Po zbabranej kvalifikácii bola bolesť na zadku i na duši
V hale Saddledome utíchol aplauz ktorým diváci odmenili voľnú jazdu Kanaďanky Miry Leungovej, keď na plochu vstupuje Slovenka Jacqueline Belenyesiová. Ešte pár pokynov a povzbudivých slov od trénerky Tőczikovej a pred "Žaky" sú vari štyri najdôležitejšie minúty v živote. Je na ne celkom sama. Vníma len dôverne známu melódiu a ľadový ovál navôkol. Takmer dvadsaťtisícové divácke koloseum jej môže byť ukradnuté. Srdce však búši mocnejšie ako inokedy, ide o veľa, jej voľná jazda má premiéru na svetovom šampionáte. Od nej závisí, či bude po kvalifikácii zelená...
Nájazd na prvý skok. Trojitý rittberger. Bác! Tvrdo dopadá na ľad. A po dvojitom salchowovi znova. O takom začiatku sa jej nesnívalo ani v najhoršom sne. "Po páde ma bolela celá polovica zadku, aj nohy mi akosi stvrdli." Slzy boli na krajíčku, ale vzdať sa predsa nesluší. Dojem trošku vylepšuje trojitým tulupom a dvojitým axlom. "Ale na dva trojáky v závere som si už netrúfla a boli z nich len dvojité skoky." Už sa ani nepamätá, ako sa ukláňala tlieskajúcemu obecenstvu a dokĺzala k mantinelu, za ktorým čakala trénerka. "Iba sa ma opýtala - čo sa stalo? A či ja viem čo sa stalo? Nemala som potuchy prečo som to tak dobabrala. Pri čakaní na body som sa len ťažko ovládala, bol to taký smiech i plač zároveň, vedela som, že ma berie kamera. No len čo som zašla do zákulisia, rozplakala som sa naplno. Vtedy to na mňa doľahlo. Bolo mi strašne smutno, zrazu mi chýbala rodina..."
Bolo jasné, že pre dvadsaťročnú Košičanku sa majstrovstvá sveta skončili kvalifikáciou. "Tak som sa tešila, toľko som trénovala, maximálne sa pripravovala na vrchol sezóny. I keď na konci je to už ťažké, vyčerpávajúce. Ísť celú sezónu na sto percent sa nedá. Tak som išla najmä na majstrovstvách republiky, kde som sa musela prebojovať z tretieho miesta po krátkom programe na prvé, lebo som strašne chcela ísť na Európu. Neviem, možno na mňa v Kanade vplýval ten časový posun, alebo to, že som prvý raz v živote pretekala tak neskoro, na svoju voľnú jazdu som nastúpila až o pol jedenástej večer. Doma som zvyknutá súťažiť doobedu. Nebolo pre mňa šťastné ani to, že som išla hneď po tej Kanaďanke, ktorá bola vynikajúca. Keď som potom videla prvú rozjazdu krátkych programov, veľmi ma mrzelo, že tam nie som, lebo viacero dievčat svoj kraťas pobabralo. Mala by som šancu, keby som ho išla tak ako na Európe."
Michael Jackson však k slovu neprišiel, lebo "Muž so železnou maskou" sklamal. "Nemal úspech, v Calgary dopadol naozaj zle. Ale počas sezóny mi aj pomohol, takže nemôžem povedať, že by to bol zlý výber. Voľnú jazdu však pre ďalšiu sezónu určite zmením. Mám už nejakú predstavu, chcela by som skúsiť trebárs nejaký muzikál, páči sa mi Rómeo a Júlia, alebo Vangelis, čo som videla u Rusky Sokolovovej."
Nie je ten výber hudby v súčasnom krasokorčuľovaní trošku stereotypný? Často sa stáva, že počas finálového večera zaznie rovnaká melódia aj niekoľkokrát. Beriete to, čo vám navrhne trénerka alebo choreograf, alebo sa spoliehate na seba a trebárs pri nejakom filme si poviete - tak toto by mohla byť hudba pre mňa? "To som už raz urobila, zapáčila sa mi hudba z filmu Pearl Harbor, ale trénerka ma presvedčila, že to je hudba pre chlapca. Takže, nechávam to väčšinou na ňu, aj keď niekedy
sa snažím presadiť svoje a hučím do nej, kým nepovolí..."
V tréningu testovala kvalitu mantinelov
V hľadisku 17-tisícovej haly Pengrowth Saddledome mala košická gymnazistka dosť času na premýšľanie, čím ohúriť rozhodcovský zbor v novej sezóne. Po svojom vypadnutí si mohla šampionát vychutnať aspoň v pozícii diváka.
Bez olympijských víťazov bol akýsi čudný, aj keď úroveň jednotlivých kategórií tým príliš neutrpela. Ako si nepoškodiť dobrú povesť po Turíne demonštrovali "šporťáci" Totmianinová s Marininom či tanečníci Navkovová s Kostomarovom, druhý vrchol sezóny vypustil Pľuščenko, a na vrchole slávy to zabalila i labutia Arakawová.
"Japonka Arakawová bola na súpiske na internete ešte vtedy, keď som do Kanady cestovala, ba jej meno tam figurovalo aj tesne pred začiatkom súťaže. Ale aj bez nej mala naša kategória dobrú úroveň. Sledovala som ju od začiatku do konca. A držala som prsty Sokolovovej. S Rusmi sa dá aj porozprávať, keď to nejde ústne, tak to ide rukami i nohami. No niektoré dievčatá sú naveľa. Majsterka sveta Meissnerová síce nie, tá je v pohode, zato jej krajanka Cohenová, tá keď nemala náladu, dovolila si neprísť aj na rozhovor pre americkú televíziu. Odišla, že sa ide prezliecť a viac sa neukázala..." Nečudo, keď jej opäť nevyšiel útok na zlato a ušiel sa jej iba najnižší z troch stupienkov pre víťazov.
A pritom bolo prostredie v rozľahlom Saddledome pre zámorských korčuliarov ako vyšité. Sú zvyknutí pretekať na klziskách miniatúrnych rozmerov, aké ponúkajú tamojšie haly. "Klzisko bolo užšie ako na európskych štadiónoch. Rozprávala som sa s Radkou Bártovou, ktorá bola v Kanade vlani na juniorských majstrovstvách sveta. Tam vraj bola taká iba pretekárska hala, tréningová bola normálna. V Calgary boli malé klziská v oboch halách. Priznám sa, na prvom tréningu som bola po skoku často na mantinely, kým som si zvykla."
A zvyknúť si, že sa na vás počas pretekov díva toľko párov očí, tiež nebolo jednoduché. "Pred toľkými divákmi som jakživ nejazdila. Už na našu kvalifikáciu bolo hľadisko takmer zaplnené. No počas jazdy som tých ľudí ani nevnímala. Dosť času pozorovať ich som mala celý týždeň, keď som mala po súťaži. Všade sedeli ženy s nabalenými taškami, plnými hamburgrov a koly, a tým sa napchávali celý večer. Bolo to až hnusné..." Darmo, iný kraj, iný mrav. Rozum niekedy zostával stáť aj nad tým, čím kŕmili organizátori pretekárov. "Na raňajky sme mali stále to isté - rybu na masle a ryžu. Každý deň. Ale na obed už nebolo po ryži ani pamiatky, ani mäso nebolo také ako sme doma zvyknutí. Len cestoviny, alebo placka, a v nej aspoň pomleté nejaké mäso. Mali ste vidieť, ako takí Rusi nadávali. Bavila som sa s Klimkinom a ten bol taký nešťastný, že sa radšej išiel najesť do mesta."
Ona bola už hore, kým žalúdok iba na prízemí
Hotel bol však parádny. "Perfektný. Určite najlepší v akom som doteraz bývala. Na dvadsiatom poschodí. Len s výťahom som mala menšie problémy, najmä vtedy, keď som doň vstúpila najedená. Išiel tak rýchlo, že kým ja som bola už hore, žalúdok zostal kdesi na prízemí."
Aj mrakodrapy boli pre ňu novinkou. "Videla som ich prvý raz. Aj náš hotel bol mrakodrap. Stál rovno medzi nimi. Calgary je zaujímavé mesto, boli sme v uličke, ktorou sa dá prejsť iba pešo, i v takej, kde môžete ísť električkou zadarmo. To mesto má trochu kovbojský nádych, banket nám urobili v indiánskom múzeu. Chlapci sa po pretekoch vybrali aj na lyže, do hôr vzdialených asi sto kilometrov od Calgary. Ale nebol vraj sneh. Volali aj mňa, no na lyže ma nikto nedostane, z lyžovania mám smrteľný strach. Radšej to neskúšam, hoci vravia, že pre krasokorčuliara by nemalo byť ťažké naučiť sa lyžovať."
Mamke želala poobede dobrú noc
Čochvíľa maturantka, Žaky vliekla so sebou za more namiesto lyží pár učebníc. Skúšky dospelosti už klepú u Belenyesiovcov na dvere. "Onedlho ma čakajú maturitné písomky, o mesiac ústne skúšky, takže som sa tam aj dosť učila. Angličtina, slovenčina, zemepis, biológia, telesná výchova... Dala som prihlášku na výšku do Prešova, na fakultu telesnej výchovy a športu, na odporúčanie priateľa. Chcela by som byť raz učiteľkou a trénerkou."
Chystala sa, že spolužiakom z tej Kanady aspoň zakýva, keď na ňu zamieri televízna kamera. Ale do telky sa neprebojovala. "V škole mi vraveli, že ma nevideli, lebo kvalifikáciu žiadna televízia nevysielala. Mamka však vedela všetko, ako sa mi tam vodí. Pretekári mali k dispozícii tri počítače priamo v hale, tri boli aj na hoteli, takže som na pokeci na internete chodila pravidelne. S mamkou sme si často písali, aby mala prehľad. Zakaždým však vravela, že už ide spať. Bolo mi to divné, pretože u nás bolo poobede..."
Tak ďaleko súčasná slovenská krasokorčuliarka jednotka vraj ešte nikdy neletela. A priznala, že vo vzduchu jej vždy trošku lepí. "Lietanie znášam veľmi zle, veľmi sa bojím. Prvý raz som letela pred dvoma rokmi, na juniorské majstrovstvá sveta do Holandska. Ba, vlani som už letela aj ďalej, do Kórey. Bála som sa, lebo keď to spadne, nič už nenarobím. Upokojila som sa až vtedy, keď som sa prebojovala do pilotnej kabíny. Až keď som videla posádku, tých chlapov v uniformách, tak to zo mňa spadlo. Museli mi však dodať odvahu, utešiť ma, že lietadlo je v dobrých rukách." Živá a zdravá sa vrátila aj z Kanady. "Neviem, koľko hodín som v lietadle strávila, ale zdalo sa mi to tam aj naspäť nekonečné. Ešte v tom obrovskom airbuse to šlo, lebo som sa mohla poprechádzať po poschodiach. Ale cestou naspäť, už nad Európou, sme sa dostali do búrky a lietadlo sa strašne kymácalo. Dúfala som iba v jedno, že to prežijem."
Bohuš MATIA
Autor: Každú noc mali aspoň 40 ľudí
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
