Odsúdený bezdomovec spáchal samovraždu
Väčšina odsúdených pozorne sleduje kalendár a nevie sa dočkať termínu prepustenia na slobodu. No sú aj takí, ktorí sa za mrežami cítia dobre a svet pred nimi ich neláka. Majú zabezpečenú stravu i ubytovanie a na to, že ich pohyb je obmedzený, si rýchlo zvyknú. Existuje však aj tretia skupina ľudí. Pobyt v base si predĺžiť nechcú, no ani na zvítanie so slobodou sa netešia. Nie je ich veľa a o jednom takom je dnešný prípad.
Ivana poznal na sídlisku takmer každý. Síce nie po mene, ale ako osamelého bezdomovca, tlačiaceho káričku, ktorá mohla byť kedysi hlbokým kočíkom. Predpoludním do nej zbieral starý papier či železo, popoludní ju plnil odpadkami z kontajnerov. Hoci smrdel už na diaľku, ľudia si naň zvykli a mnohí ho brali ako svojho suseda. Raz mu dali škatuľku cigariet, inokedy v igelitke obnosené šaty. Ivan nikomu nezavadzal a nikto ho zo sídliska nevyháňal.
Jedného dňa však zmizol. Prví si to všimli pouliční predajcovia ovocia a zeleniny. Zaznamenali, že už tri dni po sebe našli prázdne kartónové krabice na tom istom mieste, kde ich deň pred tým nechali. Po nich sa nad Ivanovou neprítomnosťou pozastavili ženy z lahôdok. Bolo im čudné, že už niekoľko dní si nebol zarastený štyridsiatnik pozhŕňať z tanierov zvyšky po zákazníkoch. Keď sa po týždni začali namiesto Ivana pri kontajneroch objavovať Rómovia, mnohí z tých, čo im "chýbal", začali tušiť, že sa niečo stalo.
Médiami šírenú správu o vražde 43-ročnej Kamily H. mnohí ani nezaznamenali. Ako blesk z jasného neba však zapôsobila informácia obyvateľa, ktorý robil na polícii, že ju má na svedomí práve "ich" Ivan. Dokonca, že to bola jeho bývalá manželka. Mnohí tomu nechceli uveriť a dohady ustali až po polroku, keď sa pár zvedavcov vybralo do justičného paláca. Vedeli, že na hlavnom pojednávaní budú mať možnosť vidieť Ivana na dlhý čas naposledy.
"Volám sa Ivan H., mám 41 rokov, z toho 15 žijem v tomto meste," vypovedal pred senátom. "Viem, že som spáchal najhorší zločin. Chcem však, aby ste vedeli, prečo som tak konal. Možno ma potom pochopíte..." Po chvíli uvažovania sa pustil do príbehu. Začal prisťahovaním do mesta i zamestnaním vo fabrike, pokračoval kúpou bytu a zoznámením s Kamilou. Vôbec mu vraj neprekážalo, že je o dva roky staršia, má dve deti a kolujú o nej všeliaké chýry. Po štyroch mesiacoch sa vzali a ona sa k nemu nasťahovala. V eufórii súhlasil s tým, aby si osvojil jej deti a stal sa ich otcom. Po pár mesiacoch sa ružová idylka vytratila a na scénu prišla neľútostná realita.
"Kamila mi stále vyhadzovala na oči, že málo zarábam," pokračoval Ivan. "Preto som odišiel z kancelárie do výroby a začal robiť nadčasy. Večer som chodil domov uťahaný. Akurát som sa najedol a šiel spať. Neskôr mi pribudla večerná starostlivosť o deti, lebo Kamila začala chodiť za kamarátkami. Vravela, že nechce prísť o spoločenský život." Kamiline odchody boli čoraz častejšie a domov sa vracala čoraz pozdejšie. Ivan tušil, že mu nasadzuje parohy a klofla si ho iba preto, aby sa mal kto starať o jej pankhartov. Život sa pre neho stal čoraz ťažším. Kamila sa novými známosťami nijako netajila a keď sa jej zunovalo chodiť po hoteloch, začala si kunčaftov vodiť domov. Zo začiatku vtedy, keď bol Ivan v práci, neskôr aj vtedy, keď bol doma. Koľkokrát si povedal, že ju vyhodí... No neurobil to. Odmalička mal strach z bitky a vedel, že ktorýkoľvek z jej amantov by ho odrovnal raz dva. Preto iba trpel.
"Jedného dňa som sa nevedel dostať do bytu," otvoril Ivan ďalšiu kapitolu. "Kamila odomkla a vedľa nej stál potetovaný chlap. Oznámil mi, že už tam nebývam, vyložil na chodbu moje dva kufre a zavrel dvere." Hoci Ivan najprv uvažoval o samovražde, rozmyslel si to. Našiel si ubytovanie na slobodárni, no keďže začal piť a preto prišiel o robotu, vyhodili ho. Stal sa z neho tulák a povaľač. "Tisíckrát som preklial okamih, kedy som ju spoznal."
Po troch rokoch ju stretol na ulici. "Šiel som za ňou ako v tranze. Keď vošla do paneláku a pozrel som na poštovú schránku, neveril som vlastným očiam. Ešte stále tam mala moje meno. Opantala ma neopísateľná zlosť. Zabudol som na strach a vybehol hore. Vôbec som neuvažoval, čo urobím." Keď otvorila dvere, zrevala vraj, že žobrákom nič nedáva a nech sa prace. "Vtedy som sa jej predstavil a ona úplne stuhla. Chcela pribuchnúť dvere, ale vložil som tam nohu. Vytlačil som ju a roky sa hromadiaca zlosť ma viedla k tomu, čo som urobil..." Ivan chytil Kamilu pod krk a držal dovtedy, kým si nebol istý, že je po nej. "Keď spadla na zem, pocítil som neopísateľný pocit úľavy. Konečne dostala to, čo si zaslúžila."
Ivan sa udal sám. Dostal 10 a pol roka a proti verdiktu sa neodvolal. Naopak. Sám seba potrestal ešte prísnejšie. Dva týždne po odsúdení spáchal v cele samovraždu obesením.
rob
Autor: V PONDELOK 27. 3. 2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
