Najväčším módnym hitom bolo kúpiť ruskú olympijskú uniformu

Pred týždňom sme vám ponúkli prvú časť spomienok Košičanky Martiny Rusinkovej, ktorá si nedávnu olympijskú atmosféru vyskúšala na svojej koži priamo v olympijskej dedine v alpskom stredisku Bardonecchia. Prečítali ste si, čo všetko mala ako zamestnankyňa spoločnosti Coca-Cola na pozícii Product Merchandiser na starosti. Spomínala na oslavu narodenín, návštevu lyžiarského strediska Sestriere, Turína či Milána, a že si dobre zalyžovala a zasnowboardovala na perfektných alpských zjazdovkách. Dnes sa dozviete, ktorým slovenským športovcom držala palce priamo v hľadisku a s ktorým z nich sa aj stretla.

V olympijskej dedine v Bardonecchii bola Martina už niekoľko týždňov pred začatím hier. Keďže v tíme pôsobiacom v dedine bola jediná Slovenka, vždy, keď začula čo i len slovanskú reč, zbystrila pozornosť. "Bolo to ešte pred začiatkom hier, keď som po prvý krát začula slovenčinu - priamo v olympijskej dedine. Rozprávali ňou dvaja muži v stredných rokoch na jednej z chodieb komplexu olympijských budov a ja som sa od radosti jednoducho za nimi rozbehla. Asi to vyzeralo dosť ´zvláštne´. Viete, ako keď sa prirútite plný nadšenia a s obrovskou radosťou v očiach k niekomu, na koho už dlho túžobne čakáte... problém bol ´iba´ ten, že títo muži ma nikdy predtým nevideli. Rýchlo som sa preto predstavila a ospravedlnila môj ´prepad´ a otravovanie deficitom rodnej reči... Toto bol môj prvý kontakt s ´našimi´ - boli to členovia slovenskej olympijskej výpravy, ľudia z podporného štábu našich športovcov. S nimi som sa zoznámila až o niečo neskôr," prezradila Martina.

Od týchto dvoch mužov zistila, kedy prídu do Bardonecchie prví slovenskí športovci a od toho dňa chodila po olympijskej dedine a napínala uši, kedy začuje slovenčinu..."Vedela som, že okruh nebude veľký, pretože naša dedina poskytovala ubytovanie iba pre niektoré druhy športov a to biatlon, snowboard a freestyle lyžovanie. Niekoľko dní pred začiatkom OH som v hlavnej jedálni, počas mojej služby, ´objavila´ dve naše olympioničky. Samozrejme, nevedela som, o koho ide. My obyčajní smrteľníci vnímame predovšetkým športové výkony a mená športovcov, s tým spojené. Človek má predsa len v sebe prirodzený rešpekt voči mediálne známym a úspešným ľuďom, za akých ja olympionikov považujem."

Zvláštna olympijská atmosféra, keď sú všetci jedna olympijská "rodina", plná entusiasmu, priateľstva a ústretovosti, však oprávňuje alebo skôr predurčuje spoznávať nových ľudí, kultúru a komunikovať. "A tak po chvíli ´pozorovania´, som oslovila tieto dve sympaticky pôsobiace športovkyne. Boli veľmi príjemné a milé. Hneď sa zaujímali, ako som sa na OH dostala, čo tu robím, ako dlho sa zdržím... Z rozhovoru vyplynulo, že sú biatlonistkami a predstavili sa mi krstnými menami - Martina a Marcela. V tomto okamihu som presne nevedela, kto je kto... Ešte v ten deň poobede som ich stretla znovu. Mali akreditácie, tak som si všimla priezviská: Marcela Paukovčeková a Martina Halinárová. Priznávam sa, že o biatlone som veľa nevedela, len základné fakty. Meno Paukovčeková mi aspoň niečo vravelo, no druhé priezvisko nie... Nemám rada ´neúplné´ informácie, takže som zatelefónovala domov manželovi - on bol totiž mojim najdôležitejším zdrojom športových informácií. Vysvetlil mi, že Martiu Halinárovú určite poznám, pretože predtým pretekala pod menom Schwarzbacherová... A hneď mi to bolo jasnejšie."

Martina vysvetlila manželovi, že sa zoznámila s našimi biatlonistkami, ktoré boli ubytované v olympijskej dedine v Bardonecchii a že sú to veľmi príjemné "kočky"... Prostredníctvom nich spoznala i biatlonistov - bratov Matiaškovcov, Mateja Kazára, Pavla Hurajta... "Ak to môžem neskromne povedať, tak na konci hier sme boli jedna veľká slovenská parta športovci, tréneri, technický štáb, lekári a fyzioterapeuti, ľudia zo slovenského olympijského výboru... Keď som mala po pracovných zmenách voľný čas, snažila som sa našich povzbudzovať priamo na preteku. Ako prvý som absolvovala závod mužov na 20 km, kde Marek Matiaško skončil na 5. mieste. Keď som prišla na tribúnu, tak bol štvrtý a každý mi nadšene rozprával, že chvíľu viedol... Povedala som si, že keď to bude takto pokračovať, budem rada chodiť na všetky preteky."

Nevšimla si ministra

Martina sa na tribúne ocitla pri slovenskej vládno-olympijskej delegácii. "Aspoň tam nebola tlačenica. Dokonca neďaleko odo mňa vraj povzbudzoval športovcov aj podpredseda vlády Ivan Mikloš, čo som netušila. Keď sme si s neskôr so športovcami prezerali fotografie z preteku, ktoré som z tribúny nafotila, vraveli, že ich bol minister povzbudiť aj v šatni. Presviedčali ma, že som ho musela vidieť, lebo stál na tribúne v tých miestach, kde ja. Vysvetľovala som im, že to nie je možné, veď podpredsedu vlády by som spoznala... Až kým mi neukázali jednu z mojich vlastných fotiek. Naozaj stál neďaleko. Lenže mal na sebe slovenskú olympijskú uniformu a slnečné okuliare."

Najviac si Martina cení to, že s kolegami mala možnosť sledovať hokej Slovensko Rusko priamo na štadióne Torino Esposizioni. "Pôvodne sme síce mali v pláne zápas s USA, no bol vypredaný. Voľné vstupenky boli už iba na Rusko a mali sme šťastie. Veď tento zápas bol podľa mňa jeden z ´naj´ spomedzi tých, ktoré naši hokejisti odohrali."

Na zápas sa vybrala Martina s ďalšími dvoma Slovákmi, kolegami z Coca-Coly. "Na 15. február 2006 v Turíne budem dlho spomínať. Atmosféra bola perfektná... Bolo tam veľa ruských fanúšikov, človek nemohol prehliadnuť, pretože na týchto hrách bolo, podľa mňa, módnym hitom kúpiť si ruskú olympijskú uniformu, alebo aspoň jej časť. Pred jediným oficiálnym shopom s ruským olypijským ´všetkým´ stáli každý deň dlhé rady... Aj Slovákov prišlo na zápas dosť a tí, ktorí neboli Rusi ani Slováci - držali palce nám... To bol neuveriteľný pocit hrdosti a to, že som Slovenka."

Martina sa vybrala na zápas patrične pripravená. Ešte na Slovensku dostali od Coca-Coly slovenské hokejové dresy. Nie len také ledaké ale s číslom 12 (Peter Bodra), obstarali si aj slovenskú vlajku a našla sa aj akustická výbava. "Zaujímavé bolo, že talianska vlaková spoločnosť spestrovala počas OH prepravu pasažierom napríklad tým, že im hostesky rozdávali napríklad píšťalky, rapkáče i trúbky. Toto všetko sme dostali vo vlaku a na hokej sme teda šli riadne vybavení..."

V Slovenskom olympijskom dome

Po zápase sa Martine nepodarilo dostať do šatne. Plánovali totiž využiť túto jedinečnú príležitosť a aspoň sa odfotiť s našimi hokejistami prípadne získať cenný podpis. Takúto možnosť mala až v Slovenskom olympijskom dome v Turíne, počas biatlonového večera. "S kolegyňou zo Slovenska sme dostali pozvanie od slovenskej biatlonovej výpravy. Bolo to dva dni po tom, čo Rado Žídek získal striebro a v deň, keď naši vyhrali zápas s USA. Bola to víťazná a radostná atmosféra. Našimi spoločníkmi počas večera boli najmä hostitelia - biatlonisti a biatlonistky, ale aj strieborný medailista Rado Židek - už sme sa poznali z olympijskej dediny v Bardonecchii. Keďže naši športovci sa poznajú z predchádzajúcich olympiád i domácich zápolení, pristavovali sa priebežne pri našom stole. Tak som mala možnosť zoznámiť sa s hokejistami ako sú Lašák, Višňovský, Petrovický, Hossa, Gáborík, Stümpel, Križan, Budaj, tréner Bača..."

