Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista očami Franka Peschela, farára Spoločenstva kresťanov v Prahe

Komu sa Ježiš zjavil v novom tele, cítili v sebe teplo a hlbokú útechu

Rozhovor s Frankom Peschlom môže pre mnohých priniesť nové pohľady na udalosti, ktoré súvisia s našou duchovnou premenou, aj keď si to nemusíme uvedomiť. Frank Peschel má nemecký pôvod, ale už 16 rokov pôsobí v Prahe ako farár Spoločenstva kresťanov. Okrem kňazskej práce sa venuje aj dejinám umenia, ekonómii a manželskému poradenstvu. Raz za čas navštevuje aj Slovensko a prednáša o témach, ktoré sú súčasťou nášho života, vždy s vnútorným duchovným prepojením vlastných poznatkov a skúseností.

Zmŕtvychvstanie sa slávi ako víťazstvo života nad smrťou. Ale všetko čo je živé, telesné, nakoniec podľahne smrti. "Kristus žije" hovorí sa. Ako to chápať?

Ak by sme sa na zmŕtvychvstanie pozreli ako na predĺženie toho života, ktorý sa pominie, nemalo by to zmysel. Kristus však svojim zmŕtvychvsatním otvoril možnosti nového, vyššieho života. Podobné skúsenosti, aj keď sú spojené s našim vnútrom, nie s telesnosťou, získal asi každý, kto nežije povrchným spôsobom. V manželskom spolunažívaní, napríklad, poznáme chvíle, keď si s partnerom odrazu nerozumieme. Akoby vychladla láska. Má to pomenovanie manželská kríza. Dá sa však z toho vymaniť. Láska ožíva, ale už nie je taká ako predtým. Je vedomelejšia, aktívnejšia a hlbšia. Už to nie je iba dar, je to niečo, čo manželia tvoria sami medzi sebou. Láska žije na vyššej úrovni.

Skúsme si uvedomiť, že v človeku jestvuje protiklad vedomia a života. Telesné orgány, ktoré sú nositeľmi vedomia ako mozog a nervy nemajú v sebe veľa životných síl. Ich bunky sa nedokážu bežne regenerovať. U orgánov života je to naopak. Je v nich bujný život, ale žiadne vedomie. Ak človek dozrie do určitého stupňa, môže rozširovať svoje vedomie a uchopiť duchovnú stránku životných síl. Môže tak spojiť vedomie so životom a stať sa tvorcom života.

Väčšinou máme k tomu ešte ďaleko. Naznačený prístup k životným silám majú zatiaľ iba majstri, jedným z nich bol napríklad Buddha. Smrť pre neho nič neznamenala. Kristus dosiahol tento stupeň pri premene na hore. Zmŕtvychvstanie je však ešte viac.

Sú aj také názory, že to bola vražda. Nakoniec, veď to bolo zabitie nevinného človeka. Nebolo by lepšie, keby Pilát, napriek hučaniu davu rozhodol inak a nechal by Ježiša žiť? Vo fyzickom tele ešte mohol urobiť veľa dobra na Zemi...

Táto otázka je z ľudského hľadiska pochopiteľná, ale skutočnosť je, prosto, iná. V tom, čo sa skutočne stalo, môžeme vidieť pôsobenie Božej vôle. Určite by bol mohol vykonať veľa drobrých skutkov aj na zemi v ľudskom tele. Bol by však obmedzený podmienkami telesného bytia byť v určitom čase vždy iba na jednom mieste. Tým, že premohol smrť, pomohol ľudstvu zásadným spôsobom. Od tej doby ho človek môže nasledovať, učiť sa od neho, ísť v jeho stopách a konať dobro tak, ako konal on. Je pre nás príkladom.

Povedzme, že zmŕtvychvstanie Krista je premenou tela. V náboženstvách mu hovoria "oslávené telo". Pripomeňme si základné jemnohmotné telá, ktoré máme všetci éterické, astrálne, mentálne... Ježiš prijal podobu človeka s celou jeho telesnosťou, takže musel podliehať zákonom človečenstva. O aký druh bytia šlo, keď sa zjavil?

Okrem spomenutých vyšších tiel máme aj fyzické telo, ktoré má určitú podobu a počas života sa mení iba málo. Nezmeniteľnosť tela dáva človeku zážitok vlastnej identity, dáva mu zážitok vlastného JA. To je jedna z najpodstatnejších skutočností ľudského bytia. Avšak práve tento základ pre zážitok nášho JA forma fyzického tela sa po smrti rozpadá a človek tým stráca možnosť prežívať svoje JA ako človek.

Ak sa v kresťanskej tradícii hovorí o "oslávenom" Kristovom tele, môžeme to chápať tak, že zachránil onú formu ľudského tela pred rozpadom a od toho času každému, kto sa s ním spája, dáva možnosť zachovať si vedomie JA aj po smrti. Zachovanie ľudskej bytosti bez tohto vedomia nie je zachovaním ľudskej bytosti ako takej. Tak sa stal Kristus darcom večného života.

Zmŕvychvstalý Kristus sa zjavoval v rôznych podobách, prechádzal cez zatvorené dvere ako nehmotný duch. Ale sú svedectvá, keď mu ženy objímajú nohy a on sám vyzýva svojich učeníkov, aby sa ho dotkli, že nie je prízrakom. Teda musel byť hmotný. Je to vôbec možné?

Predstava, že človek žije aj po smrti a prípadne sa môže aj zjaviť, v dobe, keď žil Kristus a jeho učeníci, nebola ľuďom cudzia. Preto Tomáš správu o živom Ježišovi nechcel brať ako svetobornú novinku. Iba ak by sa zachovalo fyzické telo aj s ranami...! To by ho presvedčilo. Tak sa mu Zmŕtvychvstalý zjavil a chcel, aby sa ho dotkol. Keď súčasný človek číta o rôznych zjaveniach Zmŕtvychvstalého Krista že raz prechádza cez zatvorené dvere, inokedy chce, aby sa ho niekto dotkol má veľké problémy pochopiť to, lebo si nedokáže predstaviť fyzické telo bez hmoty. Buď je telo fyzické, a teda je aj hmotné, alebo nie je hmotné a potom nemôže byť ani fyzické. To sa však vylučuje iba zdanlivo. Poznáme fenomény, ktoré nám môžu priblížiť myšlienku nehmotného fyzického tela.

Predstavme si kus magnetického kovu. Pôsobia v ňom sily (magnetizmus), ktoré sa nemusia prejaviť navonok. Sú síce viazané na kov, ale samy osebe nie sú viditeľné alebo hmotné. Ak však do priestoru v ich pôsobnosti dáme kovové piliny, sily sa viditeľne prejavia. Podobná sila, ktorá pôsobí bez toho, aby sme ju videli, je zemská príťažlivosť. Je to fyzická, ale nehmotná sila (hmotná je len v tom najabstraktnejšom zmysle marxistickej vedy). Podobne, ibaže v oveľa rozsiahlejšom a zložitejšom kontexte si musíme predstaviť Kristovo fyzické telo po zmŕtvychvstaní. Asi ako silové pole, ktoré na istý čas mohlo do seba včleniť látky a opäť ich uvoľniť, takže Zmŕzvychvstalý sa mohol zjaviť a opäť zmiznúť podľa toho, ako to bolo dobré pre jeho učeníkov.

Zoberme pritom do úvahy, že akákoľvek hmota je vlastne zhustený duch a že priepasť medzi hmotou a duchom je iba zdanlivá. To je pre dnešného človeka veľmi ťažké pochopiť. Určitý prechod medzi hmotným a nehmotným svetom tvorí teplo. Poznáme ho ako vonkajšie žiarenie, ale aj ako vnútorný zážitok. Dnešná fyzika síce teplu neprisudzuje samostatné skupenstvo, ale v duchovednej literatúre sa s týmto pojmom stretávame. Umožňuje nám uchopiť prechod medzi duchom a hmotou.

Premenený Ježiš sa zjavuje iba niektorým: Márii Magdaléne, ktorá trúchli nad prázdnym hrobom. Keď sa jej zjaví, považuje ho za záhradníka a spozná ho až potom, keď sa jej prihovorí. Podobne je to aj u dvoch učeníkov, ktorí sa vybrali do Emauz a po celý čas sa rozprávajú s človekom, ktorý sa k nim pridal. Až pri spoločnej večeri, pri lámaní chleba ho spoznajú. Mohli by sme pokračovať. Ako je to možné, vzal na seba vari inú podobu?

Už z predchádzajúcich úvah sme mohli pochopiť, že telo zmŕtvychvstalého Krista nie je oným telom, ktoré mal za života. Niet sa teda čo čudovať, že ho Mária Magdaléna a učeníci hneď nespoznali. Stalo sa tak až potom, keď oslovil v nich niečo, čo znamenalo ich osobný vzťah k nemu. U Márie Magdalény to bolo oslovenie menom, ale tak, ako to robil iba on. Pri učeníkoch v Emauze to bolo charakteristické gesto rúk, ktorým Kristus lámal chlieb. V tomto si spomenuli na udalosti, ktoré sa odohrali pri poslednej večeri, keď im odpovedal na otázky, v ktorých bolo skryté celé tajomstvo jeho obete. Pri Tomášovi zas oslovil túžbu po skutočnom poznaní toho, čo sa tu stalo. Tak sa musel každému z tých, ktorí ho poznali, zjaviť iným spôsobom. Z týchto udalostí sa však dá vycítiť čosi, čo mali spoločné: všetci, ktorým sa zjavil, pocítili v sebe teplo a hlbokú útechu.

Moje interview s Pánom Bohom

"Pod ďalej," povedal Boh. "Tak ty chceš so mnou urobiť interview?"

"Ak máš čas...," povedal som.

"Môj čas je večnosť. Pýtaj sa."

"Čo ťa na ľuďoch najviac prekvapuje?"

Boh odpovedal: "To, že ich nudí byť deťmi a veľmi sa ponáhľajú, aby dospeli. Keď sú dospelí, túžia byť zas deťmi. Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze a potom utrácajú peniaze za to, aby si dali do poriadku zdravie. Prekvapuje ma, že sa natoľko strachujú o svoju budúcnosť, že zabúdajú na rítomnosť, a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť, ani pre budúcnosť. Prekvapuje ma, že žijú, akoby nikdy nemali umrieť a že umierajú, akoby nikdy nežili."

Chvíľu sme mlčali. Potom som sa opýtal: "Čo by som mal naučiť svoje deti?"

"Nauč ich poznaniu, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich miloval. Nauč ich, že najcennejšie nie je to, čo v živote majú, ale koho majú. Povedz im, že bohatý nie je ten, kto má najviac, ale ten, kto potrebuje najmenej. Nauč ich odpúšťať krivdy, ktoré v živote prídu."

Poďakoval som sa Bohu za všetko, čo pre mňa, moju rodinu, ale aj pre ľudí robí.

Odvetil: "Som tu stále. Len sa pýtaj, odpoveď príde."

Výpoveď ženy v zmenenom stave vedomia je autentická, iba slová môžu byť iné

Jediný dotyk sňal bremeno...

Poznám dobre tento stav, viem si ho cielene vytvoriť. Vtedy nemyslím na nič, iba pred očami sa mi tvoria obrazy. Dôležitejšie sú však pocity, ktorými je naplnené celé moje vnútro. Na chvíľu chcem byť Máriou, ktorá pochádzala z Magdaly. Chcem vo svojom vnútri precítiť aspoň niečo, čo ju voviedlo do nového vnútorného sveta, ktorý sa odrazil v jej ďalšom bytí.

Už som Mária z Magdaly. Moje vnútro je rozorvané na tisícky črepín. Miesto, kde práve som, sa podobá na rušnú tržnicu. Všetko ma bolí. Bolia ma ruky aj nohy, krk aj celý trup, ale nie sú to svaly, ani šľachy. Je to moja krv, ktorá bolí. Akoby v nej bola ukrytá moja duša, tá utrápená duša zo života, ktorý neviem zmeniť. "Hej," niekto na mňa kričí. Usmejem sa a premkne ma odpor. Dotknú sa ma špinavé ruky.

Videnie pred mentálnym zrakom ma prenesie do iného času aj priestoru. Vidím hlúčik ľudí, podídem bližšie a počúvam akoby šelest trávy v jemnom vánku. Muž v strede je nadpozemsky krásny a nemôžem z neho spustiť oči. Čosi ma pritiahne celkom k nemu. Skloním hlavu, akási sila ma zatlačí k zemi. Muž mi položí na temeno obidve ruky. Kúpem sa v teple. Krv ma prestala bolieť, všade je pokoj. Tiaž, to neskutočné bremeno, ktoré som všade vláčila so sebou, je preč. Som plná chvenia a žiada sa mi objať celý svet. Takto vyzerá láska?

Pečivo z medu piekli už v starom Egypte

Medovník je tmelom lásky

Pečivo z medu, ktoré tradične pečieme na Vianoce a Veľkú noc, sa našlo už v egyptských hrobkách a medové koláčiky patrili k symbolickým darčekom už v antickom Grécku i Ríme. Ich sladkosť mala predznamenať sladký život obdarovaného. V Taliansku archeológovia dokonca objavili hlinené formy na medovníky a medzi nimi aj tradičné srdiečko.

Rimania nosili koláč z medu ako obetný dar svojmu bohu vojny, ktorým bol Mars. Po nástupe kresťanstva táto tradícia nezanikla, avšak medovník prinášali svätému Markovi. Nazývali ho Marci panis, čo znamená Markova obeť. Pravdepodobne tu je pôvod slova marcipán, ktoré sa pre označenie medovníkov usilovala presadiť aj cirkev, pretože slovo perník považovala za pohanské, odvodené od slovanského boha blesku Perúna. V tomto sa pravdepodobne nemýlila, pretože Slovania pôvodne piekli perníky v tvare hromových sekierok a na Perúnov sviatok, teda 20. júla, ich obetovávali pod posvätnými dubmi. Tento rituál, ktorým si chceli nakloniť Perúna, ich mal uchrániť pred skazou počas letných búrok

Medovníkov, aj keď je s nimi toľko roboty, sa ťažko vieme zrieknuť aj dnes. Možno je ten zvyk hlboko zakorenený v nás a prenášame ho z generácie na generáciu ako dedičstvo našich predkov.

Stranu pripravila: Lea Gallová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári