albumu Choďte sa hrať pred vlastný vchod. Nová platňa Dvojkilometrový jeleň si už tiež vyslúžila ohodnotenie - nominácia na Aurela v kategórii alternatívna hudba síce nie je ocenením poslucháčskym, no kvalitu uznali aspoň akademici. O nepremenenej nominácii, stigme hitov a novom albume sme sa rozprávali s lídrom kapely Martinom Višňovským.
Laska moja de si bola svojho času neuveriteľným hitom, nikdy ste sa nebáli veľkého pádu po veľkom hite?
- Nám sa nikdy nevenovala preukrutná pozornosť, nie sme pre médiá zaujímaví, keďže nehráme komerčnú hudbu. Nikoho teda netrápi, či sa v našich životoch deje niečo extrémne, neukazujeme pipky a tak. Tým pádom sme taká skupina, aká sme boli. Vtedy ten jeden mesiac to bolo také, že to veľa ľudí poznalo, že o nás chceli vedieť viac, lebo sa to hralo. A teraz je to opäť v normále, lebo o nás nechce vedieť nikto nič (smiech). Preto nám to život nijak neovplyvnilo.
Neočakávate ani sami od seba, že by ste mohli stvoriť opäť jeden veľký hit?
- Nie je to našou prioritou. Nemáme totiž s vydavateľstvom takú podmienku, že nám dajú veľa peňazí a my musíme teraz veľa zarobiť. Nie sme nijak tlačení, kedy nahráme, čo nahráme a či to vyhrá nejakú hitparádu. Máme to tak na voľnejšie, chvalabohu. Posledné CD poslali napríklad vylisovať bez toho, aby to počuli.
Nestáva sa často, že vydavateľ nechá kapelu robiť si, čo chce...
- Práve je to kvôli tomu, že asi vedia, že by s nami nepohli. My sme sa s nimi dohodli, ako a pri čom nám vedia pomôcť a oni to ocenili tak, že veria, že tí ľudia, ktorí nás poznajú, si albumy kúpia. Aj keď je pravda, že rádio by predaju cédečka pomohlo.
Tento rok sa vás snažili oceniť aj akademici, nemrzí vás nepremenená nominácia na Aurela?
- To je ťažko povedať, viacerých ľudí tento výsledný produkt Aurela vytáča. Mňa mrzí napríklad to, že nie sú oceňovaní ľudia, ktorých poslucháči nevidia, no aj tak sa veľmi podieľajú na výslednom albume. A potom je celý Aurel taký 'šmišny', aký bol, s Jarkou Hargašovou na čele. A čo ma mrzí ďalšie, že sa zbytočne vlastne vyhlasovali tieto žánrové ceny, keď aj tak nikto nepostrehol, že by sa spomínali. Už keď je nejaká iná kategória, tak by ľudia mali vedieť, že existujú aj iné žánre. Je to tu rovnako zlé ako český Anděl, len ten má lepší rozpočet. Úplná somarina je, že sa vyhodnocovala cena za predaj cédečiek... To nemá s kvalitou hudby nič spoločné. Cena za predaj ako štatistika nech sa odovzdáva na Slávikovi, lebo to s ním má viac spoločné. Aurel nemá byť o štatistike.
Na svete máte spolu s albumom aj nový singel Doktori v Prahe a daktorí v Kladne. Kde ste prišli k námetu?
- Väčšinou doktori pracujú v Prahe a tí, čo lekármi nie sú, sú najviac v Kladne (smiech). Je to čiste len opis situácie, ktorá tu nastala. Čiže tam nejde o nič iné, len o to, čo ľudí najviac trápi. Ako všetci nadávajú, že je tu zle, utekajú do Prahy a potom tam prídu a je to rovnaké. To znamená, že sme úplne štandardný štát so všetkým, čo k tomu náleží a nie je tu o nič horšie než inde. Napríklad aj taká poľská popmusic je v niektorých momentoch otrasná ako na Slovensku a takisto sa u nich raz za čas vynorí normálna kapela, ako aj u nás. Na prepočet obyvateľa je to úplne rovnaké - čím je väčšia kapacita národa, tým viac zaujímavejších vecí sa tvorí a naopak.
Čo sa týka štandardnosti - hrali ste už v mnohých krajinách, ktorá vám príde naturelom najbližšia?
- (smiech) No Maďari. Stále som si myslel, že Maďari sú mimo hry, no sú strašne v pohode. Stále, keď hráme v Budapešti alebo v iných mestách, úplne prirodzene reagujú, bez najmenších problémov. Niežeby to v iných mestách bolo horšie, no Maďari ma prekvapili asi najviac. Stále sa kričí Maďari na Slovákov a Slováci na Maďarov... Aj u nich je taký pán, ako u nás Slota, ktorý hecuje Maďarov voči Slovákom. Občas mám naozaj pocit, že sa raz za čas stretnú a dohodnú sa na postupe (smiech). Tým som chcel povedať, že neznášanlivosť vlastne neexistuje, my sme s tým nikdy nemali problém.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
