divadelnému kumštu v legendárnom Semafore. A hoci jej detským snom bolo povolanie veterinárky, napokon predsa len ostala pri umení. V Košiciach sa nedávno predstavila v hre Čtyři pokoje do zahrady, kde si zahrala po boku Jana Kačera či Jany Brejchovej. Po predstavení si našla kratučkú chvíľu na rozhovor s nami. Medzi balením kostýmov a rýchlym odchodom do hotela. Skoro ráno totiž herci vyrážali späť do Prahy...

Zájazdové predstavenia sú zrejme dosť únavné...

- Áno, ale je to aj veľká radosť. Najmä ak sa predstavenie podarí a ak je dobré publikum. To vaše bolo dnes mimoriadne príjemné. Takže hoci je každá práca, ktorá sa robí poctivo, únavná, ak sa tá únava zúročí, je to najväčšia odmena. Aj teraz, necítim sa unavená, lebo som vybudená úspechom.

V tomto predstavení ste sa na javisku stretli s pánom Janom Kačerom. Vraj to bol váš sen.

- Áno. Nikdy som ho takto nepoznala, nikdy ma nerežíroval. Takže sa mi vlastne po päťdesiatich rokoch splnil dievčenský sen. Je to veľmi príjemné.

Máte ešte aj iný sen, s kým by ste si túžili zahrať, kým by ste sa chceli nechať režírovať?

- Nie. Také sny veľmi nemám. Lebo viete, ako sa hovorí - keď sa sny uskutočnia, vlastne sa tým zabijú. Ja skôr čakám, čo mi život prinesie a dúfam, že sem-tam aj nejakú radosť.

Momentálne máte pekné ponuky a doma vnúčatká. Zrejme prežívate krásne obdobie.

- To áno. Vnúčatká sú obrovská radosť, aj keď to nie je môj úspech. Je to nádherné obohatenie života, ďalšia dimenzia. Keďže som dosť rozlietaná babička, som vzácna a obľúbená a táto pozícia je nádherná. (Smiech) No keď som s nimi, tak na plný úväzok.

Vynahrádzate si pri vnúčatách niečo, čo vám ušlo pri dcérach?

- Vravieva sa, že babičky veľmi prežívajú svoje vnúčatá, že sú na nich citovo závislé a že ich rozmaznávajú. Ja som rovnako milovala svoje dcéry. Keď sa narodili, obetovala som im všetko, pretože som ich veľmi chcela. Všetky profesionálne ambície šli vtedy stranou. Takže veľký rozdiel v tých vzťahoch nepozorujem. Pozorujem len nádherný návrat k tomu, čo som cítila, keď som mala deti. Znovu môžem čítať Hrubína, rozprávať volovinky, loziť po zemi. Nenechajú ma zostartnúť a to je fantastické!

Čo vás v tomto obodobí najvia napĺňa?

- Som domáci typ, takže sa teraz veľmi teším na jar. Už sa neviem dočkať, kedy sa budem venovať záhradke, rodine, psom. Budem si užívať domáci život. A medzitým bude nejaká práca. Takže nudiť sa určite nebudem. Lebo najhoršie je, ako to krásne napísal pán Svěrák: "Zažít nudu, to vadí..."

No u vás nuda zrejme nehrozí...

- Nech pánboh dá, aby to nenastalo!

Srší to u vás doma humorom?

- Srší tam kadečo. (Smiech) Ako v každom domove. Ale humor tiež. Je to dedičné.

Takže ste sa podali na otca?

- Áno. Po otcovi mám nielen podobu, ale čiastočne aj povahu. Ale naozaj len čiastočne, pretože otec sa ničím netrápil. On bol priebežne veselý, bezstarostný. Za celé roky si nepamätám, že by bol naštvaný, že by sa pre niečo príliš trápil. Čo nemohol zmeniť, hodil za hlavu. Na starosti bola naša mamička. Trpezlivá, úžasná ženská. Takže trošku som po otcovi, ale nemám tú jeho nádhernú, v úvodzovkách, ľahkomyseľnosť. Ja sa sem-tam týram aj volovinami. To viete, ženská.

Pozeráte občas staré filmy, kde váš otec hral?

- Občas sa ich dočkám aj v televízii. No napriek tomu, že ma na jednej strane teší, že sa na ocka nezabúda, zároveň mám aj pocit smútku a straty, s ktorou som sa stále nevyrovnala, hoci otecko už 13 rokov nežije. Strašne mi chýba. Človek asi nie je nikdy dosť dospelý a skúsený, aby bol na takéto straty pripravený. Je to jazva navždy.

Ste Blíženec a tí vraj robia všetko naplno - tak veľmi ako vedia ľúbiť, vedia aj nenávidieť. Vystihuje vás to?

- Je pravda, že viem veľmi milovať. A s nenávisťou je to tak, že som kresťan, tak si vravím, nie, nie, to nesmieš, je to veľký hriech. No je pravda, že ak mi niekto veľmi ublíži, nedokážem zabúdať. Keď mi raz niekto hodí poleno pod nohy, nie že by som nenávidela, ale pamätám si to ako slon. (Smiech)

Vraj ste vášnivá hubárka.

- Na huby chodím veľmi rada, ale málo. Posledné roky mi totiž príroda kladie prekážky toho druhu, že rastú čím ďalej, tým neskôr. Takže kým sa minulý rok huby dali do toho, aby rástli, ja som sa už dávno dala do práce a nedalo sa z toho uniknúť. Huby totiž chcú pokoj, sústredenie a dostatok času.

Máte rada pokoj a ticho?

- Milujem to. Ale obklopená mojimi blízkymi. Samotu nemusím. Chcem mať niekoho okolo seba. Minimálne psov.

Stihnete toto leto dovolenkovať?

- Do polovice leta pracujem, no v druhej polovici sa budem snažiť zariadiť si trošku voľna. Ale dovolenky sú už teraz pre mňa pracovné. Som totiž ´používaná´ ako babička. No je to krásne povolanie, pretože si pripadám, že som pre rodinu dôležitá. A to je veľmi pekný pocit.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári