duševní milionári," tvrdí Novovešťan Ján Petrík, ktorý popri práci banského technika stihol vydať štyri publikácie o ľuďoch a udalostiach na Spiši. V súčasnosti finišuje na ďalšej knihe. Po Malej vojne a Spišskej tragédii, venovaným bombardovaniu Spišskej Novej Vsi maďarskými lietadlami v roku 1939, po vydaní pamätnice tunajšieho aeroklubu s názvom Lietanie v Spišskej Novej Vsi a minuloročnom vydaní prvej knihy o Novoveskej Hute pripravuje Dejiny Slovenského raja. Medzi jeho charakteristiky ako turista, horolezec, pilot, milovník histórie možno pokojne zaradiť aj slovíčko spisovateľ.
Ako sa banský technik dostal k písaniu? Cesta bola dlhá. Vedie až do detstva. Malý Janko rád čítal. „Vyrastal som s knihami, od rozprávok po svetovú klasiku. Vtedy boli knihy pre človeka dostupné. Doma sme nemali auto, ale otec mal celú knižnicu Spoločnosti priateľov krásnych kníh, mali sme každú jednu knižku," spomína.
Ako školák sa prihlásil do turistického krúžku, ktorý viedol učiteľ Jozef Šimko. Svojich zverencov vodieval na Košiarny briežok, na Matku Božiu. Deti prechádzali okolo letiska. „V tom čase ešte na letisku boli rozbombardované hangáre tak, ako ich Nemci nechali po vojne v 45. roku. Hangáre ma lákali. Začal som zbierať materiály o letisku. Už pred nástupom na vojenčinu som začal chodiť s chlapcami z horskej služby, v 73. roku som sa stal členom HS a div sa svete, na Kláštorisku som sa po rokoch stretol s pánom učiteľom Šimkom, ktorý tam s manželkou trávil dovolenku," listuje v udalostiach, ktoré ho priviedli k prvej knihe.
S J. Šimkom trávili celé večery debatami o malej vojne. Znalcom netreba vysvetľovať, že tento názov používajú obyvatelia Spišskej Novej Vsi, keď hovoria o bombardovaní svojho mesta maďarskými lietadlami na začiatku druhej svetovej vojny. Učiteľ J. Šimko bol záložným letcom. Jeho rozprávanie inšpirovalo J. Petríka k zbieraniu dostupných materiálov o týchto udalostiach, ktoré boli v časoch socializmu zakázanou témou. Brožúrka Malá vojna vyšla v roku 1998. „Mala veľký úspech, dostala sa až do slovenského parlamentu. Bol som zvedavý na reakciu maďarských poslancov, no ani jeden dodnes nenamietal. Nemali ani prečo. Je to napísané objektívne, na základe faktov a archívnych materiálov," zdôrazňuje autor.
Pri hľadaní materiálov sa dostal aj do Vojenského historického archívu v Trnave. „Tri roky som cestoval do Trnavy, cez dovolenku, popri zamestnaní. Kedykoľvek som mohol, tak som išiel," hovorí o zrode ďalšej knihy o udalostiach z marca 1939 pod názvom Spišská tragédia. Kontaktoval sa s maďarskými historikmi, ktorí mu poslali množstvo písomného materiálu o týchto udalostiach, a tak vzniklo druhé, rozšírené vydanie Spišskej tragédie, ktoré dodnes čaká na vydanie. Zatiaľ sa ho nedočkalo. Svetlo sveta však uzrel poľský preklad Spišskej tragédie, ktorú do jazyka našich severných susedov preložil poľský historik Andrzej Olejko. „V roku 2000 ma pozvali do obce Radačov pri Prešove na odhalenie leteckého pamätníka. Počas druhej svetovej vojny tu zostrelili anglický bombardér s poľskou posádkou. Leteli z talianskej základne do poľskej časti Karpát a na palube mali zásoby pre partizánov, lieky, zbrane. Nemci zamerali bombardér nad Margecanmi a zostrelili ho pri Prešove. Posádka tam nechala svoje životy. Na odhalení pamätníka tejto tragédie som sa zoznámil s Andrzejom Olejkom. Už vedel o Spišskej tragédii a dohodli sme sa, že ju preloží do poľštiny. Doplnili sme udalosti zo septembra 1939, kedy z novoveského vojenského letiska vzlietali lietadlá proti Poľsku. Preklad pod názvom Karpatské nebo bol v Poľsku šmahom ruky rozpredaný," hovorí s neskrývanou radosťou autor Spišskej tragédie.
Po knižke o päťdesiatke aeroklubu pod názvom Lietanie v Spišskej Novej Vsi prišla zmena. Ani vojna, ani lietanie. Po troch rokoch zbierania materiálu vydáva J. Petrík prvú knihu o Novoveskej Hute s rovnomenným názvom. Prečo takáto tematická zmena? „Podnet vyšiel zo Spišského dejepisného spolku, ktorého som členom. O Spišskej Novej Vsi vyšlo veľa kníh, sú to však prevažne obrazové publikácie. Ani jedna z nich nehovorí nič o novoveských osadách. Spišská Nová Ves mala pritom množstvo osád. Huta, Hnilec, časť Hnilčíka, Havrania Dolina, Prostredný Hámor, Biele Vody, Palcmanská Maša - to všetko boli kedysi novoveské osady. A tak som sa pustil do práce," rozpráva banský technik, ktorému bola táto dnes už mestská časť blízka najmä z pohľadu baníctva.
Zozbieral materiál nielen o histórii baníctva a preslávanej medenej huty, odkiaľ sa vozila meď do celej Európy. Kniha Novoveská Huta poskytuje pamätníkom aj súčasníkom rad zaujímavostí. Dozviete sa, že liečebný pobyt v tunajších kúpeľoch pre celú rodinu stál na začiatku 20. storočia rovné štyri koruny, zistíte, ako vyzerali v osade prvé voľby po februári 1948, akým tajomstvom zahaľovali sovietski experti ťažbu uránu v bývalom Československu. Raritou je aj lesná železnička, ktorá spájala pílu na Podskale s Vojtechovou samotou nad Novoveskou Hutou. Odtiaľ išla cez kopec lanovka až do Havranej doliny. „Naši otcovia vozili veľké kmene lanovkou a železničkou až do Spišskej Novej Vsi. Vedeli dopraviť drevo až na pílu bez jedného litra nafty. To my už nedokážeme," zamyslí sa J. Petrík.
Vie aj o iných zaujímavostiach z Novoveskej Huty, ale chýba o nich dokumentácia. Spomenie národnú technickú pamiatku - most cez Dubnicu pri krčme Poľovník či tunajšiu vápennú pec. Pri hľadaní informácií o známej medenej hute oslovil aj košickú Technickú univerzitu. „Bez dokladov nie je písanie hodnoverné. Písať niečo štýlom - jedna pani povedala - sa nedá, historik musí mať všetko podložené archívnymi materiálmi. Možno sa podarí získať ďalšie informácie z Košíc. Ale to už bude predmetom druhého vydania knihy Novoveská Huta," sľubuje autor.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