Janko Lašák je "srdcovkou" Martininej kolegyne Andrei Už počas zápasu s Ruskom si ho ustavične fotila, čo pokračovalo aj počas večera v Olympijskom dome... "Väčšinu večera mal na hlave zimnú čiapku. Nebolo to nezvyčajné. Viacerí hokejisti takto riešili prevenciu proti nachladnutiu, riziko ktoré sa spájalo s presunmi medzi chladným a teplým prostredím. Lenže Andrea chcela mať typickú fotku Lašáka: usmiateho, s typickými kučeram, typickými uškami... Po dlhom naliehaní sa jej to na chvíľu podarilo, urobil jej radosť, ale potom čiapku opäť natiahol na hlavu. Späť do Bardonecchie sme odchádzali riadne prejedené museli sme predsa ochutnať všetky tie fantastické slovenské pirohy a halušky..."

V Bardonecchii bývali a súťažili aj snowboardisti. "Je to veľmi zvláštna sorta športovcov. Hlavne tí, ktorí jazdia na U-rampe. Je to mladý šport a väčšina jazdcov má od 17 do 21 rokov. Dali sa ľahko identifikovať, ich typickou črtou bol dôraz na image. Nosia voľné free-style nohavice spustené až takmer ku kolenám, free-style čiapky stiahnuté až na oči a veľké freestyle zimné bundy. Sú to mladí dynamickí ľudia, ktorí sa chcú za každých okolností zabávať. Pre nich je normálne ísť na freestyle párty aj dva dni pred pretekmi, potom v pohodičke ísť na trať a párty pokračuje ďalej..."

Že medzi snowboardistami je skrytá aj naša najväčšia olympijská hviezda, to Martina ani len netušila. "Musím priznať, že to bol trochu trapas. V olympijskej dedine som sa spoznala aj s Janou Šeďovou. Samozrejme, vedela som, že je snowboardistka, no netušila som, že na hrách nie je ako športovkyňa, ale trénerka Rada Žídeka. Bavili sme sa o tom, kto má kedy preteky, ako máme pracovné zaradenie a koho môžeme prísť povzbudzovať... Keď sa hovorilo o preteku Rada Žídeka, ani sme len s mojou kolegyňou netušili, kto to je... Mala som pocit, že sa Jana cítila trochu dotknutá, že nepoznáme jej zverenca. Povedala, že keď má Rado ´deň´, je rýchly a môže z toho byť medaila. Chápali sme to tak, ako keď tréner rozpráva o svojom zverencovi. Keď však Rado získal medailu, bol to pre nás nádherný šok. Naozaj sme to nečakali. Kolegyňa bola priamo na trati, pretoža mala službu a emócie po preteku mi reprodukovala aspoň telefonicky. Myslím, že aj pre Rada samého to bolo niečo neopakovateľné...

Martina si váži možnosť, ktorú jej poskytla spoločnosť Coca-Cola. Byť na ZOH, priamo v olympijskej dedine, byť súčasťou tímu, ktorý tvorilo 170 kolegov z 19 krajín Coca-Coly z celého sveta, to nie je bežná vec. Týka sa to aj spomienok na zážitky so slovenskými športovcami v olympijskej dedine v Bardonecchii. "S niektorými mám kamarátky vzťah ešte aj dnes, v ´poolympijskom´ živote. Aj keď bývame v rôznych kútoch Slovenska, aspoň si zavoláme alebo pošleme sms.... a potom zistím, že mi odpoveď príde z Nórska alebo z Nemecka, pretože sú kočky akurát na súťažiach... Veľmi si považujem aj darčeky k narodeninám, ktoré som od nich dostala a ktoré budú nádhernou pamiatkou na ZOH Torino 2006," pochválila sa na záver Martina so svojimi "cennosťami".

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári