dojmú autentickosťou a silou príbehu.

Snímky ukazujú ľudí z oravských grúňov, ktorí na konci minulého storočia prežívali v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. Autor ich nasnímal takpovediac v hodine dvanástej, pretože postupne všetci zo sveta poodchádzali.

J. Sýkora sa na oravské grúne vyberal pravidelne od roku 1987. Spočiatku ho zaujímala predovšetkým krajina a ľudia boli preňho len ako stafáž. "No postupne som ich spoznával. Fascinovali ma ich tváre, ich staroba. Videl som v nej krásu. Tak, ako som vo svojej knihe napísal - čas je geniálny tvorca potrétov, mne ostáva robiť len geniálne kópie," povedal fotograf, ktorý sa neskôr z krajiny preorientoval na portréty. Tie jeho neraz odzrkadľujú aj trpkosť. Ľudí, s ktorými sa na roky spojil, vyprevádzal s fotoaparátom do starobinca i na cintorín.

"Ku každému človeku som sa vracal, vytváral som si jeho príbeh. Nechodil som tam len so zámerom fotiť, musel som aj počúvať. Tí ľudia sa mi chceli vyrozprávať. Tak sme sa zblížili, oni sa uvoľnili a prestali ma vnímať ako človeka, čo narúša ich súkromie," hovorí autor, ktorému je často vyčítané, že ukazuje tú najväčšiu chudobu a starobu. "No ja to nevnímam ako biedu, ale ako krásu. To, čo som zobrazil, sú pozostatky tradičného spôsobu života, ktoré sa vytrácajú s týmito ľuďmi. Drevenice, v ktorých žili, boli pre nich všetko. Vo svojich fotkách stále vidím silného, tvrdého oravského človeka," hovorí autor, ktorý zostáva verný zobrazeniu ľudí a v portrétoch nachádza čoraz väčšiu silu.

Autor: ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári