tento rok oslavuje 50 rokov, je takmer nemožné. Škola za polstoročie svojho fungovania vychovala desaťtisíc študentov, ktorých vo svojom fachu prezývali ľudovo aj "ezermeštri". To slovo v sebe ukrýva majstrov viacerých remesiel, ktorí si okrem poľnohospodárstva vedia poradiť so všetkým čo "smrdí" železom.
Bývalí študenti sa za čias rozmachu poľnohospodárskeho odvetvia venovali okrem živočíšnej a rastlinnej výroby aj zváračstvu, kovoobrábacej a sústružníckej práci. Na začiatku fungovalo učilište len na báze prevádzkovej praxe v dielňach, kde bolo len zopár pracovných stolov. "Postupne pribudli zariadenia a obrábacie stroje ako sústruhy, frézy a brúsky. Väčšina z nich sa k nám dostala z iných učilíšť," spomína bývalý riaditeľ školy Milan Bubán, ktorého život bol spojený s touto školou 30 rokov.
Celkom obyčajné učilište, akých sú na Slovensku desiatky, má za sebou naozaj pestrú históriu. Kvôli "Vyvoleným" mocipánom z čias komunizmu musela škola častokrát meniť svoje sídlo. Masívne sťahovanie ju pre vrtochy politických funkcionárov zastihlo trikrát. Raz sa musela stovka žiakov premiestňovať len kvôli tomu, že v ich priestoroch chceli mať byty vysokopostavené kádre. Škola najprv fungovala v prístavbe dnes už neexistujúceho Učilištia pozemných stavieb, ktoré sídlilo oproti dnešnému futbalovému štadiónu. Z politických dôvodov sa odtiaľ presťahovala na Farskú ulicu, kde teraz bývajú mníšky "mariánky". "Potom sme museli priestory uvoľniť pre potreby hudobnej školy, tak sme sa presťahovali do starej budovy súdu v Sobranciach. Až po 13 rokoch sme sa vrátili do Michaloviec. Bolo to po dobudovaní modernej Strednej priemyselnej školy poľnohospodárskej," hovorí Bubán.
Časté sťahovanie podľa Bubána neodradilo žiakov a ani majstrov odborných výcvikov. Práve vďaka majstrom kováčom, zváračom ako Michal Vrašťák, Janko Potocký, Egon Karšňák, Janko Lukačko či Dušan Koščo si učilište získalo dobrý kredit aj medzi ostatnými školami - hlásili sa sem študenti z celého Východoslovenského kraja. Prax vykonávali v okolitých družstvách, ale aj v michalovských mliekárňach či hydinárskych závodoch.
Najväčší rozmach zažila škola v polovici 70 rokov. "Začínali sme s 250 žiakmi, ale koncom 80-tych rokov sme už mali šesťsto učňov. Bolo to aj tým, že špecializovaných učilíšť bolo spočiatku málo. Na východe Slovenska pred nami začínali len na učilišti Kriváň v Medzeve, kde boli hlavne zlievači a kováči," dodáva bývalý riaditeľ.
Bubán pomaly listuje v stovke čiernobielych fotografií, ktoré dnes vyzerajú ako momentky zo starého zabudnutého filmu. Chlapci v montérkach s prehodenou zásterou a kladivami v rukách pripomínajú skôr starých kováčov. "Boli to šikovní chlapci, ktorí si sami ukuli hocijakú súčiastku - urobili si nástroje, náradie, ale aj kované brány, vešiakové a dekoračné steny. Niektorí dokonca podkúvali kone," spomína Bubán. Priznáva, že škola bola častokrát jedinou alternatívou pre stovky detí z okolitých dedín, ktoré vyrastali na vidieku. Kuriozitou je, že sa do nej časom začali hlásiť aj dievčatá z mesta.
Bývali ezermeštri nežili len poľnohospodárstvom, ale aj kultúrou. Škola sa preslávila aj vďaka tanečníkom zo svetoznámeho súboru Zemplín - sestry Hvižďákové a bratia Gergovci, ktorí navštevovali školu a boli členmi súboru, stáli pri zrode školského súboru Mechanik, ktorý fungoval 15 rokov. "Bola to pýcha školy - každoročne vystupovali aj na Agrokomplexe v Nitre či výstave Země živitelka v Českých Budejoviciach," zalistoval v pamäti.
Mnohí bývali absolventi školy sa po revolúcii museli rekvalifikovať a prispôsobiť podmienkam pracovného trhu. V modernej dobe sa podľa Bubána mnohí ľudia hanbia vysloviť slovo farmár, roľník alebo sedliak. "A pritom som prešiel dosť sveta. Bol som niekoľkokrát v Kanade, Holandsku, Belgicku a v Amerike. Tam sa za to nikto nehanbí - sú to ľudia, ktorých si vážia. Tu sa ešte traduje, že aha: Roľník smrdí za hnojom. Je to znevažovanie, ktoré dúfam, časom prestane," dodal na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
