Na neposlušného žiaka nikdy nekričala. Prísnym pohľadom ho rýchlo "usadila"

V posledných rokoch sa sviatok Deň učiteľov už akosi nenosí. Ľudia spoza katedry ho však majú radi, pretože je aspoň symbolickým ocenením ich úsilia. V rámci pripomínania osobností mesta Košice sme si z množstva pedagógov vybrali Margitu Klímovú, ktorá učeniu zasvätila úctyhodných 65 rokov. Prácu tejto učiteľky pred dvoma rokmi ocenil aj primátor Z. Trebuľa, ktorý jej udelil Cenu mesta Košice. Mnoho Košičanov si spomenie na jej hodiny slovenčiny, dejepisu a zemepisu.

M. Klímová sa narodila v Ružomberku ako druhá z piatich detí. Láskou k učiteľskému povolaniu zahorela už na základnej škole. Veľmi silne na ňu, svojim pekným zjavom, vystupovaním i milou povahou, zapôsobila jedna z učiteliek. Na dlhé roky sa stala jej vzorom. Po základnej škole vyštudovala M. Klímová štvorročný Učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach (vtedy Štubnianske Teplice). Jej záľubami bolo divadlo a volejbal. V oboch športoch pravidelne reprezentovala školu. Po maturite ako 19-ročná začala učiť v dedinke Rojkov na dolnom Liptove. Cesta z Ružomberka do školy bola nezvyčajná. Keďže dedina sa rozprestierala za Váhom, elegantná pani učiteľka z mesta, v kostýmčeku a s kabelkou pod pazuchou, musela na člne prudký tok rieky "prepádlovať".

Prvý školský deň

Hoci má 91 rokov, svoj prvý školský deň si M. Klímová dodnes pamätá. "Bolo to zo začiatku čosi prestrašné. Ocitla som sa v triede, kde sedelo 60 detí. Išlo o jednotriedku so žiakmi od 1. po 8. ročník. S pani riaditeľkou sedím za stolom, ona ma zasväcuje do tajov triednej knihy, keď nám odrazu okolo hlavy zasvišťal ohryzok. Jeden darebák potom vyskočil oblokom a už ho nebolo...." Takéto chovanie čerstvú učiteľku zaskočilo i rozčúlilo. Povedala si, že toto deťom nedovolí. Hneď od začiatku im stanovila hranice, z ktorých nikdy nezľavila.

A to aj napriek tomu, že neskôr učila aj tých najväčších šarvancov od 5. po 8. ročník. "Vedela som si s nimi spraviť poriadok. Možno i preto, že sa vtedy používali aj telesné tresty. A tie boli naozaj zakaždým účinné..." Poniektorí "beťári" sa na údery palicou pripravili - do nohavíc si vkladali čiapku. "Ale inak ma mali deti radi. Bola som prísna, ale spravodlivá. A to je základ autority. Iniciatívne som s nimi hrávala divadlo a po večeroch ich doučovala."

Pre dievča z mesta bolo učenie na dedine nesmierne zaujímavé. Vidiecky život so svojimi zvykmi a tradíciami bol nový a fascinujúci. Všetkých Rojkovanov, mladých i starých, M. Klímová milovala. V zime zostávala na dedine v školskom byte a nevedela sa dočkať večera, aby mohla ísť na stretávky s dedinčanmi. Raz to boli páračky, inokedy priadky. "Ešte aj teraz sa mi vybavuje ten nádherný obraz krásne mladé dievčatá ako sviece, vo vlastnoručne utkaných bielych kapčekoch svižne preskakujú kopy ligotavého bieleho snehu a schádzajú sa v jednom z domov. Pradú na prasliciach i na kolovrátku a rozprávajú sa, neskôr prichádzajú chlapci s harmonikou. Spieva sa, je veselo. Všetci ochutnávajú zo šišiek, ktoré pani domu napiekla. A ďalší večer sa priadky robili v inom dome..." Svoju učiteľku si dedinčania vážili a milovali ju, preto bola pozývaná na každú väčšiu i menšiu udalosť.

Rojkovčania boli chudobní. M. Klímová nezabudne, ako jej raz žiak v treskúcej zime prišiel po ľade do triedy bosý. Svoje jediné topánky požičal bratovi, aby mu mama v meste mohla kúpiť nové. "Skočila som do školského bytu, zobrala ponožky i teplé filcové čižmy a obula ho."

M. Klímová bola mladou ambicióznou ženou. Chcela postúpiť, vyšpecifikovať si odbornosť a učiť na škole vyššej kategórie. Trojročná prax na dedinskej škole jej na začiatok vyhovovala, ale od života chcela viac. Keď z Rojkova odchádzala, odprevádzala ju celá dedina.

Za všetko mohla klobása

Aprobáciu slovenčiny, zemepisu a dejepisu si urobila v Banskej Bystrici. Už mohla učiť nielen na ľudovej ale i meštianskej škole. Na takú nestúpila v Ružomberku, kde učila šesť rokov počas II. svetovej vojny. V pamäti jej utkvela príhoda, v ktorej hlavnú úlohu zohrala klobása.

"V triede sedelo 60 detí v troch radoch, jedna hlavička krajšia ako druhá. Radosť na ne pozerať. Práve nám vymaľovali triedu, tešila som sa, ako máme čistúčko a nadšene som vysvetľovala žiakom, ako si ju musíme opatrovať. Hodina skončila, vyšla som z triedy, ale niečo ma nútilo vrátiť sa späť..." Vo dverách však "zamrzla". V tretej lavici mäsiarov syn trepol obrovskou klobásou po hlave vedľa sediaceho spolužiaka. Klobása sa odlomila a jej časť letela do veľkej fľaše s atramentom, stojacej na umývadle pri tabuli. Čo čert nechcel, "jedovato" modrý atrament vyprskol na čistú bielu stenu. Temperamentnej učiteľke nebolo viac treba. Pribehla k chlapcovi, ktorý mal ešte polovicu klobásy v ruke a poháňaná zlosťou mu riadnu vylepila. Nešťastne sa mykol a z nosa mu vytryskla krv. "Môžete si predstaviť, čo sa vo mne v tej chvíli dialo. Jednak mnou lomcovala zlosť a tiež ma premkol zúfalý strach. V duchu som sa zaprisahávala, že sa už nikdy viac dieťaťa nedotknem. A to som potom aj dodržala." Mimochodom, nenapraviteľných nezbedníkov v ružomberskej meštianke "liečil" školník palicou v pivnici...

Prestup z Ružomberka do Košíc má na svedomí manžel Miloslav. Slečna Margita sa s ním zoznámila ešte počas pôsobenia v Rojkove. No po polroku známosti sa politické podmienky na Slovensku zmenili a keďže M. Klíma pochádzal z Čiech, musel odísť. "Vznikol slovenský štát a vyšlo nariadenie - ´Čecha do mecha a mech do vody´," spomína M. Klímová. Lásku Miloslava však vzdialenosť neoslabila. Nevideli sa šesť rokov, no svoju milú kontaktoval aspoň zaľúbenými listami. "Napísal mi ich 1021. Keď skončila vojna, prišiel okamžite ako sa dalo a zobrali sme sa."

Príchod do Košíc

Manžel získal miesto lekárnika vo vojenskej nemocnici v Košiciach. Keďže prácu tu M. Klímová zabezpečenú nemala, jej prvé kroky smerovali za jediným človekom, ktorého tu poznala - riaditeľom divadla Jankom Borodáčom. "Prijal ma do činohry a začali sme nacvičovať Stodolovú Marínu Havranovú. Manžel mi však divadlo zatrhol, preto sa mi na krátky čas stala javiskom moja kuchyňa."

Ako učiteľka začala košickú kariéru v septembri 1945 v 8-ročnej škole na Zbrojníckej ulici. Učila tu len pol roka, no pamätá si, že jej žiaci nosili každý večer domov ružu. Tak ju mali radi. "Potom riaditeľ ´červenej školy´ (dnes tam sídli maďarské gymnázium) na Kuzmányho ulici hľadal slovenčinárku. Pretože v tej dobe ich v Košiciach veľa nebolo, prehovoril ma, aby som išla učiť k nemu." Tam bola M. Klímová tri roky. Potom sa presťahovala do školy v barákoch v Parku Angelinum, ktorá bola neskôr preložená na ulicu Zdenka Nejedlého (dnešná Bocatiová). Tu učila najdlhšie, až 25 rokov. "Keď som tam začínala, mali sme 750 žiakov. Časom sídlisko zostarlo, detí ubudlo a školu so 400 žiakmi presťahovali na Bernolákovú ulicu. Každý si mal hľadať nové miesto. Našla som si ho na Požiarnickej ulici, kde som učila asi štyri roky. V 1974 som išla do dôchodku."

Odvtedy M. Klímová učila ako externistka. Na bilingválnom gymnáziu na Sídlisku nad Jazerom bola prijatá na polročné zastupovanie. Na jazykovej základnej škole na ulici L. Novomestského 2 učila 12 rokov. "Posledný raz som zatvárala bránu na ´hokejovej´ základnej škole na Škultétyho ulici v roku 2000. Tam som bola štyri roky."

Kým mnohé dnešné učiteľky si často nevedia urobiť poriadok ani s 20 žiakmi. M. Klímová si vedela rady aj so 60 chlapcami v triede. Aký systém používala? "Po prvé som bola vždy veľmi elegantne oblečená a pôsobila ako dáma. Oblečenie je prvá vec, ktorým sa dá spraviť dojem. Ak učiteľka chodí do školy v minisukni, ťažko ju pubertálni chlapci budú akceptovať. Okrem toho som bola vysoká a tým som vzbudzovala viac rešpektu, ako nízke kolegyne. A mala som prísny pohľad, ktorým som žiaka rýchlo ´usadila´. Nikdy som nekričala. Vysvetľovala som ticho, takže žiaci museli byť ešte tichšie."

Ďalšou metódou na získanie autority bol jej pokrokový prístup k vysvetľovaniu učiva. Po skončení výkladu vyzvala dobrovoľníkov, aby látku zopakovali. Tí, ktorí tak urobili, dostali jedničky. Keďže tento systém opakovala, žiaci sa sústredili, lebo vedeli, že ich čaká odmena. "Takto som sa tiež skontrolovala, či som žiakom látku dobre vysvetlila. Trieda si opakovaním učiva viac zapamätala a žiaci nemuseli sedieť nad knižkami doma. Okrem toho som získala ticho, potrebné na sústredenie."

Stretnutie po rokoch

Príhod zo 65-ročnej učiteľskej praxe má M. Klímová toľko, že by stačili na vydanie románu. Do srdca sa jej najviac vpísal malý zlodej s dobrou dušičkou. Bol to malý chlapec, ktorý v hoteli Hutník ukradol salámu a potom si ju zakopal do zeme. "Bol synom slobodnej matky, ktorá v malom bytíku striedala partnerov a salámu by mu zjedla. Mala som to úbohé dieťa veľmi rada a starala som sa o neho, keďže vlastnej matke sa akosi nechcelo." Okrem salámy ukradol jednému mužovi aj doklady a pani učiteľka musela za neho orodovať na polícii. "No mal dobré srdce. Raz keď išiel v zime zo školy domov, zbadal, že sa v Hornáde topí dieťa. Neváhal, skočil do ľadovej vody a vytiahol ho." Zhodou okolností to bolo dieťa z majetnej rodiny, ktorá sa záchrancovi odvďačila zlatou retiazkou. A učiteľka ho vyznamenala tiež. Napísala o ňom článok, ktorý zverejnili noviny. Chlapec sa neskôr vyučil za sústružníka a nedávno sa prišiel svojej učiteľke poďakovať. Dozvedela sa, že pracuje v železiarňach, oženil sa a má tri deti. Stal sa z neho slušný človek. "Takéto veci ma ako učiteľku tešia. Milovala som toto povolanie, lebo som videla výsledky svojej práce. Mám radosť, keď sa dozviem, že moji žiaci sú úspešní. Je to pekné povolanie, keď to človek myslí vážne a tak aj k nemu pristupuje."

Samozrejme, M. Klímová spozorovala, ako sa za tie roky, čo pracovala s mládežou, zmenil hodnotový systém v spoločnosti. Vidí obrovské rozdiely medzi žiakmi dnešnými a minulými. "Kedysi boli disciplinovanejší a skromnejší," spomína. "Dnes už nielen učitelia, ale ani rodičia nemajú u svojich detí taký rešpekt, ako by mali mať. Robia si čo chcú a majú priveľkú slobodu." Bývalá učiteľka si myslí, že je to preto, lebo mnohé súčasné deti majú všetko, na čo si zmyslia. Za veľký kameň úrazu vo výchove budúcej spoločnosti považuje M. Klímová aj televíziu, ktorá vysiela veľa nevhodných programov. A za ďalší dôvod považuje absenciu viery. "Náboženské hodnoty sú postavené na dobrých základoch. Učia ľudí neubližovať a žiť poctivo." Aj svojich troch synov vychovávala prísne. Najstarší Miloslav je známy košický športový lekár, druhý Vladimír je stomatológ a tretí Jozef je zverolekár a riaditeľ kežmarskej nemocnice.

"Mojim rytmom a zmyslom života bola vždy práca. Aj tento rok som doučovala žiakov na prijímacie pohovory." Okrem toho, varí a upratuje si sama. Len hrubé práce jej toho roku už synovia zakázali. "Treba si ´masírovať´ mozog. Ešte stále veľa čítam. Mám rada historické romány."

Ani dnes v sebe M. Klímová nezaprie učiteľku. Tvrdí, že na základe dlhoročnej praxe spoznala niekoľko jednoduchých trikov, ako zdolať slovenskú gramatickú záhadu zvanú "y". "Zaručujem, že za 10 hodín naučím priemerného žiaka slovenský pravopis. Veľmi dobre viem, kde deti najčastejšie robia chyby, s čím sa trápia."

Nedávno dokončila rukopis knihy "Ako sa rýchlo naučiť slovenský pravopis". Koncom letných prázdnin by sa kniha mala objaviť na pultoch kníhkupectiev.

Ostávame v nemom úžase nad tým, akú "hlavičku" má táto žena. Pamätá si mená všetkých žiakov i učiteliek. Vie presné roky i dátumy svojich životných mýľnikov. A celý rozhovor viedla mimoriadne súvislo, zrozumiteľne a bystro postrehla aj tie najmenšie nuansy v otázkach. Nuž, klobúk dolu! A tiež veľa zdravia do ďalších rokov...

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Lama alpaka (Lama pacos)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári