Na prvoaprílový Zelený štvrtok mal každý vážne starosti
Na Veľkú noc roku 1921 sa každý pripravoval podľa svojich možností. Mestská rada sa usilovala mesiac pred sviatkami mať v skladoch aprílový prídel múky a cukru, čašníci si museli dať ušiť biele kazajky, krajčíri znížili ceny, holiči propagovali nové fazóny. V budove Východoslovenského národného divadla sa pripravovali na hosťovanie SND z Bratislavy, železnica vyzývala k obmedzeniu cestovania s hydinou a zajacmi.
Najdôležitejší bol prídel potravín
Od konca 1. svetovej vojny boli v ČSR potraviny aj tabak na prídel. Prídelový systém sa postupne zužoval na základné potraviny múku a cukor a o pravidelný prísun do mestských zásob sa staral mestský zásobovací referát a mestská hospodárska rada. Mešťanosta a hospodárska rada vyslali ešte začiatkom marca do Bratislavy na Zemský obilný úrad Jozefa Mižíka a radcu Gustáva Beneráka a tí sa vrátili s písomne potvrdeným sľubom, že dopredu si budú môcť Košičania vyzdvihnúť svoj mesačný osemkilový prídel. To znamenalo, že každý nezaopatrený obyvateľ dostane 3 kg chlebovej a 3 kg múky na varenie, 1 kg kukuričnej múky a 1 kg krupice. Tomuto prídelu mohli vďačiť Košice za to, že do mlyna v Čani prišlo 28 vagónov pšenice. Okrem toho pribudlo do zásob mesta aj päť vagónov americkej múky, ktorá bude vo voľnom predaji v každom obchode po 12 Kč 20 halierov za 1 kg. Prídel cukru na osobu poldruha kila.
Začiatok divadelnej sezóny
Okrem potravy, ktorou sa Košičania zasýtili, potrebovali aj potravu duševnú - ako sa vyjadrili v ankete o kultúre. Po vojne nemali Košice stálu divadelnú scénu. Boli odkázané na hosťujúce bratislavské SND a to bolo jediné pre celé Slovensko. Do Košíc prichádzalo od vzniku ČSR pred Veľkou nocou v marci a hosťovalo tu tri mesiace. Zvyšok roka vypĺňali ochotnícke súbory, hosťujúce komorné orchestre aj špičkoví operní speváci. Tri mesiace bolo divadlo plné na večerných aj sobotňajších a nedeľných popoludňajších predstaveniach. Prvé miesto v lóži stálo v roku 1921 70 Kč, druhé 30, sedadlá boli po 16, 12 a 8 Kč, vojaci a študenti platili polovicu. SND malo počas hosťovania hrať 52 titulov, niektoré činoherné aj v Prešove. Na benefičnom predstavení tragédie Martina Rázusa "Hana" v prospech červeného kríža bol aj autor.
Hosťovanie SND a zároveň aj veľkonočné sviatky znamenali zvýšený záujem o prácu krajčírov. Veľká noc, tak isto ako Vianoce, to boli dva sviatky, kedy sa kupovalo nové oblečenie. Kto nemal na nové šaty, kúpil si aspoň šál, kravatu, alebo ženy klobúk. Jeden z najdrahších Hirthov dámsky módny salón v Andrásyho paláci, založený v roku 1906, dokonca znížil ceny a za ušitie dvoch šiat za druhé účtoval polovicu. Tlač bola plná inzerátov na nábytok, kachle a šporáky a obrázkami ponúkali holiči pánom módne novinky úpravy tváre. Prišla z Anglicka, kde vymysleli namiesto hladko oholenej tváre novú módu fúzov, bajúzov a hustej brady, ktorá sa stali ideálom mužskej krásy. Fúzy boli hitom aj v Košiciach. S nimi sa objavili prípravky pre podporu ich rastu, čo potešilo obchodníkov, lebo móda kráčala rýchlo, ale fúzy rástli pomalšie. Fúzy sa ujali u obchodníkov a úradníkov, módne zarastená tvár u mladších slobodných pánov. Holiči mali konjunktúru.
Povinné biele kazajky
Od 1. apríla 1921, ktorý pripadol na Zelený štvrtok, mali začať nosiť čašníci na Slovensku biele kazajky. Tak rozhodol snem kelnerov (čašníkov) v Bratislave. V Schalkháze ich už nosili od prvého jarného dňa, aby si zvykli, lebo na Zelený štvrtok by sa mohli s nimi vyskytnúť nejaké smiešne situácie a vtedy sa nesluší žartovať, aj keď je 1. apríl - tak rozhodlo vedenie hotela. Vtedy mali vážne starosti riaditelia Schalkházu Herman Horstein a Zigmund Eichner, ktorí získali za šéfa kuchyne majstra Csáka, bývalého dvorného kuchára anglického kráľa. Práve na sviatky zmenili jedálny lístok a mali podávať hosťom menu majstra Csáka, ktoré propagovali už dva týždne. Na obed mal pripraviť jemnú zeleninovú taliansku polievku, rybaciu majonézu, teľacie filety so šalátom a zemiakmi alebo opečený na panvici hovädzí plátok, tyrolský jablkový závin, kapustové halušky. Na večeru teľacie frikadelky s kompótom, čokoládový puding, syr. Prvé za 14, druhé za 12 Kč. K obedu aj večeri hrala kapela Júliusa Illésa z Lipt. Mikuláša. V reštaurácii boli obsadené všetky stoličky a na ich uvoľnenie sa muselo dlho čakať.
Mesto žilo sviatkami
V predsviatočnom období bolo na trhu viac predávajúcich z vidieka. Na Dominikánskom námestí ponúkali živú hydinu, kozliatka, jahňatá, zajace, kvasenú kapustu merali v hrnčekoch, handričkové koberce na dĺžku ruky. Na kraslice kupovali biele vajíčka, lebo sa na ne lepšie maľovalo husacím pierko, plno bolo korbáčikov, košíkov. Predávali aj husacie krídla na vymetanie sadzí zo šporákov. Mäsiarstvá boli preplnené šunkami a údeninami a mäsiari predávali aj vonku pred obchodmi. Všade bolo zvykom jednať sa aj o pár halierov. Každá žena si pripravovala košík na veľkonočné jedlá, ktoré sa svätili. na ňom musela byť vlastnoručne vyšitá prikrývka a v nich sa pretekali. Kto nemal na šunku, dal do košíka kúsok mäsa, keď len s vajíčkami a chlebom - spomínajú pamätníci - ale prikrývka musela byť bieloskvúca. Veľkú noc prirovnávajú k slávnosti čistoty - bytov, oblečenia i duše.
Pred sviatkami cestovali z vidieka do Košíc vlakom s hydinou a zajacmi, pomedzi ktorými sa sprievodcovia len ťažko pohybovali, ľudia cestovali načierno a vo vagónoch bola špina. Plagáty na staniciach upozorňovali, aby sa obmedzilo cestovanie so zvieratami pod hrozbou pokuty, alebo zakúpenia cestovného lístka pre zajace, husi a psov ako pre ľudí.
Mesto pripravovalo od Veľkonočnej nedele premávku na električkovej dráhe až po čermeľský kiosk a múzeum výstavu obrazov Teodora Moussona od 1. apríla. Na Veľkonočnú nedeľu a každú ďalšiu mal byť vstup voľný. Policajti očakávali kľud zlodejov a vôbec nie zvýšený počet "unavených" zo šibačky. Tu vraj bolo veľa prejedených.
Jazdecká polícia rozháňala ľudí pred Schalkházom s vytasenými šabľami
Ťahanovských mládencov najali ako bodyguardov
Ťahanovskí mladí muži boli rúči parobci. Vedeli si zastať robotu na poli aj pri statku, i v krčme pri fľaši a po zábave poriadne potúžení pálenkou sa tak pobili, až im museli prísť pomôcť policajti, aby sa nezahlušili. Najmenej jednému zašívali hlavu a neraz prišli z dediny pomôcť topiacemu sa v Hornáde, ktorému rozzúrený mládenec dával príučku tak, že mu ponáral hlavu do vody, keď ho nestihol zabiť pred krčmou. Mali teda prax v narábaní päsťami, palicami a nožmi, preto si ich najímali za ochrankárov politikov, ktorí prichádzali do Košíc.
