Náhrobné kamene priniesli až z tureckého Carihradu
4. časť
Nesmierne podrobným popisom hrobov a epitafov Rákocziho krypty v dóme sa dnešné pokračovanie čítania o dómskych kryptách podobá skôr životopisným poznámkam o kniežaťi vyhnancovi z 18. storočia. Priam romantické vzývanie kultu Františka II. Rákocziho sa pestovalo nielen v čase, keď v dóme ukladali vyhnancove telesné pozostatky, ale aj o vyše dve desaťročia neskôr, keď doktor Wick písal svoje dielko. Ostatne v nekritickej láske k Rákocziho povstaniu žijú mnohí ťudia ešte aj dnes, v 21. storočí.
MATKA A SYN
Nad Rákocziovskou hrobkou, pri smútočnej vlajke použitej v roku 1906 na pohrebe, na severnej stene kaplnky svätého štefana, sú osadené náhrobné kamene Heleny Zrínskej, Františka Rákocziho, Mikuláša Berčéniho, Antona Eszterházho a Mikuláša Šibrika. Podľa poradia prvý, patriaci Helene Zrínskej, je poskladaný z úlomkov. Je to 89 cm vysoký a 190 cm široký pomník z bieleho mramoru, ktorý bol pôvodne osadený do kostola Saint Benoit v Carihrade pred pravým bočným oltárom.
Jeho latinský nápis je nasledujúci: "Tu odpočíva po hrdinskom výkone žena zmužilej duše, sláva svojho veku a jeho ženstva, najvznešenejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodu Zrínskych a Frangepánovcov, manželka kniežaťa Thököliho a predtým Rákocziho, hodná oboch, vynikajúca medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Maďarmi a Sikulmi svojou skvelosťou a skutkami, na celej zemi viac slávna, ako jej manželia. Zvraty osudu znášala silou ducha, skromná v šťastí, víťaziaca nad vlnami nešťastia, zvíťaziac nad smrťou navrátila s kresťanskou pokorou svoju hrdinskú dušu ovenčenú slávnymi bojmi Pánu na nikomédijskom rozkvitnutom poli pri Bythýnskom zálive v roku spasenia 1703, 18. februára vo veku 60 rokov".
Ďalej za náhrobným kameňom Heleny Zrínskej sa nachádza taktiež v roku 1906 prenesený, úplne biely náhrobný kameň Františka II. Rákocziho. Tento kameň bol predtým zapustený vedľa náhrobku Heleny Zrínskej do podlahypravej bočnej kaplnky pred oltárom v Carihradskom kostole Saint Benoit. Pamätný kameň je 237 cm dlhý a 102 cm široký. Hore je erb kniežaťa. Nad erbovým štítom ovenčeným rádom zlatého rúna je ozdoba, kniežacia koruna. Delený štít má v srdci nad trojvŕšim z kolies vyrastajúceho orla držiaceho v drápoch meč, v ostatných poliach slnko s lúčmi, sedem bášt, nad kopnárom s lístim orla s rozprestretými krídlami a kosák mesiaca.
Latinský nápis na náhrobku znie: "Tu odpočíva františek II. Rákoczi, z Božej milosti zvolené knieža Sedmohradska, pán čiastok Uhorska a gróf Sikulov, odtrhnutý od matky vo veku dvanásť rokov a vedený zázračnou Božou Prozreteľnosťou skrze väzenia, vyhnanstvá a rôzne životné zvraty, navrátený smrťou k tu odpočívajúcej matke našiel v Pánu svoj pokoj, ktorý nepoznal v živote, v roku spasenia 1735, 8. apríla, vo veku 59 rokov".
UŽSKÝ ŽUPAN
Pod týmito náhrobnými kameňmi sa nachádza náhrobník Mikuláša Berčéniho z bieleho mramoru. Oredtým ležal pred biskupským trónom gréckeho (rozumej pravoslávneho) kostola Panagie Pneumatokratorie v Rodosto, zapustený v podlahe, pričom jeho nápis miestami do nečitateľnosti schodili nohy veriacich. Náhrobný kameň je 195 cm vysoký, na vrchu 92, na spodku 78 a 1 cm široký.
Na hornej časti je erb Berčéniovcov: Medzi dvoma korunovanými levmi je delený erb. V ľavej polovici je jednorožec, na pravej strane namiesto jeruzalemského kríža je rastlinná ornamentika. Nad erbom písmená D.T. (Deo Trino Trojjedinému Bohu) a O. M. (Optimo Maximo Najväčšiemu, Najlepšiemu). Pod tým je text, ktorého doplnený latinský nápis je nasledovný: "Postoj pútnik a obdivuj hrdinu veľkého ducha ležiaceho pod týmto tu na stopu silným kameňom, vo vojne najvyššieho senátora, v mieri horlivého občana vlasti, v cirkvi vrúcneho rímskeho katolíka, vo vyhnanstve najvernejšieho sprievodcu kniežaťa, najjasnejšieho a najskvelejšieho grófa Mikuláša Berčéniho, ktorý býval onehdy v Uhorsku miestodržiteľom najvznešenejšieho sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákocziho a spojených stavov vlasti, hlavným veliteľom armády, prvým senátorom a hlavným užským županom, slávny skrze mnohé vyznamenania, chválený v zásluhách, teraz však zničený a prikrytý hrsťou zeme v cudzej zemi. Pouč sa z toho pútnik, že vlastnosťou behu sveta je to, že nič nie je stále, že nič nie je vo vyhnanstve večné. Zomrel pre svet, posilnený všetkými cirkevnými milosťami v Rodosto 6. novembra roku 1725 v 61. roku svojho veku. Lež ten, čo žije na nebesách, zanechal príkladnou usilovnosťou v živote, šľachetným pokojom vo vyhnanstve, dlhodobou trpezlivosťou v nemoci a krátkym, lež pokorným zápasom so smrťou, bohaté poučenie potomkom. Odíď pútnik, spomeň si na zosnulého a mysli na to, že len takýmito zbraňami je možné dobyť nebesá".
VEĽMOŽ A DVORMAJSTER
Južne a bokom od tohto náhrobného kameňa sa nachádza náhrobok grófa Antona Eszterházyho z bieleho mramoru s rozmermi 157 x 133 cm. Predtým ležal v podlahe kostola v Rodosto vedľa náhrobníka Mikuláša Berčéniho, takže aj jeho písmená sa na viacerých miestach zodrali. Na spodku je erb s korunkou. Grif stojaci na korunke erbu drží v pravej labe šabľu, v ľavej tri ruže.
Doplnený latinský text nápisu je takýto: "Tu odpočíva Anton Eszterházy z Galanty, slávny synovec palatína Pavla Eszterházyho, a synovec miestodržiteľa Imricha Thököliho, ktorý najprv pod vedením panovníckeho orla napadol osmanský polmesiac, nepriazňou osudu upadol do zajatia a bol uvrhnutý do chýrnej veže byzantského žalára, odkiaľ zatvorený v temnici, no súc vyslobodený slávne vyšiel, pridajúc sa k sedmohradskému kniežaťu Františkovi II. Rákoczimu na protiveň Leopoldovi I. bojoval síce s neochvejnou mysľou za vydobytie slobody Uhorska, ale i tu s neprajnou šťastenou, takže z neho mocná sila urobila vyhnanca z domoviny a obyvateľa Thrákie, a on sledujúc unikajúce šťastie sa zastavil na brehu Marmarského mora, kde konečne poučený pominuteľnosťou meniaceho sa zla a dobra vo svete sa presvedčil, že pozemský život človeka je zápas. Po skončení svojho vojvodcovského postu pozvaný bol za odmenu svojich zásluh počas vojenskej služby Pánom zástupov, zomrúc v Rodosto vo veku 66 rokov v roku spásy 1722, 10. augusta. Túto vznešenú pamiatku synovskej úcty nechal zriadiť gróf Valentín Eszterházy".
V južnom rohu kaplnky svätého Štefana pripomína pri oltári zamurovaný epitaf z bieleho mramoru verného dvormajstra Františka II. Rákocziho, Mikuláša Šibrika zo Szarvaskendu. Je 174 cm vysoký a 75 cm široký. Pôvodne bol zapustený do podlahy kostola v Rodosto, vedľa náhrobníka Berčéniho, bol ale menej namáhaný na oder, preto sa zachoval v pomerne dobrom stave. Jeho erb tvoria dva sediace levy držiace dohora vztýčený meč, klenot na prilbici je podobný levu držiacemu meč.
Latinský nápis ozdobne opracovaného kameňa je takýto: "Tu v cudzej zemi,spočíva po rôznych ranách osudu Mikuláš Šibrik, uhorský šľachtic a dvormajster najvznešenejšieho sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákocziho, ktorý sám vyhnanec znášal dobrý i neblahý osud svojho pána vyhnanca, a šesť mesiacov po jeho skone zomrel po päťročnej ťažkej chorobe vo veku 62 rokov v Rodosto pri Marmarskom mori dňa 7. októbra 1735".
Nebožtíci, pochovaní v kryptách Dómu sv. Alžbety v rokoch 1800 až 1862 podľa zoznamu matriky úmrtí
Koniec občianskych pohrebov, výnimku mali iba biskupi
Prvá polovica 19. storočia znamenala definitívny koniec pochovávania mešťanov v dómskych kryptách, nech už boli akokoľvek bohatí. Pohrebov ubúdalo a postupne sa množili roky, keď sa nepochovávalo vôbec. Platilo to o rokoch 1808, 1809, 1814, 1817, 1819, 1820, 1823, 1825, 1826, 1828 až 1830, 1832 až 1834, 1836, 1837, 1839, 1840, 1846, 1855, 1856 a 1861. Tých vynechaných rokov bolo vskutku veľa.
Do dómskej krypty uložili vtedy mnoho nám známych ľudí, napríklad v roku 1802 slávneho senátora a inžiniera Svajczera, v roku 1815 hlavného richtára Polinszkého (bol jediným tu pochovaným v roku bitky pri Waterloo), v roku 1821 kapitulného vikára Rimanócziho (zomrel vtedy, keď cisár Napoleon na svätej Helene), v roku 1831 košického biskupa Štefana Čecha a v roku 1849, v roku najväčšieho zúrenia bojov maďarskej revolúcie, známeho mestského lekára Fridricha Sihulszkého.
Je zaujímavé, že prudký vzrast počtu nebožtíkov počas cholerovej epidémie v roku 1831 tu nenájdeme. Obete boli poväčšinou chudáci a naviac ich pochovávali do karanténnych cintorínov. To isté platí aj o obetiach bojov z rokov 1848 a 1849. V roku 1862 sa s pochovávaním do dómskych krýpt definitívne prestalo. Odteraz mali takúto výnimku už iba košickí biskupi.
1800 Barbora Svajczerová, grófka Anna Čákiová rodená Berényiová. 1801 Martina Vágnerová, Františka Schramová, Anna Kleščinská rodená Korponayová, konzul Jakub Schivulski, Ilona Kolaisz rodená Topolicsová, Zuzana Brochiová. 1802 Imrich Šafár, senátor Anton Svajczer. 1803 Tomáš Wallon, Lazar Takács, Pavol Barthal Juliana Zelenáková, Ján Alth, senátor Štefan Fedák, Jozef Fedák, Rozália Koppiová. 1804 Juraj Járossy, duchovný rábskej stolice František Schvaitzer. 1805 Ján Koppi, Magdaléna Ujházyová rodená Péchyová, kanonik Adam Orosz. 1806 Jozef Sihulszky, Ľudovít Bányay, gróf Mikuláš Andrássy, Ján Koppy, Anna Sehovitsová rodená Dubniczayová. 1807 grófka Anna Pongráczová rodená Andrássyová, Anna Fedáková rodená Millerová, Anna Janičáková, Klára Kleščinská. 1810 Ondrej Turján, senátor Michal Bányay. 1811 Jozef Vágner. 1812 Anna Koletzká, gróf Štefan Andrássy, duchovný z Dolného Medzeva Ján Schindler, Štefan Papp, Anna Aulingerová rodená Horváthová Kischevitsová. 1813 Mária Terézia Koppiová, Michal Koppi. 1815 hlavný richtár Ján Polinszký. 1816 grófka Jozefína Čákiová rodená Szúnyoghová. 1818 košický veľkoprepošt Juraj Szedlmajer. 1821 košický farár, veľkoprepošt a kapitulný vikár František Rimanóczi. 1822 Michal Koppi. 1824 Barbora Kleščinská. 1827 Antónia Pappová rodená Kleščinská, Michal Ujházy. 1831 košický biskup Štefan Cseh, Ján Balogh. 1835 Alojzia Schihulszká. 1838 grófka Mária Čákiová rodená Aranyossyová. 1841 Leonard Boross, Karol Mariássy. 1845 Anna Sihulszká. 1847 pekársky majster občan Jozef Juriszta. 1848 Anna Kleščinská. 1849 hlavný mestský lekár Fridrich Sihulszky, Anna Schiederová, mestský radca Ján Sihulszky. 1850 podmaršal gróf Ľudovít Pergen (2. októbra 1854 prenesený na Rozáliu). 1851 Anna Muszeničová rodená Bányaiová. 1852 Scher z Nagyszalatnya. 1853 premonštrátsky učiteľ Dominik Ignác Wallner. 1854 Mária Borossová, gymnaziálny profesor náboženstva Juraj Šimko. 1857 prepošt kanonik doktor Adam Solčányi. 1858 Dorota Winklerová rodená Lehoczká. 1859 Katarína Lengyelová rodená Schmizánszká. 1860 opát kanonik doktor Matej Marczémyi. 1862 10. novembra vdova po poštmajstrovi Anna Aulingerová rodená Ramscháková.
Posledný - trinásty biskup je aj náš prvý arcibiskup
HISTORICKÁ PERLIČKA
Wickova knižka končí v čase prvých rokov fungovania košického biskupa doktora Jozefa Čárskeho. To bol náš jedenásty biskup. V období rokov 1939 až 1945 sa v dôsledku Viedenskej arbitráže stal dvanástym košickým biskupom Štefan Madarász a doktor Čársky pôsobil ako apoštolský administrátor pre slovenskú časť diecézy v Prešove. Od roku 1945 sa stal opäť košickým biskupom (jedenástym). Po jeho smrti spravoval diecézu v rokoch 1962 až1990 kapitulný vikár doktor Štefan Onderko a po revolúcii trinásty biskup Alojz Tkáč. Tento muž sa však v roku 1995 stal prvým Košickým arcibiskupom a tak sa náš trinásty biskup stal posledným a zároveň našim prvým arcibiskupom.
Text: Vojtech Wick, preklad: Alžbeta Duchoňová, úpravy a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: piata časť - Biskupská krypta
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
