svoje aktivity aj na rozhlas a televíziu - český šansoniér Jiří Dědeček potešil pred časom svojou tvorbou aj Košičanov. Na pozvanie Českého centra v rámci Dní francúzskej kultúry v GeS klube mali návštevníci šancu vychutnať si jeho sarkastické, pichľavé texty s prekvapivými pointami, ktoré sa nevyhýbajú ani často tabuizovaným témam ako sú smrť, viera alebo politika.
Ste známy pre svoju lásku k Francúzsku, jeho jazyku a kultúre. Čo vás k nemu priviedlo?
- K francúzštine ma priviedla v piatej či šiestej triede úplná náhoda. Na angličtine totiž bolo plno, a tak ma rodičia dali na francúzštinu. Učil som sa ju v škole, nebavila ma, nemal som ju rád ako každý iný predmet a mal som z nej strašne zlé známky. Potom sa to vlieklo aj na gymnáziu, no a nakoniec prišla jazyková škola v Prahe, ktorú už som ale študoval pomimo knihovníctva na filozofickej fakulte.
To však museli byť vytvorené dobré základy, keď to ovplyvnilo celý váš život...
- To, že ma to teraz drží, je už iná vec. Všeobecne na kultúrnom Francúzsku sa mi strašne páči ich vzťah k všetkému, čo kultúru zahŕňa. Dávajú do toho množstvo peňazí, vážia si ju, majú radi a nehovoria, že na kultúru si musíme najprv zarobiť. U nich je kultúra na jednom z prvých miest a ono sa to potom odrazí na ľuďoch. Kultúra je všetko - aj to, ako sa vytvára televízny program. Keď sa vytvára vulgárne, blbo a sprosto, ako u nás a u vás, tak aj ľudia sú vulgárni, blbí a sprostí. Začína to od koreňov a potom sa prejavuje niekoľko generácií. Túto kultúrnu politiku vo Francúzsku začal už vtedajší minister kultúry niekedy koncom šesťdesiatych, začiatkom sedemdesiatych rokov. A dnes vidíme výsledky. Inak ich kultúra je taká rozsiahla, že keby ju chcel niekto študovať, tak sa stratí už len v literatúre či výtvarnom umení. Je jednoducho nemožné ju obsiahnuť v jednom ľudskom živote. Keby som to ale mal zhodnotiť, páči sa mi, že je dynamická a správnym spôsobom podporovaná.
Z vašich slov vyplýva, že sa vám (ne)kultúra v Čechách či na Slovensku nepáči...
- Nedá sa to jednoznačne povedať, oproti socializmu sa zmenilo strašne veľa. Na jednej strane, sloboda podnikania v kultúre je neuveriteľne dôležitá. Hovoril by som sám proti sebe, keby som tvrdil, že to v kultúre ide dole vodou, pretože mne nikto nehovorí, čo mám spievať, nikto nekontroluje, či som dodržal scenár, ako sa to robilo predtým. A to je podstatná vec. Rovnaké je to v tej nešťastnej televízii a kinách, dávajú tam nešťastný brak a ľudia naň chodia. Takže je pochopiteľné, že brak a gýč majú zelenú, veď je sloboda. V Čechách mnohí spomínajú na pondelkové slovenské inscenácie, ale okrem nich režim doniesol mnohé veci, na ktoré sa rýchlo zabudlo a, vďakabohu, sú preč. Priame prenosy zo slávností prvého mája, zasadnutia ÚV KSČ, Rudé právo a tak... Vždy je to o tom, že si musíte vedieť vybrať, čo sme vtedy nemohli. Všetci sme mali jedno a to isté nútené smerovanie, čo paradoxne vytvorilo vedľajšie kladné efekty. Teda vždy sme vedeli, kedy vyjde nejaká dobrá kniha. V štvrtok sa stáli rady pred kníhkupectvami. Keď vyšiel Hrabal, okamžite bol rozpredaný, dnes vychádza a nikto si ho nevšimne. Áno, národ mal kultúrny hlad a sýtil ho vehementne. To dnes síce neexistuje, ale sloboda je dôležitejšia. Aj také veci ako napríklad SuperStar. Je pravda, že v televízii to je, ale vy si môžete vybrať, či to budete pozerať alebo nie. Nikto vám nič neurčuje.
Vy kultúrny hlad fanúšikov sýtite vo viacerých rovinách. Cítite sa skôr ako pesničkár či spisovateľ?
- Ja sa považujem za kočovného básnika, ktorého múza vyhnala z pracovne. Som literát, nie hudobník a ani som to nikdy netvrdil. Okrem troch rokov ľudovej školy umenia neviem o hudbe nič. Niekedy mi ľudia vyčítajú, že zle spievam, alebo že neviem hrať na gitaru a je to pravda, lebo ja nie som hudobník. Pred časom boli problémy s publikovaním a aj teraz sú, aj keď menšie, a tak som prišiel na to, že najrýchlejší spôsob publikovania je, že ľuďom svoju tvorbu zaspievate. Ja napíšem, čo mám práve v hlave a potom z toho urobím pesničku. Nie je programom, že sa venujem aj témam ako život, láska, smrť - sú to večné témy, od ktorých sa potom odvíja všetko ostatné.
Čo plánujete najbližšie?
- Teraz som práve dokončil platňu a preklad jednej knižky z francúzštiny. Je to príbeh človeka, ktorému sa zrúti dom v tej minúte, keď on z neho vystúpi, a tak pátra po osudoch ľudí, ktorí tam ostali. Najbližší cieľ by teda bol konečne dokopať k vydaniu zbierku erotickej poézie Slizské písně, ktorá už tri roky leží v nakladateľstve, keďže sa to asi vydavateľ bojí vydať, predsa len je to také 'lechtivé'. Ale ja pokojne počkám, ešte nech to dozrie (smiech). Inak stále len píšem a píšem a píšem...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