Hlinka v Košiciach nepochodil
Do Košíc mal pricestovať na schôdzu ľudovej strany jej predstaviteľ Andrej Hlinka. Bolo tu veľa agrárnikov, ľudovcov však málo, preto organizátori, ktorí poznali východniarsku náturu, museli rátať s hocičím a museli chrániť bezpečnosť hosťa. Nízky počet členov neprekážal, aby už dve hodiny pred príchodom pražského rýchlika o 13.00 hod. boli na stanici davy ľudí. Keď sa objavil vo dverách vlaku, začali mu prevolávať na "hanbu". Mal ochranku z ťahanovských parobkov, vyzbrojených nožíkmi, bakuľami a kyjakmi. Sprevádzali ho od vlaku až do Schalkházu (hotel Slovan) na miesto konania politického zhromaždenia. Dav ľudí za ním. Dovolával sa ochrany polície, tá ho obkolesila a tak odprevadila do Schalkházu. V sále, kde mala byť schôdza, bol iba on so strážcami a pred hotelom sa ľudia dovolávali účasti na schôdzi. Ľudáci, ktorí boli vonku, sa na nich zaháňali čakanmi a palicami. Dav žiadal rozpustenie schôdze, ktorá sa vlastne nekonala, lebo v sále bol iba Hlinka so svojím štábom a ochrankou. Vonku zakročila jazdná polícia s vytasenými šabľami, čo nebolo na mieste. Policajný komisár vyzval Hlinkových ľudí, aby opustili budovu. Lenže Hlinka vyhlásil, že rýchlik ide až o 17. hodine a polícia ho musí vyprevadiť na stanicu. V priebehu týchto nepríjemných dialógov prišla taká náhla nevoľnosť na stúpenca Ľudovej strany Hanušovského, až v chodbe Schalkházu zomrel. Očitou svedkyňou tejto príhody bola Jozefa Sarsáková i sestra Hanušovského, ktorá dokonca tvrdila, že brat je opitý. Policajný lekár Slanina skonštatoval, že to bola smrť v dôsledku srdcovej mŕtvice, čo vyvrátilo tvrdenia niektorých členov Hlinkovej strany, že Hanušovského stĺkli protivníci na smrť.
Po tomto incidente chcela Hlinkova domobrana usporiadať pouličné demonštrácie v Nižnej Myšli aj Ťahanovciach a pomstiť sa niektorým politickým odporcom. Polícia po echu o zamýšľanom podujatí vyslala do oboch obcí posilnené četnícke hliadky, ktoré prekazili obe demonštrácie. Všetky noviny venovali týmto udalostiam veľa miesta.
Protestovali učitelia i športovci
Pred sviatkami bol rušno aj medzi učiteľmi a športovcami. Do Košíc zvolal Zväz učiteľov protestné zhromaždenie proti zníženiu "drahotných" príplatkov o desať percent vidieckym aj mestským učiteľom, pričom štátnym úradníkom ich nechali v pôvodnej výške. V hoteli Schalkház (Slovan), kde sa zišli z celého východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi učitelia bez rozdielu národnosti a bez politickej príslušnosti. Hlavný rečník inšpektor Nentvich zdôraznil, že za rakúskej vlády neboli učitelia na úrovni ani štátnych, ani krajinských úradníkov, čo vláda ČSR napravila tým, že ich postavila na rovnakú spoločenskú úroveň, ale znižuje im po dvoch rokoch platy. Poukázal na to, že "učiteľstvo nenašlo v parlamente ČSR žiadnych priateľov až na malé výnimky. Všetci poslanci z radov učiteľov hlasovali dokonca s ostatnými poslancami za zníženie platov. Našťastie komplexnú otázku platov nevyriešili a odročili ju, preto môžeme odoslať rezolúciu proti ožobračovaniu učiteľstva v čase stúpajúcej drahoty o 17 až 20 percent". Odoslali ju vláde aj s presným výpočtom rozdielov medzi platmi štátnych úradníkov. Napríklad bezdetný učiteľ v najvyššej 11. triede by mal mať ročne menej celkove o 1 864 korún, čo je ale o 1 512 korún menej oproti štátnemu úradníkovi. Úradník v tej istej triede so šiestimi deťmi by mal mať o 4 tisíc korún viac ako učiteľ, vyživujúci tiež toľko detí. Rezolúcia žiadala zvýšiť vidieckym učiteľom drahotné príplatky pre vyššie životné náklady, keď ich deti musia chodiť v meste už do strednej školy.
Protestovalo aj 15-tisíc východoslovenských športovcov proti zdaneniu športu. Košická futbalová župa zvolala ich delegátov z jednotlivých telovýchovných spolkov do Košíc, kde jej sekretár Beránek vysvetlil, že daň zo zábavy - tzv. krajinská dávka a daň z obratu veľmi zaťažujú najmä malé kluby, zápasiace na východnom Slovensku o svoju existenciu, čím ich úplne zničia. Porovnal situáciu s európskymi štátmi, aj so susedným Rakúskom, kde je úplne iný prístup voči klubom, ktoré diferencujú podľa veľkosti aj miesta ich sídla. Aj oni - ako učitelia - odoslali rezolúciu vláde a požiadali župné i mestské úrady o intervenciu hore.
Text k foto: Ťahanovčania sa často prebrodili aj s vozom a koňmi cez Hornád, ale sa v ňom aj pobili.
Medaily z Paríža aj Pešti košickým údeninám
V súvislosti s Veľkonočnými sviatkami nesmieme zabudnúť na košických mäsiarov a neskorších údenárov. Mäsiarske remeslo má v našom meste dávnu tradíciu a výrobky mäsiarov dobré meno.
Mäsiarstvo ako samostatné remeslo sa odčlenilo vo včasnom stredoveku od poľnohospodárstva. V roku 1452 vznikol v Košiciach jeden z najstarších cechov mäsiarov u nás (v Prešove až r. 1517, Bardejove 1561, Levoči 1573). Cechový štatút určoval práva i povinnosti ktorých porušenie ich mohlo stáť aj zrušenie výseku. Napr. za predaj skazeného alebo zlého mäsa, či za predaj mäsa staršieho ako sedem dní, za kúpu kradnutého dobytka. Kto predal zlé mäso, musel vrátiť peniaze, zaplatiť pokutu a odovzdať všetko mäso a podriadiť sa aj vylúčeniu z cechu. Štatút určoval okrem iného aj dni a hodiny predaja a zakazoval sekať počas dní pôstu. Až do 16. storočia bola cena každého kusa mäsa rovnaká, nevážili ho a sekali odhadom.
Mäsiarske remeslo v Košiciach sa udržalo aj v 19. storočí, kedy už boli zrušené cechy a bolo súčasťou potravinárskeho odvetvia. Do mesta sa prisťahovali mäsiarski a údenárski majstri z iných miest aj z Čiech, zriadili si vlastné výrobné dielne a obchody. Najznámejší spomedzi nich boli Freudenfeldovci, Haltenbergerovci, V. Netušil, K. Elischer, A. Jassusch.
Anton a Henrik Freudenfeldovci, ktorí sa prisťahovali z Čiech, mali údenárstvo od r. 1871 v Levočskom dome a prenajímali hostinec Baránok v Čermeli. Úspešným údenárom bol Adolf Freudenfeld (1854 - 1914), ktorého košická saláma získala bronzovú medailu na výstave v Budapešti. V jeho šľapajách išli synovia Karol a Oskar.
Peter Haltenberger (1837 - 1914) mal od roku 1870 výrobňu na údeniny a klobásy na Hlavnej 37, ktorú prevzali synovia Peter a František.
Ing. Henrik Elischer (1856 - 1890), vyučený údenár, pretože v rodine sa údenárstvo dedilo u najstaršieho syna a Karol, pochádzali z Gelnice, Karol, mal úspech ako výrobca salámy za ktorú bol ocenený r. 1885 na budapeštianskej výstave. Ich dielňu aj obchod na Hlavnej č. 80 prevzal Vincent Netušil, ktorý sa prisťahoval z Čiech a pokračoval vo výrobe salámy a šunky podľa svojej receptúry. Jeho šunka bola v roku 1909 ocenená zlatou medailou na potravinárskej výstave v Paríži.
Anton Jassusch (1857 - 1910) mäsiarsky majster a funkcionár Živnostenského spoločenstva mäsiarov a radca Obchodnej a priemyselnej komory mal obchody a dielňu na Hlavnej a Mlynskej. Z jeho piatich detí synovia Alexej a Vojtech pokračovali v mäsiarskom remesle aj obchode, Anton bol akademický maliar (podľa neho je pomenovaná v Košiciach ulica).
Z policajných archívov
DRÁMA LÁSKY: Dva dni pred prvým jarným dňom sa odohrala, ako uviedli policajti, krvavá dráma lásky. Na Kováčskej ulici býval Vojtech Baláž. V jedno ráno si išiel kúpiť oblek, bielu kravatu a pierko z myrty pre ženícha. takýto vyobliekaný prijal doma návštevu dvoch žien a rovno pred nimi sa zastrelil. Ako ukázalo vyšetrovanie a list, ktorý zanechal v byte v skrini, miloval obe a nevedel sa pre jednu z nich rozhodnúť. Aby ani jednej neublížil, rozhodol sa pre samovraždu.
CHCELA SA ZABIŤ z nešťastnej lásky a preto skočila do Mlynského potoka za budovou elektrárne 20-ročná Američanka, ktorá bola na návštev v Košiciach. Strážnik za ňou skočil, vytiahol a umelým dýchaním priviedol k vedomiu. Chlapec, do ktorého sa zaľúbila o tom nevedel.
Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ
Autor: V PONDELOK 10.4.2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
