Najprv žila bohémskym životom, potom vstúpila do služieb Pána
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili nový publicistický cyklus, v ktorom prinesieme niečí príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou, alebo jeho najbližšími. Dnes venujeme priestor členke Spoločnosti sociálnych sestier sestre Sáre Salkaháziovej, ktorá bude tohto roku blahorečená. Tento proces je prvým krokom k vyhláseniu tejto Košičanky za svätú.
Pred deviatimi rokmi dala Svätá stolica súhlas na začiatok procesu blahorečenia sestry Sáry Salkaházi. Jeho podnetom bola životná obeta na záchranu prenasledovaných v 2. svetovej vojne. Podnet vzišiel z ústredia Spoločnosti sociálnych sestier v Budapešti, kde sestra Sára dlhé roky pôsobila a kde svoj život pod guľkami fašistov aj skončila. Kto vlastne táto Košičanka bola, sme sa opýtali u tých najpovolanejších - v Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach. Sestra Martina, provinciálna predstavená spoločnosti nás so životnou púťou mučeníčky Sáry ochotne zoznámila.
Táto žena bola vskutku nesmierne zaujímavou osobnosťou. Ešte aj v dnešnom pohľade by bola veľmi moderná a emancipovaná. Snáď nikto by si nepomyslel, že mučeníčka, Božia snúbenica, žila niekedy bohémskym životom novinárky "na voľnej nohe". Svoj životný štýl sama charakterizovala týmito slovami: "Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba..." To sa však nepriečilo hlbokej ľudskosti a empatii, ktorú prejavovala k ľuďom z nižších sociálnych vrstiev, nielen vo svojich novelách, príbehoch uverejňovaných vo vtedajších košických i maďarských novinách ale aj v reálnom živote. Bola dobrým znalcom ľudí a ovplývala bystrím pozorovacím talentom. Novinárskym perom protestovala proti divokému kapitalizmu. To jej však nestačilo. Chcela viac pomáhať ľuďom. Po rokoch hľadania samej seba dospela k poznaniu, že šťastie ktoré tak túžobne hľadá, nájde v pomoci ľuďom cez sociálnu prácu ako božia služobníčka.
Sára sa narodila 11. mája 1899 v tej dobe v najväčšom a najluxusnejšom grandhoteli Schalkház (bývalý Slovan) na území Slovenska. Sárin otec Leopold Schalkáz ho zdedil po otcovi a s manželkou Klotildou a troma deťmi v ňom aj býval. "O jej detstve vieme málo. Vyrastala so starším bratom Lipótom a mladšou sestrou Jolanou. Mala dva roky, keď otec predčasne zomrel na cestách v Taliansku. To, že bola Sára vychovávaná bez neho, poznačilo jej život i citový svet," hovorí sestra predstavená. Po smrti otca sa hotel stal akciovou spoločnosťou a viedla ho Sárina mama.
O Sáre bolo známe, že je dieťaťom s pevnou vôľou, chlapčenským temperamentom a rozhodným vystupovaním. Vyštudovala učiteľstvo a v tomto odbore pracovala jeden rok. Po vzniku Československého štátu pre odmietnutie požadovanej prísahy vernosti zo strany Čechov túto dráhu opustila. "Učila chlapčenskú triedu v chudobnej štvrti, ale veľmi ju to nebavilo. Už vtedy sa o chlapcov zaujímala skôr zo sociálneho hľadiska. Vedela im porozumieť a starala sa o nich ako druhá mama. Rodinám chlapcov pomáhala aj finančne. Bolo známe, že porozdávala takmer celú svoju výplatu. Už v nej klíčilo to sociálne poslanie, ktoré všetky naše sestry dostávajú do vienka," vysvetľuje sestra predstavená.
O Sáre je známe, že bola veselej a zábavnej povahy. Vedela sa rýchlo spriateliť a získať srdcia ľudí. Živo sa zaujímala o každé dianie okolo seba i v spoločnosti. "Sledovala politické udalosti, na všetko mala svoj názor a netajila sa ním. Počas študentských rokov napísala prvé články pod tajným menom Sifax, ktoré sa objavovali v košických večerných novinách a v rôznych maďarských periodikách v Československu. Ľudia ich oduševnene čítali a nikto netušil, že autorkou bola mladá 20-ročná dievčina." V jej fejtónoch, novelách sa odrážala doba. Veľmi sa jej dotýkala bieda ľudí. Hľadala korene a súvislosti príčiny chudoby a skutočnej zaostalosti. Vedela, že jej pomoc je ako kvapka v mori. "Napriek tomu prevažná časť jej zárobku putovala do cudzích vreciek. Ochotne dávala, no aj smutne konštatovala, že bolo by treba zmeniť štruktúru spoločnosti v základoch."
Hoci Sára pracovala aj v rodnom hoteli na administratívnom úseku, po krátkej dobe si hľadala iné zamestnanie. Vyučila sa a aj keď nebola na to finančne odkázaná, ťažko manuálne pracovala v kníhviazačstve. Sára bola odjakživa osobnosť a vždy si robila čo chcela. Jej túžba po samostatnosti a voľnosti bola silnejšia ako sociálne istoty v područí svojej rodiny. "Na vlastnej koži skúsila, čo znamenalo byť robotníkom a v tom čase opovrhovaným človekom. Vykonávala aj najťažšie mužské práce od rána do neskorého večera. Sama hovorila, že to bola vysoká škola reality života. Nezutekala, nebúrila sa, ale pozorovala hodnoty okolo seba."
Popri práci sa v roku 1919 stala členkou novinárskej spoločnosti, ďalej písala články, vstúpila do madarskej kresťansko sociálnej strany a bola členkou klubu dievčat v Košiciach. Po troch rokoch opustila kníhviazačstvo a zamestnala sa u sestry v klobúčnictve na Alžbetinej ulici. Ani táto práca ju však nenapĺňala a od roku 1926 sa živila len písaním článkov. Živo sa zapájala do verejného života svojho mesta. Jej veselá povaha bola pre ľudí atraktívna a vyhľadávali ju v mnohých kruhoch. Pre svoj zdravý úsudok si získala rešpekt aj u svojich kolegov, patrila medzi nadané novinárky. "V kaviarni hotela Schalkház sa stretávala s novinármi a spisovateľmi, kde si vymieňali názory na udalosti vo svete."
Aj jej rodina oplývala dobročinnosťou. Najrukolapnejším dôkazom je stravovanie chudobných študentov v hoteli, ktoré jej mama financovala. K jednému z nich 23-ročná Sára zahorela láskou. Zasnúbili sa, ale vzplanutie trvalo iba niekoľko mesiacov. "Uvedomila si, že v jej srdci sa ozýva iný vnútorný hlas prebúdzajúceho sa duchovného povolania. V období zasnúbenia ju blízki nepoznávali. Sedávala mlčky v kúte reštaurácie Slovan s cigaretou v ruke a z je tváre sa zračil smútok. Keď nečakane priateľkám oznámila, že vrátila snubný prsteň, opäť sa jej vrátil humor. Keby toto duchovné volanie nerešpektovala, je naveky nešťastná," vraví sestra predstavená.
V roku 1927 začala v Košiciach pôsobiť Spoločnosť sociálnych sestier, ktorej činnosťou bolo organizovanie sociálnych kurzov. Sára sa s nimi spoznávala zo začiatku veľmi opatrne, sledovala ich prácu a život. Komunikovala s nimi tak, akoby ju viera ani nezaujímala. "A to aj napriek tomu, že v tom čase denne rozjímala pri modlitbách a prijímala eucharistiu," dopĺňa sestra predstavená. "Spoznávanie sestier jej pomohlo rozhodnúť sa. Mala 29 rokov, keď si podala prihlášku do spoločnosti. Bola si vedomá svojich talentov, schopností a vedela ich zúročiť. Poznala podstatu problémov spoločenského života a chcela zasahovať do ich riešenia."
Rozhodla sa. Nastúpila do vlaku smerujúceho do Budapešti. V koženom kabáte s cigaretami vo vreckách sa zjavila pred vtedajšou sestrou predstavenou. Tá nemohla uveriť tomu, že táto fajčiarka sa chce zasvätiť Bohu. Odmietla ju. Sára sa vrátila domov sklamaná, ale nerezignovala. Sľúbila si, že už nikdy nebude fajčiť. Pre tuhú konzumentku nikotínu to bol ťažký boj a ako sama neskôr spomína, i jeden z najťažších. "Denne si opakovala svoje predsavzatie. Keď videla na ulici fajčiara, radšej prešla na druhú stranu. Svoju závislosť zvládla a opäť požiadala o prijatie do spoločnosti. Tentoraz už s úspechom."
Začiatkom roku 1929 odišla Sára na rok do noviciátu v Szegvári a nastúpila novú etapu svojho života. Stála ju mnoho síl a prekonávania seba samej. Musela bojovať so svojou modernou slobodomyseľnou povahou. Veľmi ťažko sa dokázala podriaďovať, najmä ak sa jej zdalo, že je obklopená všednou malichernosťou. Často ju zle chápali a stotožňovali s tieňom, ktorý na ňu vrhal predchádzajúci spôsob života. "Viedla si denník, z ktorého už nejakú časť máme z maďarčiny preloženú. Je úžasný. Zachytila tu svoje myšlienky, poznanie. Je v ňom podchytené to hlboké, čo v nej bolo. Opisuje tu svoj vnútorný boj, ktorý je veľmi inšpirujúci," hovorí predstavená Martina.
Keď sa Sára vrátila do Košíc, pracovala v charite. Ani ako apoštolka sociálnej lásky písanie neopustila. Začala vydávať časopis "Katolícka žena" a "Katolícke dievčatá". Organizovala sociálne kurzy v ktorých prakticky i duchovne pripravovala ženy a dievčatá na kresťanský rodinný i spoločenský život. V roku 1932 ju preložili do Komárna. Viedla kuchyňu pre deti, pôsobila ako katechétka, redigovala časopis, viedla obchod s náboženskými potrebami, dozerala na útulok pre chudobných, vyvíjala činnosť v kresťanských rodinách.
V roku 1934 vytvorila s Lujzou Esterházyovou Katolícke spoločenstvo žien, v ktorom stála na čele do roku 1937. Organizovala kurzy a prednášala v mnohých mestách Československa. Od roku 1941 stála na čele celokrajinského Zväzu katolíckych žien a dievčat v Budapešti a bola redaktorkou časopisu tohto hnutia. Založila päť nových domovov spoločnosti a začala budovať univerzitu maďarských pracujúcich žien. Realizovala sa ako dramatička a napísala divadelné predstavenie.
Počas 2. svetovej vojny začalo prenasledovanie Židov i tých, ktorí im pomáhali. Sociálne sestry boli medzi nimi. Všetky budapeštianske i vidiecke domy patriace spoločnosti, boli preplnené prenasledovanými. "Spoločnosť mala vypracovaný plán záchrany," vysvetľuje sestra predstavená. "Sestry ho prijali, ale neboli uchránené od prirodzeného strachu. Vedeli, čo ich po odhalení čaká, ale dúfali v božiu pomoc. V tejto činnosti najviac vynikala sestra Sára. Možno preto sa rozhodla obetovať život za spolusestry. Logikou jej sebaobetovania bolo, že keď Ježiš dal život za nás, tak aj my musíme dať život za iných." Sára pociťovala potrebu dať svoj život Bohu ako výkupné za ľudí, preto sa na to pripravila. V kaplnke, so súhlasom svojich predstavených, kľačala pred oltárom a vykonala duchovný úkon obetovania. Ako keby cítila, že raz to bude musieť urobiť naozaj...
A ten deň nastal. 27. decembra 1944 v robotníckom dome na ulici Bokréta v Budapešti bolo od rána rušno. Sestry sa stretli na rannom rozjímaní. Sára so sestrou Hedvigou odišli pracovať mimo domova. Pri návrate zbadali, že ich dom je obkľúčený fašistami. Ešte bola šanca zachrániť sa. Sestra Hedviga navrhla Sáre útek. Tá ho však odmietla a vkročili do domu. Nacisti ju spolu s ďalšími štyrmi ukrývanými osobami odviedli. "Podľa očitého svedka ich ešte v ten istý deň vyzlečených do naha odstrelili do ľadového Dunaja," vraví sestra Martina. "Sestra Sára si minútu pred popravou pokľakla a obrátená smerom k svojim vrahom s očami upretými k nebesiam sa prežehnala ´veľkým krížom´. Pán prijal jej obetu života, jej martírium sa naplnilo. Mala 45 rokov."
Približne tisíc ľudí vďačí sociálnym setrám za záchranu života a asi sto z nich priamo sestre Sáre. Pozoruhodné je, že okrem nej sa nikomu zo Spoločnosti sociálnych sestier nič nestalo.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
