje dieťa hľadám pomoc až teraz. Kde som vraj doteraz bola. Zlostila sa, prečo Dominike po narodení nikto neurobil ultrazvuk hlavičky, len obličiek. Ja som však medicínu neštudovala, ako som mala vedieť, čo majú lekári robiť...?" Neurologička pri ultrazvuku hlavičky na základe epiložísk diagnostikovala epilepsiu a predpísala antiepileptiká. Dominika však žiadne záchvaty nemala, nedalo sa teda stopercentne stanoviť, či epilepsiu má alebo nie. Lieky napriek tomu brala, no záchvaty takmer do jedného roku jej veku neprichádzali.

Čakanie bolo dôvodom toho, že sa malá nedostala na žiadnu rehabilitáciu, čo bola veľká škoda, lebo pre dieťa s detskou mozgovou obrnou sa dá najviac urobiť v prvom roku života. Dôležité je hlavne s ním cvičiť tzv. Vojtovu metódu. Sú to reflexné cvičenia, čiže dotýkanie sa istých bodov na tele, čo výrazne podporuje činnosť mozgu. "My sme však stále čakali na epileptický záchvat. Až keď mala Dominika skoro rok, začali sme s ňou chodiť na plaváreň, na rehabitácie, procedúry. Prvý úspech sa ukázal, keď mala asi poldruha roka. Otočila sa z chrbátika na bruško a naopak."

Mama však priznáva, že tento pohyb bol skôr impulzívny, Dominika sa viac hodila akoby sa sama otočila. Do dvoch rokov nevedela ani spať. Našťastie, spánok sa postupne upravil.

Štátom zabudnuté...

Keď mala Dominika tri roky, rodičia sa dozvedeli, že čiastočne pupočná šnúra okolo krku, no hlavne rýchly priebeh pôrodu, sa mohli podpísať pod jej zdravotný stav. Rodič, ktorý chce pre dieťa úplne všetko, sa chytá každej slamky. Hľadá i liečiteľov, ktorí im radili rôzne rehabilitácie.

"Na tie však treba peniaze. Veľa peňazí. Od štátu je na takéto dieťa nárok na asi 1500 Sk mesačne, ktoré sú určené na zvýšenú hygienu a čiastočne majú pokryť výdavky na benzín. A to sa poisťovne škaredo pozerajú, že sa tieto koruny čerpajú. Donedávna sa cvičenia Vojtovou metódou preplácali dvakrát za týždeň. Teraz poisťovna preplatí len jedno. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale tieto deti sú štátom jednoducho odpísané. Pritom u Dominiky jednoznačne pochybilo zdravotníctvo. A to isté zdravotníctvo na ňu a jej podobné deti viac vydať nechce. Len toľko, aby ich udržali pri živote."

Pani Macková vie, že deti s mozgovou obrnou nebudú nikdy zdravé. No prečo im nepomôcť aspoň tak, aby sa mohli integrovať do spoločnosti? Rodičom ide predsa o to, nech sú tieto deti aspoň čiastočne samostatné, nech dokážu komunikovať, vnímať, čo sa okolo nich deje. "Dominika občas niečo povie. I keď sú to nesúvislé zvuky, aspoň sa snaží. O to viac mi vyrazilo dych správanie istého lekára, ktorý mi, keď sa potvrdilo, že mám choré dieťa, povedal: ´No a čo. Dajte ju do ústavu a sploďte druhé.´ Ako môže čosi také vyriecť! Veď je to naše dieťa, naša Dominika. Keď príde manžel z práce, usmeje sa na neho a hneď si pýta pusu. To isté robí pri mne. A my ju máme dať preč? Nikdy! Dieťa predsa nie je vec, ktorá, ak sa nám nehodí, tak ju kdesi odložíme..."

Dominiku rodičia preč nedajú, i keď s ňou už prežili všeličo. Aj epileptické záchvaty, ktoré sa, ako neurologička predpovedala, začali. Niekedy ich bolo aj 30 za deň a pri niektorých upadla do bezvedomia. Vtedy pri liečbe veľmi pomohol košický primár Bratský. A ešte delfinárium.

Pani Macková najprv s Dominikou absolvovala terapiu v Egypte. Pobyt ich dve stál 120 000 Sk. Terapiu, volá sa aslan, robí tam žijúca slovenská lekárka pichaním injekcií. "Je to akoby dieťa bralo homeopatiká, čiže prírodná liečba. V mozgu chorých detí sú bunky, ktoré sú už odumreté, takže ich činnosť sa neobnoví. Môžu v ňom však byť aj tzv. spiace bunky, ktoré sa injekciami aktivujú a začnú pracovať. Lekárka síce dopredu nevie, ktoré sa terapiou zobudia, no niektorá časť mozgového centra sa určite aktivuje."

Dominike pri aslane, teda po vpichnutí injekcie, najprv prišlo zle. Injekcia totiž mozog vyprovokuje k činnosti. Ten sa však namáhaniu bráni, a tak prichádza epileptický záchvat. "To sa opakovalo prvých 10 dní. Ostatný čas, spolu sme tam boli 21 dní, sme sa však dočkali už len zlepšovania, bez záchvatov."

Úplne najúžasnejšia je podľa K. Mackovej kombinácia aslan terapie a delfinária, lebo aslan aktivuje mozgové bunky, delfíny zase ovplyvňujú rečové a zrakové centrum i vnímanie. Dokonca napomáhajú vyvolávať u detí záujem o okolie. A tiež liečiť epilepsiu. Aspoň v Dominikinom prípade určite. "Delfinárium je na Jalte a cesta veľmi zložitá. Najprv sa ide do Bratislavy, odtiaľ letecky do Kyjeva, z neho do Simferopolu a potom ešte hodina cesty na Jaltu. Keďže Dominiku treba nosiť, len ja by som s ňou cestu nezvládla. Išiel teda aj manžel, takže pobyt nás vyšiel na 110-tisíc Sk. I preto sa dá čosi také absolvovať len raz za čas a aj to ešte musia financiami vypomôcť známi, rodičia, niekedy aj sponzori."

Liečba prebieha tak, že najprv sú deti len pri bazéne. Je to také oťukávanie sa. Deti sa s delfínom vizuálne zoznamujú, prípadne, ak sa vedia nahnúť, skúšajú sa ho z okraja bazéna dotknúť. Potom idú do vody. Tie šikovnejšie delfíny kŕmia a pritom, opäť to závisí od ich zdravotného stavu, plávu pomocou kolesa a snažia sa delfínov dotýkať. "Dominika má ruky podstatne slabšie ako nôžky. No tuším po treťom cvičení sa aj ona začala delfína dotýkať nielen nohami, ale aj rukami. Dovtedy ruky takmer vôbec nepoužívala, no jeho vplyvom sa jej jemná motorika rúk zlepšila natoľko, že teraz sa pekne pohrá a ťahá všetko okolo seba."

Delfín - lekár?

Aká je podstata liečby delfínmi, odborníci stále skúmajú. Isté však je, že ich nervový systém dovoľuje vyvolať také správanie, ktoré je človeku užitočné. Dôležitý je očný kontakt s delfínom, aj možnosť dotýkať sa ho, počúvať zvláštne zvuky, ktoré vydáva alebo s ním pomaly plávať a nasávať energiu. Na hladkej koži majú delfíny množstvo nervových zakončení, vďaka ktorým sú veľmi citlivé na dotyk. Často využívajú tiež rypák, ktorým narážajú na to miesto na tele človeka, kde cítia ochorenie. Laicky to vyzerá, ako keby boli schopné preniknúť do tela človeka a lokalizovať choré miesto. "S Dominikou sme boli priamo u MUDr. Anatolija Smoljaninova z Ukrajinského inštitútu traumatológie a ortopédie, ktorý piaty rok pomáha za pomoci delfínov liečiť deti s mozgovou obrnou. Popri pohybe v bazéne ešte cvičia a absolvujú reflexnú masáž. To všetko v blízkosti bazéna, okolo ktorého sa ultrazvukové vlny tiež šíria."

Delfíny sa vo vode k deťom správajú starostlivo, jemne sa ich dotýkajú a hrajú sa s nimi. "Aj keď pri prvom kontakte sú aj slzy, niektoré deti sa ich spočiatku boja, delfín si dokáže vo veľmi krátkom čase získať priazeň dieťaťa," vysvetľuje pani Katarína. "To sa uvoľní, prestáva sa báť a prijíma jeho hru. Delfín je schopný dvíhať dieťaťu chorú ruku alebo nohu. Vyzerá to tak, ako keby chcel povedať: veď sa neboj, dvihni tú rúčku..."

Niektoré deti sa dokážu tak uvoľniť, že i keď predtým nerozprávali, po pár sedeniam sa doslova rozhovoria. Delfíny sú schopné ovplyvniť ich rečové centrum. Vedia pomôcť tiež postihnutým cukrovkou, mozgovou obrnou či Downovým syndrómom. Liečba pomáha aj deťom, ktoré psychicky zaostávajú, resp. vôbec nereagujú na okolie.

Spočiatku Dominika o delfíny nejavila záujem, bola trošku apatická. Jej správanie ovplyvnilo aj to, že mala smolu, dostala zápal pľúc. Z desiatich plávaní v bazéne s delfínom absolvovala len osem, potom prišli teploty. Napriek tomu, kým v bazéne bola, každé ďalšie stretnutie bolo pre ňu zaujímavejšie.

Slnko deťom

"Po absolvovaní aslan terapie a po pobyte na Jalte mi lekár po prvýkrát povedal, že u Dominiky nastalo výrazné zlepšenie." Pani Katarína pripúšťa, že delfinárium nie je zázrak, no keď sa spoja aslan + delfinárium + rehabilitácie, deťom to pomôže. "Niektorí rodičia možno rozmýšľajú, či má význam, aby dali 100-tisíc korún a dieťaťu sa po terapii s delfínom zlepšia možno len oči alebo vnímanie, no nenapraví sa všetko. Ja sa takýmito myšlienkami nezaoberám. Pre Dominiku a jej podobné deti treba urobiť všetko."

Aj preto založila v septembri 2005 OZ Slnko deťom (www.slnkodetom.sk). Prvým podujatím bol benefičný koncert. Za výťažok v lete pocestuje 11 detí, vrátane Dominiky, na Jaltu, do delfinária. "Viem, že ľudia sa boja finančne niekoho podporiť, lebo sú aj takí, čo ich dôveru zneužili. V našom prípade je však presné a jasné, kam peniaze idú, na ktoré konkrétne dieťa," zdôraznila K. Macková. OZ je aj pomocnou a poradnou rukou rodičom, ktorí majú choré dieťa. Tí neraz dostanú od lekára len na papieri napísanú diagnózu, a to je všetko. Kde sa obrátiť, čo robiť, kto im pomôže a na čo majú nárok, musia sami zisťovať.

Mackovci, i ďalší rodičia z ich združenia sa nevzdávajú, hoci ani na ministerstve zdravotníctva nenašli pochopenie, aby získali finančnú podporu na letný pobyt na Jalte. "Vraj pre takéto deti je delfinárium plytvaním peňazí... Kedy si konečne niekto zodpovedný uvedomí, že ak by sme dali tieto deti do ústavu, čo nedáme, štát by stál pobyt každého z nich mesačne 19-tisíc Sk. Prečo tie peniaze nemôžu dať rodičom, ktorí sa o dieťa starajú doma a keby mohli, aj modré z neba by mu zniesli...?"

Pani Katarína si v záujme hendikepovaných detí pochvaľovala projekt Cyprián v Detskom klube na Ťahanovských riadkoch. "Kto má zdravé dieťa, nevie si predstaviť, čo za šťastie ho v živote postretlo. Dominika, ktorá bude mať v máji šesť rokov, napríklad nikdy nebude chodiť do školy. A pritom verte, že by som bola maximálne šťastná, keby mi doniesla domov hoci aj päťku alebo poznámku, že niečo vystrojila..." Keby bola aspoň trošku vzdelávateľná, pani Katarína by ju do školy rada zapísala. Zatiaľ také šťastie nemajú. Ani oni, ani Dominika. Pritom by bolo neskutočne nádherné ísť s ňou kúpiť školskú aktovku, zošity, peračník...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári